Križka, Teodor

Ako je veru dobre len nám dvom –

načúvať tichu, ako dýcha krásu.

Niet času obkolesovať sa zlom,

veď zavše ani na lásku niet času.

Všetučko plynie, redne ako kosť

a láme sa a mrví, no a mizne.

Niet času na zlo, veď ho nie je dosť

ani len na to utíšenie žízne. (Pokračování textu…)

Padá mi to a padá mi to stále

odkiaľsi zhora na hlavu a každý

deň ma to sladko oživuje, ale

tak, že ma kúsok po kúsočku vraždí.

Od narodenia dodnes mi to padá

na temeno a prepadá sa hlbšie

než na dno – nie tam, nie tam, kde je zrada,

omnoho ďalej, do samotnej duše. (Pokračování textu…)

Z Kristovej svätej krvi narástli mi.

To jeho láska opiera sa o ne,

aby ich zdvihla nahor, na pastviny

nebies, kam vodia okrídlené kone.

Ach, kone! Sivé. Voľné. Osedlané

iskrením hviezd. A vierou takých bláznov,

ako som ja, ktorému zopla dlane

matkina vernosť s pokorou a bázňou.

Z Kristovej obety a svätej krvi

mám krídla ako znaky na ornáte.

Iskrenie hviezd, hľa, nežnou krásou drví

obilie na múku a plevy na odviatie.

Ako ti povedať,
že milujem ťa, Kriste,
keď moje srdce, moje ústa nie sú čisté –
drhnem si dušu, žmýkam ju a vešiam
na tvoje slnko.

Ty si zákon veciam
aj javom, čo sa dejú medzi nimi.
Ty si mi leto
uprostred zlej zimy.

Zohrej ma, skrehnuté a hladné vtáča.
Zrniečka tvojej nádeje mi stačia.

Na konáriku zaspím
celkom sýty
istotou,

že tam,
kde sa ľúbia,
si ty.

Teodor Križka