Domov
Sem úzkosť sveta ďaleko má.
Sem nedočiahnu ústa tiem.
Ten fliačik zeme, kde som doma,
kde spočiniem, keď ustanem,
vezme mi iba smrť, to ucho,
ktorým Boh ťavu prevlečie
tak elegantne, jednoducho,
že sotva vzdychneš, človeče!
Ako keď prievan pozaháša
sviece, čo žiaria oddane,
s pokojom obleč do rubáša
to, čo tu po mne zostane.
Obleč ma prosto, do košele,
do tej, ktorú si vyšila
a pomodli sa, to je celé,
inak nech vládne idyla.
Pod hrušku, k plotu, tam ma polož.
Primiešaj môj prach do pôdy.
A na jeseň mi polož pod nôž
šiju, vždy prvú z úrody.
Zahryzni do mňa s veľkou chuťou.
Prijmi tú moju chudobu.
Neodmietni ma, nebuď krutou,
inak ma vtáky vyzobú
a rozvláčia ma po krajine.
Chcem ti tiecť v krvnom obehu
ako hlas vetra v okaríne,
nie ako ryba na brehu.
Budeš žiť znásobená dvoma.
Láska aj moja rodná zem.
Ten fliačik prsti, kde som doma,
kde spočiniem, až ustanem.
Teodor Križka
