Category Archives: Džunková, Katarína
Mučedníci z Barbastra
Keď partizáni roku 1945 zavraždili v Taliansku malého seminaristu, 14-ročného blahoslaveného Rolanda Riviho, jeden z vrahov zdôvodnil svoj čin slovami: „Aby bolo na svete o jedného kňaza menej.“
Obdobný motív mali aj mnohé ďalšie útoky na kňazov, vrátane 51 popravených španielskych seminaristov a klerikov z Barbastra.
Barbastro je malé starobylé mestečko v provincii Huesca v Aragónsku. Nachádza sa na sútoku riek Cinca a Vero s gotickou katedrálou Nanebovzatia Panny Márie a biskupským palácom. Mestečko s počtom obyvateľov neprevyšujúcim 20 000 bolo významným sídlom už v časoch moslimskej okupácie Pyrenejského ostrova, oslobodené armádou Petra I. roku 1100. Turisti ho dnes navštevujú najmä kvôli katedrále, múzeám a zaujímavej polohe rozprestierajúcej sa na vrcholkoch a údoliach. Jedno z múzeí však zostáva takmer bez povšimnutia. Hoci práve ono stojí na mieste, ktoré pre Barbastro zrodilo najviac mučeníkov.
Znalcom prenasledovania Cirkvi počas Španielskej občianskej vojny nie je Barbastro neznáme. Práve tu bol 9. augusta 1936 zastrelený jeden z patrónov Rómov, blahoslavený Ceferino Giménez Malla, člen terciárskeho františkánskeho rádu.
Doma
Kristus nad Lisabonom
Kristus Král nad Lisabonem
V čase, keď nad Európou prelietajú divé husi, v Portugalsku sú ešte vztýčené na celú žrď zástavy leta. Nad starými mestami zvonia kláštorné zvony a za dedinami zvonce ovčích stád. Nad Portugalskom s triumfálnymi mestami a pokorným vidiekom; nad Portugalskom s mohutnými riekami Douro a Tajo; nad Portugalskom, ktoré kedysi tvorilo svetové impérium a ktorého jazyk je šiesty najpoužívanejší na svete – len dnes zostalo akoby na okraji Európy a o jeho hrdinoch a o jeho hlboko zakorenenom katolicizme je lepšie verejne nehovoriť.
Jedným z týchto zamlčiavaných hrdinov je dlhoročný predseda vlády António Salazar de Oliveira (1889-1970), ktorý na niekoľko desaťročí pozdvihol a stabilizoval krajinu a ako jeden z posledných rytierov Európy sa postavil za obranu katolíckej štátnosti. Napriek tomu, že si ho Portugalci zvolili roku 2007 v národnom hlasovaní za „najväčšieho Portugalca všetkých dôb“, médiá i učebnice ho označujú za najdlhšie vládnuceho „fašistického“ diktátora Európy. Tento postoj azda najlepšie vystihuje situácia v Lisabone, kde monumentálny most spájajúci hlavnú časť mesta so štvrťou Almada, premenovali z Mostu A. Salazara na Most 25. apríla – dňa, kedy v Portugalsku prebehla socialistická Karafiátová revolúcia.
Pred Závišovým krížom
Závišův kříž
Oblaky boli vrstvovité a rozprestierali sa nad požehnanou juhočeskou krajinou – kde bola tráva zelená a svieža, kde rástli smreky len matne si pamätajúce na generácie stromov pred nimi, čo tvorili mohutný šumavský prales a kde sa na zožatých poliach ako deti k lonu matky túlili stočené stohy slamy a pokosené lúky volali: Kde si, milované obilie? Nad juhočeskou krajinou, kde sa za baldachýnom týchto vrstevnatých oblakov objavovalo miestami bledomodré nebo a vzápätí sa pri železničných tratiach vynárali a opäť mizli lesklé hladiny rybníkov a jazier… Nad juhočeskou krajinou, kde cez brezy, husté a nízke vŕby, cez porast jarabín a jelší, presvitali od slnka vypálené zlatisté lúky, až by sa zdalo, že to znova rozkvitla repka a kde po skupinkách prechádzali českí výletníci, skauti, hubári a vodáci, až sa les a koryto Vltavy ozývalo ich hlasným smiechom…
Nad juhočeskou krajinou, ktorá sa ani nedá nazvať inak, než požehnaná – a ktorú dnes musíme nazvať i požehnávajúca…
Lebo dnes je sviatok Nanebovzatia Panny Márie a krajina na juhu Čiech ju dôstojne oslávila.
Nenarodené slová
Táto podivná sloboda, ktorá vlastne hodnoty nikdy nezmenila, ani zmeniť nemôže, lebo vzduch neprestane byť vzduchom, slnko slnkom, orol orlom a kráľ kráľom… však priniesla do ľudských duší, aj do smerovania spoločnosti, zmätok. Pravda sa zahalila, treba sa k nej dlho prepracovávať. Pritom však doba zrýchlila tempo tak, že na to jednotlivcovi nedopraje pokoj a ani čas.
Tak píšem aspoň tento text a nazývam ho nenarodenými slovami. Lebo ich vidím všade navôkol. Vidím slová, ospravedlnenia a uznania, čo by mali byť napísané – a nie sú. Vidím nenarodené slová na reklamných pútačoch. Počujem nenarodené slová v univerzitných sálach a na televíznych obrazovkách. Vidím nenarodené slová v novinách a na vedeckých pracoviskách, cítim ich za múrmi v takmer každej rodine. Lebo všetky tieto miesta by mali povznášať, rozvíjať a kultivovať dušu. No nedeje sa tak.
Popolec. Memento homo, quod cinis es…
A keď sa dívam na myriady tvarov stvorenstva – na vrabce do tvarov ako hlinené píšťalky dávnych národov… A keď sa dívam na klasy zrna a pšenice podobné dlhým vrkočom dievčenských vlasov… A keď sa dívam sama na seba – na vlastné ruky, ktoré si stvoril. Ktoré si poznal ešte pred počatím a vložil do matkinho lona, ktoré si viedol k rastu, tvaroval im prsty a presne určil telu dokedy má rásť, odkedy starnúť a dávno ho už vidíš uložené v hlbinách zeme… Vtedy sa mi zdá byť až nemožné, že tento človek, prach, Ťa smie milovať.
