Padá mi to a padá mi to stále

odkiaľsi zhora na hlavu a každý

deň ma to sladko oživuje, ale

tak, že ma kúsok po kúsočku vraždí.

Od narodenia dodnes mi to padá

na temeno a prepadá sa hlbšie

než na dno – nie tam, nie tam, kde je zrada,

omnoho ďalej, do samotnej duše.

Padá to na mňa celé pokolenia

z nesmiernych výšok ako ťažké krídlo

a nežne ma to zráža na kolená,

aby ma  vzalo za ruku a zdvihlo.

Padá to tak, že cítim triašku v krvi,

čo prelieva sa veky v našom rode

tak, že ja samý posledný som prvý

klas zo zrnka, čo odumrelo v pôde.

Od Adama to padá dni a noci,

vždy odznova to podpaľuje lesy

hlboko vo mne. Ale to ma ktosi

dôsledne vraždí. Až tak, že ma kriesi.

Teodor Križka