Keď sa opäť priblížila zima a na zem padal sneh ako popolec; prosila som – zmiluj sa nad nami, Bože, ktorý nás požehnávaš životom samotným. Z Teba ako z prameňa tryská na svet všetko stvorenie, rastliny cítiace bolesť a radujúce sa v nesmiernom šťastí, keď sú dlhé ruky stromov obsypané kvetmi a lupene azda ani netušia, že v sebe nosia život. Tvojou iskrou ako znamením života sú poznačené zvieratá, to nepreberné množstvo tvarov a vzorov živočíšnej ríše. Chvália Ťa nevedome, no predsa celým životom. A my sa len s údivom dívame na to, čo je to plachosť a čo skrotenie, keď si nám zveril dar rozumu a lásky – a keď sa kúsok z nej preleje hoci aj na túlavé psy, skrotnú a odrazu je v nich čosi z človeka.

Čo to dnes vidíme, Bože. Pred očami sa mi mihá krajina. A je to krajina posledných čias. Ako keď sa za obzorom stráca loď a my postupne vidíme už len jej v diaľke zanikajúci stožiar – takto dnes zachytávame už len posledné desaťročia Európy, ktorá ešte trvá, no fakticky už nie je. Ešte vidíme posledné stopy ušľachtilosti a cti. Starú morálku, lásku k predkom, schopnosť obetovať sa pre druhého a vôľu mať deti v Európe, ktorá zomiera na svoju vlastnú starobu. Ešte sa pred nami ako veľryby, čo sa vynoria z hladín, aby sa potom s hrmotom nenávratne ponorili do hĺbok mora; objavujú záblesky posledných inštitúcií. Právny poriadok, ktorý ešte čosi drží. Náznaky spravodlivosti a dobra, bezpečnosti garantovanej armádou, náznaky štátnych suverenít a ochrany ľudského života, keď sa predsalen ako labutia pieseň ozvú prerušovane na rôznych stranách kontinentu demonštrácie za ochranu nenarodených životov či za tradičné manželstvo. Ešte sa kdesi ozýva volanie po monarchii, volanie po cti človeka. Volanie po ľudskej bytosti, akou bol kráľ Dávid – slobodný, čo vedel, že má Hospodina nad sebou a nepriateľov okolo seba. A znejú labutie piesne vyzývajúce zanikajúcu Európu k bázni pred Bohom, k láske k Cirkvi, k opätovnému uznaniu Božieho Syna v jeho majestáte, na ktorý veriaci zabudli v úsmevných spoločenstvách, keď obraz Boha vymenili za obraz človeka.

A v tomto celom skrúšení, ku ktorému pozýva pôstna doba… A v tomto pokání, ktoré držia poslední verní rytieri Európy… V týchto zábleskoch posledných dní starých čias, posledných dní usporiadania štátov, keď stačí iba malý pohyb – ako ťuknutie do kociek domina a vojna sa spustí nebadane a isto ako jarný dážď… V týchto ťažkých časoch okrem ľudského strachu a malichernosti; narastá na miestach, kam veje Duch; opätovne i láska ku Kristovi.

Bože, život je iba okamih. A jediné, čo v ňom zostáva, je dobro. A všetko bohatstvo nahromadené v bankách, a všetka sláva, všetky významné posty, o ktorých zaslúženosti bol človek presvedčený a ktorými chcel ovenčiť sám seba… Všetko sa rozpadá na prach za tichého ohýbania sa poľných tráv vo vetre. V tichých otázkach, čo je to vlastne večnosť. Keď sa tí, čo boli mladí a silní, menia na starcov vyradených z prúdu života. Keď ich tak, ako oni odvrhli svojich otcov, vyhlásia za nepotrebných vlastné deti. A keď tí, čo všetko mali, nemajú nič. Keď sa od človeka ako od Jóba odvracajú priatelia a z duše miznú stáda ovečiek radosti.

Pane, aj hviezdy sú iba prach. Podobné popolcu svietia nad čelom našej zeme. Posypal si nimi vlasy nebeskej klenby – akoby sa dnes pokajala celá krajina. A aká nádhera – ani anjeli nemôžu to, čo my – byť Tvojím milovaným človekom a chváliť ťa zmyslami a smrteľným bytím. A aká hanba – ani najnepatrnejšie zvieratá nerobia to, čo my – keď ťa urážame a keď sa nenávidíme a využívame navzájom.

Chceli sme povedať – poď, Bože, do stredu našich životov; lebo tak je to dôstojné a správne. No miesto toho sa mnohí snažia byť čo najďalej od Teba a Cirkvi. Ba i mnohí služobníci Cirkvi nevravia „Ježišu, v Tebe, s Tebou a pre Teba“ – lež: „Ježišu, od Teba.“ Preč, ako raz už ktosi vyslovil: „Preč od Ríma.“ Preč od kríža, preč od Cirkvi katolíckej. Preč, čo najrýchlejšie preč, do náručia ľudskej slobody, svojvôle a úpadku.

A tak si v tajomných dňoch pôstu, in Quadragesima, opakujeme pieseň popola. Chce sa nám ďakovať za bolesť a dúfať v ňu ako v liek, ktorý očisťuje. Ktorý nás zbavuje pýchy, ukazuje nám sestru smrť. A v druhých ľuďoch opäť uvidíme brata. Sme to my, kto bol Judášom, čo Ťa zradil. Kto bol Petrom, čo ťa zaprel. Kto bol Tomášom, kto sa pre svetlo modernej spoločnosti či vedy tak veľmi potreboval dotknúť Tvojich rán ako Tomáš. Ježišu, daj, aby sme boli i Pavlami bičovanými za Teba. Pane, daj, aby sme ako svätý kráľ Ľudovít Francúzsky umierali s Tebou na perách. A Tebe zasvätili svoj život ako svätý Tomáš Akvinský.

V pôste, v ktorom Ťa ani nevieme nasledovať, zmiluj sa nad nami. Pane, pamätaj na nás, na svoj popol, až pošleš oheň na tento svet. A ako vidíme záblesky posledných rokov Európy, vidíme i záblesky večného života. O ten prosíme. Ako o biele plátna oslávených tiel. Veď kúsok beloby nosíme v sebe aj my – popol. My prach, čo sa hoci sám hriešny, predsa dvíha zvírený vo vetre k nebesiam.

Katarína Džunková

Vyšlo původně na autorčině blogu, kde je možno příspěvek podpořit kliknutím.