Na mesto zosadla noc a jeho tepny, v ktorých cirkuloval život, sa zapĺňali svetlom, rovnako ako krv napĺňala vystreté, unavené, trasúce sa i na volante položené ruky ľudí a ako v obehu duše cirkuluje vôľa žiť a vôľa prekonávať  zlo, prekonávať svoj vlastný úpadok, svoju vlastnú minulosť, i svoju vlastnú smrť, lebo čím by bola ľudská duša, keby v jej tepnách neprúdil život večný a milosrdenstvo. A mesto svietilo. Jeho žiara bola viditeľná celé stáročia, vynímala sa nad okolitými bukovými lesmi, nad kotlinou, v ktorej odpočívalo mesto uložené akoby si Boh nachvíľu niekde zložil kus svojej slávy a kus svojej krásy, až kým opäť nepríde na zem.

Nad doliny sa vzniesol sokol a aj on v tejto výške videl mesto rozprestreté, akoby opreté o palicu rieky vyvierajúcej zo Slovenského raja a aj oblaky vnímali svetlo tohto mesta, ktoré sa odrážalo na ich dlhých bielych telách na nebi.

Pozorovala som pozorne každú budovu, sklon a usporiadanie ulíc. Všetky kostoly, ktoré som v detstve milovala a námestia, po ktorých som kráčala; no vtedy som ich ešte nevnímala jednotlivo, ale ako celok, ako čosi nesmierne láskavé a dávne, čo bolo so mnou od kolísky a čo tvorilo už súčasť mňa. Až teraz som začala vnímať, s akou láskou bol postavený každý kostol, ako bol presne vymeraný jeho základ, ako dômyselne vyzdobili každú chrámovú loď a barokové fresky svojou nádherou naozaj pripomínali nebo. Chrám tvoril obraz celého sveta a diali sa v ňom celé dejiny. Tu sa v Betleheme najprv tajomne potiahnutom tmavým plátnom narodil Spasiteľ, tu k nemu prichádzali traja mudrci z východu ustrnutí vo farebných barokových soškách. Tu som ako dieťa vnímala, ako sa k narodenému Božiemu dieťaťu vracia celé stvorenie, ktorému dal život a ktoré zachránil pred potopou – ako sa k dieťaťu skláňa kravička a oslík, ako ho hladí pokorné obilie v slame, ako okolo jasličiek trpezlivo stoja sochy ovečiek, naznačujúce, že v kolíske leží skutočný Pastier a Baránok Boží, o ktorom raz budú veľkonočné piesne spievať  „Agnus  redemit oves“ – baránok vykúpil ovce… A obďaleč stála i mohutná ťava z ďalekých krajín, ktorú si podľa obrazu umelcov priniesli mudrci. Tu, v kostole, bol napokon i Kristus ukrižovaný, uložený do hrobu i vzkriesený… A stupňovitý oltár pripomínal Golgotu, ktorej obeť sprítomňovala svätá omša. Za múrmi kostola sa dialo obrátenie, tu sme vchádzali k spovedeľniciam ako hriešnici a za čarovnou mriežkou, ktorá akoby symbolizovala žalár, v ktorom je v hriechu uväznená ľudská duša; bola ľuďom udeľovaná milosť. Tu, v kostole, sa deti prinášali na krst,  odtiaľto až za brány cintorína sa na svoju poslednú cestu vybral nebožtík. Tadiaľto kráčal diabol, aby pokúšal človeka a tu sa udeľovala milosť, aby mohli byť ľudia spasení. A tu sa diali i dejiny svetské: tu sa pred nájazdmi ukrývali obyvatelia, tu sa ženili grófi a možno tu raz i na bielom koni vstúpil admirál alebo vojaci, ako rozprávali starí ľudia. A tu sú s láskou opatrovaní speváci Boží – zvony. A tu je s ešte väčšou láskou opatrovaná Hostia.

Teraz si presnejšie všímam, v akom štýle bol a vykonaná ktorá prestavba. Ako murivo dominikánskeho kostola drží starý ranogotický portál na mohutných základoch. Ako v mestských parkoch zosadajú havrany. A na drôtoch nad konečnou zastávkou električiek nocoval kŕdeľ holubov. Vidím ako zákruty Hornádu a kľukatiace sa koľajnice, ako domčeky za Kysakom a vežička kostola starých Ťahanoviec prezrádza: „Už len chvíľa… Už bude, už bude mesto…“ A celá krajina napovedá, že tam, že o malú chvíľu už bude mesto.

A tak sa dívam na tento svet, ktorý už nepotrebuje Boha. Ktorý si o kresťanstve myslí: To už poznám, to nepotrebujem, to je zastaralé, to ma obmedzuje a nudí… A tak si uvedomujem i ako neznalí hodnôt pristupujeme k všetkému čo sme milovali: to poznám, to som už dávno pochopil… Ako sa nám zunúvajú najmilovanejší ľudia a to v nás samých zomiera schopnosť milosť.

Ale všetko je zázrak. A nič a nikto sa nevyčerpá. Neutíchne zázrak hudby, ktorú sme po tisíckrát počuli. Nezmizne tajomstvo básnika, ktorého sme milovali, no odrazu akoby sa jeho knihy zavreli a už viac nemajú čo povedať. Všetko je živé naďalej. A smrti niet.

A celé dejiny, ktoré akoby mávnutím ruky mal zakryť čas. Odrazu akoby mala prestať existovať dávna viera, kráľovská vznešenosť a poctivosť vecí, čo obklopovali človeka… Všetka námaha, dávne polia, domčeky a stajne, dávne kŕmidlá a cesta pre vozy… Staré hrnčiarske kruhy a kruhy dažďa na vode… Nič nezmizlo a všetko zostáva.

A stále je prítomná tá dávna zbožnosť, tá dávna vznešenosť predkov v géniu loci tohto mesta. Kde chrámovú loď požehnáva Panna Mária s dieťaťom vydvihnutá vysoko až po d klenbu v gotickej obruči z dreva… Kde sa všetky ulice a bočné námestia zbiehajú do centra, len aby pozdravili vznešenú katedrálu a kde starému zvonu pri požiari puklo srdce… Kde dopadá voda mohutných fontán akoby sa ozýval dupot koní a kde sa pred bohostánkami prežehnávajú ľudia… To všetko zostáva.

A večer prichádza tak zavčasu, akoby si zamiloval toto mesto a nechcel ho opustiť… A ráno prichádza neskoro ako vojaci vracajúci sa zo zajatia… A nad mestom v sivý deň letia sivé holuby, slnko je ukryté v senníku neba… A večné svetlo trvá.

Katarína Džunková

S laskavým svolením autorky převzato z jejího blogu.