Je súčasná Cirkev soľou a svetlom pre svet?
Prirodzenou túžbou každého človeka je túžba po šťastí. Na otázku: „Ako je možné dosiahnuť pravé šťastie?“ sa pokúšajú odpovedať mnohí filozofi a učitelia duchovného života. Túto otázku si kladie každý človek a podniká rozhodnutia a kroky, ktorými sa vlastné šťastie aj pokúša dosiahnuť. Pre kresťana je cesta k šťastiu cesta, po ktorej nás vedie Ježiš Kristus a jedná sa o šťastie večné, ktoré je zárukou aj šťastného života na zemi. Dnes sme svedkami toho, ako čím viacerí experimentujú a šťastie hľadajú tam, kde ho nie je možné nájsť, a tak komplikujú život sebe, svojej rodine, svojmu okoliu a celej ľudskej spoločnosti.
Humanizmus budovaný bez Boha je len ilúziou a doženie nás k neľudskosti a obrovským tragédiám. Ak chce človek byť šťastný, nestačí hľadať len vlastné dobro a jednoduchý život pre seba a ponúkať vlastné riešenia problémov. Treba nám prijať a plniť Božiu vôľu a tú je možné spoznávať v hlbokej osobnej a spoločnej modlitbe a čítaním a meditovaním Božieho Slova.
Čím viac bude svet kresťanským, tým bude aj ľudskejším a tým ľahšie sa nám všetkým v ňom bude aj žiť. Každá spoločnosť, ktorá sa pokúšala budovať šťastie človeka bez Boha, stroskotala na ľudskom egoizme. Sami si odpovedzme na otázku, „či sa neskomplikoval život v našej spoločnosti v posledných 25 rokoch?“ „A čo k tomu viedlo?“ K starým problémom pribudli problémy nové i také, ktoré sme donedávna vôbec nepoznali, a treba ich zodpovedne riešiť. Často neriešime ich príčiny, ale len dôsledky a čoraz viac sa zamotávame a komplikujeme život sebe i iným. Blahobyt v ktorom v súčasnosti žijeme je relatívny a ohrozený. Niekto ho za nás platí nedostatkom i toho najzákladnejšieho. Rovnako je ohrozený aj mier, v ktorom my ešte máme možnosť žiť.
Egoizmus, ktorý sa kladie na najvyšší piedestál nás ohrozuje v základoch. Božie zákony sa spochybňujú, aj Cirkev akoby o nich mlčala, ba aj od niektorých jej predstaviteľov počuť hlasy, že nie sú pre život človeka až tak záväzné, že je treba reformovať aj učenie Ježiša pre dnešnú dobu, že si vystačíme s akousi civilnou Cirkvou. Niektorí by Cirkev radi videli podľa vlastných predstáv a podnikajú k tomu kroky aby sa v nej presadili. A tak hlboký duchovný život odkladáme, posúvame do minulosti a chceme byť viac ľudský, bližší k svetu, konať tak ako koná súčasný svet, a zásady zo sveta presunúť aj do cirkevných štruktúr. Čoraz viac ľudí žije v biede, kde mocní a bohatí rozhodujú o iných, často o celých národoch a štátoch, pritom sa to zastiera rečami o podpore biednych a chudobných a amorálny život mnohých, takéto kroky podporuje. Svetskú a svetácku rétoriku a prax sa mnohí pokúšajú zaviesť aj do života Cirkvi. Božie slovo sa ponúka len ako dekórum, nie ako Slovo života. Sme svedkami odklonu od hodnôt, na ktorých stojí pravé šťastie, a na ktorých je možné postaviť úspešný a radostný život. Vari je možné trvale existovať na klamstve a podvode? Stačí trocha falošných rečí a mnohí podľahneme tlaku kohosi, kto nami manipuluje. Stávame sa obeťami pyramídových projektov a výsledkom sú sklamania, znechutenia, smútok a bolesť…
Aj v Cirkvi by sme sa mali viac zamýšľať nad tým, ako sa vrátiť ku Kristovi a apoštolskej tradícií, ako nadobudnúť silu prvých kresťanov, ktorí nehľadali pohodlie, slávu a teplé miesta, ale tak boli zapálení pre Ježiša, že kládli svoje životy a boli svedkami viery pre mnohých vo svojom okolí. Mali by sme zachrániť všetko to, čo je ešte živé a ako tak zdravé, nie ponúkať nadmerný aktivizmus, prázdnotu, často hlúposti, ktoré vedú k ďalšiemu vyprázdňovaniu už i tak dosť prázdnych, vysilených, dezorientovaných kresťanov. Čoraz väčší priestor dnes dostávajú čudní aktivisti, ktorí sa infiltrovali i do Cirkvi i jej štruktúr aby ju oslabili, pomýlili a mnohých zviedli.
Ježišových kňazov nemôžu nahradiť obradníci a úradníci a už vôbec nie obradníčky, rečníčky a farárky ohlasujúce nezáväzné, anonymné duchovné posolstvo, po čom niektorí volajú. Cirkev založil Ježiš Kristus, aby učila a zachovávala jeho slová a učila podľa neho žiť. Kristus sa za nás obetoval nielen okrajovo ale celkom obetou svojho života a smrťou na kríži a vstal z mŕtvych a vieru, obetu a lásku vyžaduje aj od svojich nasledovníkov.
Ježiš ponúka šťastie pravé, nefalšované, úplné, pozýva k zodpovednému životu, ktorý patrí ku slobode, ku ktorej nás povolal. Nestačí k šťastiu prázdny život s akýmsi duchovným zameraním, ale treba k tomu duchovnú hĺbku a biblickú morálku. Cirkev budovaná na formalizme, momentálnych náladách a ľudských štruktúrach nemôže mať budúcnosť. Môžme to badať na jej súčasnej situácií v krajinách Západnej Európy, kde v posledných 50 rokov veľmi stratila na svojej sile, počtom i kvalitou. Treba sa nám uzdraviť, ale to je možné len pravou konverziou a skutočným pokáním. Kristus nám dal svojho Svätého Ducha aby nám dal konať v jednote myšlienok, slov a skutkov v jednote s ním a jeho Slovom a naplno prežívať svoj kresťanský život.
Parazitovať na Cirkvi a kresťanoch sa vyplatí, je stále celkom výhodné. Nerieďme už tak praxou mnohých kresťanou dosť oslabené učenie Cirkvi. Ale budujme Cirkev Kristovu, ktorá učí, spravuje a vedie ľudstvo po pravej ceste, nie do vytratenia a vyprázdnenia, ale odovzdáva Ježišovo posolstvo aj nasledujúcim generáciám. To je celkom dobrý znak aj kresťanských aktivistov, ako žijú svoje kresťanstvo a ako vychovávajú svoje deti. Či ich skutky potvrdzujú ich hlásanie, alebo sú to len prázdne slová a gestá a mediálne hry uspokojujúce túžbu po kariére a svetskej sláve, ktorá sa celkom jednoducho dá aktivizmom v Cirkvi dosiahnuť. Nie frázy a rétorika, ale skutky a naplnený život láskou k Bohu i k blížnym sú svedkami našej viery a kresťanského života.
Spoliehanie sa a odvolávanie sa na mocných sveta, že oni nájdu riešenia jeho súčasných pribúdajúcich problémov ľudskými riešeniami je zbytočné. Kresťania sa vždy spoliehajú aj na Božiu pomoc, ochranu sviatostný život a modlitbu a takto je možné mnohé vyriešiť aj dnes.
Cirkev by sa nemusela prispôsobovať a podriaďovať svetu, ale mohla by stáť na čele vernosti hodnotám, ktoré Ježiš učil a za ktoré zomrel, bez ktorých je ľudský život nemožným. Od koho má o nich svet vedieť, ak sa Cirkev a kresťania vzdajú svojho poslania byť soľou a svetlom sveta, ale sa v ňom rozplynú.
A tak by našou úlohou mohlo byť vrátiť sa od viery formálnej k viere živej a žitej, od viery prejavovanej slovami, k viere prejavujúcej sa svojimi postojmi, skutkami i celým životom.
Ľudovít Košík
Veľmi pekný článok, pán Ľudovít Košík, len by som si dovolil poopraviť Vás v niekoľkých bodoch. Začnem postupne od konca.
Nestotožňujem sa s Vaším tvrdením, že v Západnej Európe došlo k úpadku Cirkvi až v posledných 50 rokoch. Pravda je totiž taká, že kríza Katolíckej cirkvi začala omnoho skôr. Už počas druhej svetovej vojny, v roku 1943 vydaný spis „Francúzsko, misijné územie?“, ale aj iné spisy odhaľujú masívnu dechristianizáciu európskej populácie. V roku 1947 uzrel svetlo sveta ďalší alarmujúci dokument, pastiersky list kardinála Suharta „Rozkvet, alebo úpadok Cirkvi?“ V 50. rokoch 20. storočia sa začali presadzovať nové vedecké disciplíny náboženskej sociológie, ktoré priniesli alarmujúce výsledky. Napríklad v roku 1955 bolo v metropole katolíckeho Bavorska len 23,6 % praktizujúcich katolíkov. Katastrofálne rozmery nabrala dechristianizácia medzi robotníkmi. V Mníchove len 12,6 % robotníkov praktizovalo katolícku vieru, v talianskej Bologni dokonca len 7 %. Dochádzalo k dramatickému poklesu rehoľných povolaní. Alarmujúcu situáciu riešil pápež Pius XII., ktorý venoval obnove reholí vyše 200 dokumentov. V roku 1950 zvolal do Ríma zástupcov jednotlivých rádov na kongres, ktorý sa na želanie pápeža mal riešiť otázku adaptácie reholí na podmienky moderného sveta a aktuálne potreby Cirkvi. Môžeme teda konštatovať, že Katolícka cirkev prežíva krízu v Západnej Európe nie posledných 50 rokov, ale minimálne 80 rokov, ak nie viac.
Otázka, zda současná krize je důsledkem IIVK nebo začala už před ním zde byla mnohokrát diskutována. Přestože nechyběly ani kuriózní názory, že krize začala dávno před koncilem a že naopak by bez IIVK byly její projevy ještě horší, nepamatuji si, že by pro podobná tvrzení byly někdy přineseny relevantní důkazy.
První problém je v tom, co lze chápat za „alarmujúce výsledky“ – obávám se, že i ty nejvíce kvetoucí „živé“ současné farnosti třeba v katolickém Polsku bychom z pohledu 40. let museli považovat za misijní území.
Nevím, jestli jste někdy nahlédl třeba do toho zmiňovaného pastýřského listu kard. Suharda – tam žádné statistické údaje, o které bychom se mohli opřít v porovnání s pokoncilní situací, uvedeny nejsou (list se zabývá obšírně pastorací jako takovou, modernismem etc.).
Některé statistické údaje byly na D&H probírány např. v diskusi pod tímto článkem. Nemám teď čas zde dělat v této věci obšírnější elaborát, ale zde se můžete podívat třeba na vývoj počtu řeholnic v USA 1948 – 1995. Podobnou časovou řadu nalezneme i v jiných regionech a i pro jiné ukazatele religiozity. Všechna tato čísla dokazují, že měřitelné projevy krize nastartovaly po IIVK.
Pravda, někdo by mohl namítat, že to, že se veskrze pozitivní trend zlomil v negativní zrovna v r. 1965 ještě nedokazuje, že je tam kauzální vztah s IIVK. Existují ale statisticky dobře podložené práce, které ukazují, že vliv externích vlivů byl marginální. Uvedu dva příklady:
– Stark a Finke v „Catholic Religious vocations: Decline and revival“ porovnáním se sociologickými údaji uplatnění žen ve společnosti vylučuje podstatné působení externích vlivů na krizi povolání,
– J. Lothian v „Novus ordo Missae: The record after thirty years“ porovnáním s vývojem u protestantů vylučuje podstatné působení externích vlivů na krizi návštěvnosti bohoslužeb.
Ještě připojuji linky na uvedené práce (spam filtr mi to zase odmítal vzít, je to s ním fakt otrava):
http://www.baylorisr.org/wp-content/uploads/stark_vocations.pdf
http://www.u.arizona.edu/~aversa/modernism/Novus_ordo_record.pdf
Ďakujem, MichalD, za fundovaný príspevok. Jednoznačne sa zhodneme v tom, že neexistuje exaktný vedecký výskum, ktorý by dokazoval priamy súvis koncilu so súčasnou krízou Katolíckej cirkvi. Dá sa však už teraz dokázať, že túto krízu spôsobil celý komplex príčin, ktoré je potrebné identifikovať. Jednou z nich je radikalizácia robotníkov, ktorá začala už pred druhou svetovou vojnou a pokračovala po nej. Preto ten štatistický údaj, uvedený v predchádzajúcom príspevku, podľa ktorého aj v katolíckych krajinách ako Bavorsko alebo Taliansko dochádzalo k masovej dechristianizácii robotníkov. Obzvlášť šokujúci je štatistický údaj z Bologne, kde v roku 1955 len 7 % robotníkov praktizovalo vieru. Keďže robotníci tvorili významnú časť obyvateľstva vyspelých krajín sveta, tento trend poznačil vývoj celej spoločnosti.
Koncom štyridsiatych rokov sa začalo rozvíjať hnutie robotníckych kňazov vo Francúzsku, ktoré malo za cieľ evanjelizovať robotníkov. Toto hnutie pozitívne vnímal aj vtedajší parížsky nuncius Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. Lenže Vatikán s hrôzou zistil, že pod vplyvom robotníkov sa aj robotnícki kňazi začali radikalizovať. Spolupracovali s ľavicou v odboroch i politike a situácia dospela do takého štádia, že pápež napokon toto hnutie zakázal. Vyvolal tým nevôľu predovšetkým francúzskeho kléru a posilnil antipatie robotníctva voči Cirkvi. Veľká časť kňazov sa odmietla podriadiť a viacerí z nich boli potrestaní sankciami.
Masy robotníkov sa teda odcudzili Katolíckej cirkvi už dávno pred koncilom. Platilo to aj o Slovákoch, ktorí v medzivojnovom období masovo emigrovali za prácou do zahraničia, predovšetkým do USA. Mnohí z nich v novom domove z viacerých dôvodov prestali praktizovať vieru, takže Cirkev strácala ďalšie masy veriacich.
Po druhej svetovej vojne začali na Katolícku cirkev číhať nové hrozby. Kým v medzivojnovom období sa hospodárstvo vyspelých priemyselných krajín otriasalo v krízach, z ktorých najhoršia bola Veľká hospodárska kríza (1929-1933), v období po druhej svetovej vojne nastal dlhodobý stabilný hospodársky rast vyspelého sveta. Došlo k výraznému zvyšovaniu životnej úrovne miliónov ľudí, predovšetkým v krajinách Západu. Prudká akcelerácia vedecko-technického rozvoja ľudskej spoločnosti búrlivo menila tvár tejto planéty. Mnohé veci, predtým považované za prepychové záležitosti, sa stali súčasťou masovej spotreby obyvateľstva najrozvinutejších zemí sveta. Osobné automobily, televízory, tranzistorové rádioprijímače a iné výdobytky vedecko-technického rozvoja ľudstva dramaticky menili spôsob života obyvateľov vyspelých krajín. Ľudstvo dostalo do rúk také množstvo predtým netušených materiálnych vymožeností, že si s nimi často nevedelo dať rady. Rebríček hodnôt u mnohých ľudí sa radikálne menil. Duchovné hodnoty sa ocitli na ústupe a dopredu sa neúprosne drali materiálne hodnoty. Honba za luxusom a prepychom zaslepila oči ľudí v predtým netušenom meradle. Túžba žiť a užívať si pozemského života ovládla masy obyvateľstva v mnohých krajinách sveta. Konzumizmus sa stal pre Katolícku cirkev najvážnejším nebeypečenstvom v celých dejinách ľudstva. Bol to teda komplex rôznych faktorov, ktoré vyvolali pokles náboženského zápalu katolíkov v povojnovom období. Žiada sa seriózny vedecký výskum, ktorý by stanovil presnú diagnózu a naznačil terapiu, ktorá by pomohla Cirkvi prekonať krízu.
Pane Dučáku, obávám se, že na tom, že „neexistuje exaktný vedecký výskum, ktorý by dokazoval priamy súvis koncilu so súčasnou krízou Katolíckej cirkvi“ se právě neshodneme, ve svém komentáři přece tvrdím přesný opak.
Nerozporuji Váš historický exkurs popisující trendy společenských změn minulého století. Problém je ale jinde: statistická šetření ukazují (viz např. výše odkazovaný Stark a Finke), že nelze najít statisticky významnou korelaci mezi kvalitativními projevy krize katolické Církve a externími sociologickými změnami ve společnosti a naopak je zde statisticky významná korelace k vnitrocírkevním událostem a změnám.
oprava: místo „kvalitativními projevy krize“ jsem chtěl napsat „kvantitativními projevy krize“
Pane Dučáku, dovolte mi ještě analogickou poznámku k tomu vašemu požadavku výzkumu a naznačení terapie:
Představte si, že máte dítě, odhlédneme-li od obvyklých problémů, celkem prospívající. Ve škole to sice nejsou samé jedničky, ale jde to. Kolem něj ale pořád krouží banda rozumbradů a ryjí do vás, že kdyby jedlo to a ono, že by bylo silnější a kdyby dělalo to a to, tak by bylo chytřejší.
Nakonec ustoupíte a rozumbradové uspořádají velký sněm – z něho vzejdou ale tak obsáhlá a zamotaná doporučení, že vám z toho jde hlava kolem. V jedné věci se ale všichni shodují: dítě dosud jen živořilo, teď ho konečně čeká ŽIVOT. Už tedy není na co čekat, rozumbradové neotálejí, vy už také ne, tak se do toho pustíte. Dítě změní jídelníček (místo masa sója, mléko jen odtučněné, …), do školy může chodit jen když se mu zachce, dřívější pravidla a zákazy padají jako suché listí.
Za týden ale zjistíte, že dítě zhublo o 5 kg. No, nic se neděje, přechodné komplikace se asi daly čekat, je tedy potřeba zvýšit dávky odtučněného mléka. Za měsíc je dítě už kost a kůže, skoro nespí. Aha, sójové maso asi nebylo ještě to pravé (přece jen se to masu trochu podobá), je třeba rychle vymyslet úplně nový syntetický koktejl a rvát ho do dítěte co to jde. Hlavně aby na maso, symbol to potupného živoření, co nejdříve zapomnělo. Dítě už do školy teď nechodí vůbec, ale rozumbradové vás ujišťují, že je to mnohem lepší než dříve (návštěva školy byla jen společenská konvence, teď je naopak dítě, tak nějak niterně, mnohem více školákem).
Za další měsíc je dítě na pokraji zhroucení, nenapočítá už ani do pěti, ale rozumbradové stále míchají nové a nové koktejly, teď už v opravdu horečném spěchu, protože tuší, že dítě už tu dlouho být nemusí … a pak přijde někdo, kdo vám řekne, že se nedá prokázat, že je zde přímá souvislost mezi stavem dítěte a konáním rozumbradů, že na dítě jistě působí komplex různých vnějších faktorů a tak je tedy potřeba udělat seriózní vědecký výzkum a pak naznačit terapii. Co uděláte?
Vážený pán MichalD, ospravedlňujem sa za oneskorenú odpoveď. Nestačím reagovať na
všetky polemiky. Dopisujem totiž do niekoľkých časopisov, okrem toho mám literárne ambície a navyše som ešte stále zamestnaný. Aj teraz som na svojom pracovisku v Rakúsku. Mám aj vlastné problémy, či už rodinné alebo zdravotné. Pred pár dňami som sa vrátil z trojtýždňového liečenia v kúpeľoch. A napokon, niekedy už jednoducho rezignujem, pretože ma nebaví donekonečna dokazovať niekomu, že 1+1=2.
Ale k veci. Predmetom Vašich výčitiek boli spisy „Francúzsko, misijné územie?“, respektive pastiersky list kardinála Suharta „Rozkvet, alebo úpadok Cirkvi?“, ktoré som vo svojom príspevku spomínal. O čo teda išlo vo Francúzsku v predkoncilovom období? Na rozdiel od priemyselného Anglicka, USA, či Nemecka, rozvoj priemyslu vo Francúzsku až do prvej svetovej vojny výrazne stagnoval. Okrem Paríža, Marseille a ešte zopár veľkých miest drvivá väčšina Francúzov žila na vidieku. Je potrebné zdôrazniť, že proces urbanizácie vo Francúzsku bol výrazne pomalší ako trebárs v Spojených štátoch amerických, Kanade, či Austrálii. Spôsobilo to niekoľko závažných faktorov. Predovšetkým – urbanizáciu USA, Kanady, či Austrálie výrazne urýchlilo masové prisťahovalectvo z Európy, ktoré Francúzsko zažilo až omnoho neskôr. Okrem toho vládcovia Francúzska dlho ignorovali potrebu rozvoja ťažkého priemyslu. S výnimkou severného Francúzska, ktoré patrilo k najpriemyselnejším oblastiam Európy, ostával zvyšok Francúzska agrárny. Navyše po prehratej vojne s Pruskom v roku 1871 krajina splácala Prusom ťažké vojnové reparácie a čo bol pre Francúzsko ešte horší úder, Francúzi stratili Alsasko-Lotrinsko, bohaté na železnú rudu. A keďže sa suroviny nedovážali vo významnej miere ani z francúzskych kolónií, nemohol sa ťažký priemysel vo Francúzsku naplno rozvinúť. Francúzsko priemyselne výrazne zaostávalo za Anglickom, USA a Nemeckom. Z hospodárskych odvetví sa tu rozvíjal predovšetkým ľahký priemysel a poľnohospodárstvo. Tomu zodpovedala aj situácia Katolíckej cirkvi vo Francúzsku, výrazne poznamenaná provincializmom. Po stáročia tu dominovala klasická pastorácia, ktorú realizovali vidiecki plebáni v odľahlých farnostiach prevažne agrárneho Francúzska. V 20. storočí sa však situácia začala dramaticky meniť. Po prvej svetovej vojne muselo Nemecko vrátiť Francúzsku Alsasko-Lotrinsko a navyše museli tento raz Nemci splácať Francúzom obrovské vojenské reparácie. Tieto skutočnosti umožnili búrlivý rozvoj francúzskeho priemyslu. Industrializácia spôsobila masovú migráciu obyvateľov z francúzskeho vidieka do miest. Boli to predovšetkým muži, ktorí sa zamestnávali v rýchlo rastúcom priemysle. Preto tradičné formy pastorácie, zameranej na agrárny vidiek, zaznamenali prehlbujúcu sa krízu. Namiesto statickej pastorácie vyvstala naliehavá potreba nových foriem cielenej pastorácie, zameranej na určité konkrétne vrstvy obyvateľstva. Išlo o pastoráciu robotníkov, pastoráciu detí, pastoráciu mládeže, pastoráciu obyvateľov mestských aglomerácií, atď.
Druhý vatikánsky koncil bol pastoračný koncil, ktorý chcel predovšetkým riešiť krízu tradičných foriem pastorácie. Ďalším významným problémom, ktorý chcel koncil riešiť, bola potreba reformy rehoľného života. Ak chce niekto obviniť Druhý vatikánsky koncil zo zavádzania modernizmu, rád by som mu pripomenul fakt, že už pápež Pius XII. zvolal v roku 1950 do Ríma kongres predstaviteľov rehoľných spoločenstiev, ktorý sa na výslovné želanie pápeža zaoberal problematikou adaptácie rádov na podmienky moderného sveta a aktuálne potreby Cirkvi. Len tak mimochodom: práve pápež Pius XII. Použil ako vôbec prvý výraz aggiornamento, s ktorým má väčšina tradicionalistov neprekonateľné problémy. Stalo sa tak 10 rokov predtým, ako si tento výraz osvojil svätý pápež Ján XXIII.
Či a nakoľko sa Druhému vatikánskemu koncilu podarilo vyriešiť krízu tradičných foriem pastorácie, ponechám na zváženie každému zvlášť. Pripomínam len niekoľko dôležitých skutočností. Potrebu nových foriem pastorácie uznával aj arcibiskup Lefèbvre, ktorého každý tradicionalista považuje za neomylnú ikonu. Podpísal dokonca 14 zo 16 dokumentov koncilu. Ak by sme to zobrali štatisticky, tak arcibiskup Lefèbvre podpísal 87,5 % (!) dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu.
Pane Dučáku, snažně Vás prosím, než se pustíte do nějaké polemiky, přečtěte si pořádně, co Váš oponent píše. Ušetříte tím sobě i ostatním spoustu času.
Tento Váš poslední komentář opět jen staví slaměné panáky. V první části svůj sáhodlouhý popis vývoje politicko-ekonomické situace ve Francii uvádíte tvrzením „Predmetom Vašich výčitiek boli spisy …“. Já jsem ale přece spisům kard. Suharda vůbec nic nevyčítal, jen jsem upozorňoval na to, že jeho pastýřský list neobsahuje žádné statistické údaje, o které bychom mohli opřít tvrzení o úpadku církevního života v předkoncilní době. Napsal jsem to jen proto, že se mi nelíbí, když se texty kard. Suharda, jen na základě jejich názvu, používají jako důkaz jakési hluboké krize Církve v předkoncilním období (bohužel nejste první, kdo takto činí).
V posledních dvou odstavcích se opravdu vyznat nedovedu. Např. pochopit logiku tvrzení „Ak chce niekto obviniť Druhý vatikánsky koncil zo zavádzania modernizmu, rád by som mu pripomenul fakt, že už pápež Pius XII. zvolal v roku 1950 do Ríma kongres …“ je zcela nad moje síly. Co má společného to, že papež r. 1950 svolal kongres, s tím, jestli a jakým způsobem IIVK podpořil (neo)modernistické síly v katolické církvi? Co se zde probíranou otázkou má společného Vaše tvrzení, že „arcibiskup Lefèbvre uznával potřebu nových forem pastorace“? Připomínám, že zde nešla řeč o tom, zda pastorační koncil měl být svolán nebo ne, ani o tom, zda předkoncilní pastorace byla stoprocentně ideální, ani o tom, zda je dobré hledat nové pastorační formy, ale jen o tom, zda a jakým způsobem IIVK ovlivnil, resp. zapříčinil současnou krizi.
Abych Vám ušetřil práci a předešel komentářům polemizujícím s dalšími slaměnými panáky, pokusím se shrnout, co jsem zde dříve napsal a co nenapsal:
– tvrdím, že „měřitelné“ projevy krize (počty povolání, svátostí, etc.) korelují s vnitrocírkevními událostmi (zavádění tzv. „ducha koncilu“ do praxe, liturgická reforma Pavla VI., etc.) a naopak nelze prokázat jejich korelaci s mimocírkevními událostmi (poválečné demografické změny,rozvoj masmédií, změny postavení žen, etc.),
– netvrdím, že nebylo legitimní svolat IIVK, ani že nebylo legitimní hledat odpovědi na palčivé problémy tehdejší doby (např. komunismus, neomodernismus),
– netvrdím, že před koncilem bylo vše stoprocentně ideální a že již tehdy neexistovaly určité negativní jevy a vlivy (včetně vlivů vnitrocírkevních), jsem ale názoru, že současný stav je jak z kvantitativního, tak z kvalitativního hlediska nesrovnatelně horší,
– podle mého názoru lze stěží označit stav církve před koncilem jako krizi, přiznávám však, že toto může být předmětem polemiky s ohledem na to, jak vůbec pojem krize definujeme,
– myslím si, že i kdybychom došli k závěru, že katolická církev byla před koncilem v krizi, stejně to nic nemění na faktu, že „naordinovaná léčba“ Ducha koncilu tuto krizi nejenže nevyřešila, ale naopak zásadním způsobem prohloubila, resp. vyvolala novou krizi mnohem většího rozsahu s mnohem závažnějšími dopady.
Pán Košík, Vaše myšlienky sú úprimné a ušľachtilé a s mnohými z nich sa bez problémov stotožním, len snáď ešte jednu malú korektúru. Vo vete „Cirkev by sa nemusela prispôsobovať a podriaďovať svetu“ cítim istý rozpor. Katolícka cirkev sa nemusí a ani nemôže podriaďovať svetu, prispôsobovať sa mu však do istej miery musí. Pápež Lev XIII. nevysielal do éteru rozhlasové a televízne posolstvá, pápeži 20. storočia však áno. Katolícka cirkev musí kráčať s dobou, aby dokázala zaujať správny postoj voči problémom, ktoré pred ňu nastoľuje akcelerácia vedecko-technického pokroku ľudstva. Svätý Peter nebol konfrontovaný s genetickými pokusmi alebo s problematikou umelého oplodnenia in vitro, pretože tieto záležitosti priniesol až najnovší vedecko-technický rozvoj. Preto musí mať Katolícka cirkev k dispozícii vlastné vedecké kapacity, aby držala krok s dobou. Naša Cirkev sa jednoducho nemohla neotvoriť svetu. Musí však nastaviť spoľahlivý filter, ktorý by do Katolíckej cirkvi prepustil len to, čo neohrozuje pravú katolícku náuku. Vo svete je veľa škodlivých ideí, ktoré by mohli zviesť veriacich na scestie. Treba však zdôrazniť, že nie všetko, čo je mimo Katolíckej cirkvi, je a priori zlé. Nádherným dôkazom tohto tvrdenia je veta pohanského stotníka, adresovaná Pánovi Ježišovi: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.“ (Mt 8, 8) Dodnes sa toto zo strany Božieho ľudu vyznáva tesne pred svätým prijímaním, aj keď v nepatrne upravenej forme. Boh často prináša svetlo pravdy aj inovercom. Napríklad keď jezuitskí misionári začali koncom 16. storočia evanjelizovať domorodých obyvateľov Paraguaja, šokovaní zistili, že Indiáni kmeňa Guaraní verili v neporušené panenstvo Panny Márie, ktorá porodila Božieho Syna bez straty panenstva, a mali aj určitú predstavu o Trojjedinom Bohu. Pritom to boli pohania, ktorí sa nikdy nestretli s kresťanskými misionármi! Píšem o tom vo svojej knihe o jezuitskom štáte v Paraguaji.
Katolícka cirkev nemôže ostať uzavretá pred svetom ako v nejakom gete, ale musí sa mu otvoriť a preberať všetko pozitívne, čo môže našu Cirkev obohatiť. Napríklad ak má svet internet, preberme ho a evanjelizujme aj cez internet! Prečo nie?
Dôležitý je len – znovu opakujem – spoľahlivý filter, ktorý treba neustále kontrolovať, či náhodou neprepustil do Katolíckej cirkvi aj niečo škodlivé.
Vďaka za diskusiu, iste si nedovolím tvrdiť, že úpadok Cirkvi a náboženského života v našich krajinách trvá presne 50 rokov. Myslím, že sa začal už rozdelením Cirkvi v roku 1517 a potom dostala Cirkev rany počas Francúzskej revolúcie a rokov socializmu. Ale v súčasnosti sa mi zdá, že Cirkev už je veľmi oslabená vnútorne. Sú dva spôsoby boja proti nej, boj z vonku i boj z vnútra oslabením jej posolstva. Spochybňuje sa kresťanské učenie i kresťanská morálka. Neviem prečo sa nedarí v posledných dvoch generáciách odovzdávať vieru v rodinách tak ako sa to dialo od dôb sv. Cyrila a Metoda. Čo budujeme za spoločnosť na troskách veľmi živej Cirkvi pred rokom 1950. Iste socializmus dal rany Cirkvi v našich krajinách ale nemyslím si, že všetok ten úpadok je len jeho dôsledkom. Tie dnešné rany súčasného liberalizmu sa mi javia oveľa bolestnejšie. A Cirkev akoby stratila vlastnú vnútornú silu. Nekladie sa dôraz na duchovný život, viac sa hľadí na manežment a ten je čudný. S kresťanským pozdravom Ľudovít Košík
Pane Košíku, vše nasvědčuje tomu, že naopak ani socialismus nezasadil Církvi takové rány jako vnitřní pokoncilní rozklad liturgie, nauky a disciplíny. Výše odkazuji na práce založené na šetřeních ze zemí, které si neprošly obdobím „reálného socialismu“ – přesto je u nich pokoncilní vývoj velmi podobný vývoji u nás. V diskusi pod článkem, na který také výše odkazuji, jsem uvedl čísla, která ukazují, že ani nejtvrdší totalita v padesátých letech neudělala v řadě ukazatelů religiozity (výuka náboženství, svátosti, …) takovou paseku, jako tzv. Duch koncilu.
Dobre, pán MichalD, zmením rétoriku, aby nevznikal dojem, že s Vami chcem za každú cenu polemizovať. S mnohými z Vašich myšlienok sa tento raz stotožňujem. Úprimne. Nemôžem však súhlasiť s Vaším tvrdením: „že „naordinovaná léčba“ Ducha koncilu tuto krizi nejenže nevyřešila, ale naopak zásadním způsobem prohloubila, resp. vyvolala novou krizi mnohem většího rozsahu s mnohem závažnějšími dopady.“
A uvediem aj konkrétne fakty, pre ktoré s Vaším tvrdením nesúhlasím. Môžete si napokon tieto fakty overiť. K pozitívnym výsledkom Druhého vatikánskeho koncilu patrí napríklad pastorácia bezdomovcov v Žákovciach pri Kežmarku, ktorú robí medzinárodne uznávaný farár Marián Kuffa. Boli ste tam niekedy? Ja som si celý komplex prezrel a poviem Vám, že je to úchvatný projekt. No najúžasnejšie na celej veci je, že Kuffov Inštitút Krista Veľkňaza má pobočky už nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike – v Bílej vode a v Choryni. Osobne som sa s týmto človekom stretol a hovoril som s ním. Aj Vám to vrelo odporúčam. Možno by ste skorigovali svoj chronický pesimizmus.
Lenže farár Kuffa nie je jediný svetlý príklad pastorácie na Slovensku. Pred týždňom som sa vrátil z kúpeľov Lúčky pri Ružomberku. Miestny farár dosahuje úžasné výsledky v pastorácii detí. Za 3 týždne sa tam vystriedalo niekoľko turnusov prázdninujúcich detí. To by ste museli vidieť na vlastné oči, aby ste pochopili tú duchovnú silu, ktorú pán farár odovzdáva mladej generácii! Alebo keď sme pred rokom boli s manželkou v Rajeckých Tepliciach, boli tam práve na prázdninách katolícke deti z Francúzska. A čo všetko dokážu napríklad saleziáni v Prešove, či iní rehoľníci! A ako kvitne Gréckokatolícka cirkev na Slovensku! Neďaleko môjho bydliska jeden môj známy, gréckokatolícky farár, zaznamenal mimoriadne úspechy v pastorácii Rómov. A čo je najpozoruhodnejšie, jednou z ciest k úspechu boli omše s gitarami. Ja osobne som konzervatívny a pre mňa niet nad organovú hudbu. Ostatne moja manželka hrá na organe v kostole a ja sám som organovou hudbou nadšený. Ale v prípade Rómov gitary v kostole schvaľujem. Kto ich pozná a vie, aké problémy s nimi sú, určite mi dá za pravdu, že každý úspech v ich pastorácii je úspechom celého Slovenska. A mohol by som uviesť aj iný konkrétny príklad manželov, ktorých obrátenie spôsobila nie predkoncilová latinská omša, ale mládežnícka omša s gitarami, na ktorú ich pozvala ich dcéra. Nemôžem konkrétne menovať, pretože nechcem narušiť súkromie týchto ľudí.
Mimochodom, keď som spomínal Francúzsko, bol som s manželkou pred 2 mesiacmi v Lurdoch a tam som videl iné Francúzsko, než o akom sa verejne hovorí. Mal som v očiach slzy dojatia, keď som videl desaťtisíce ľudí na sviečkovom pochode. Išli sme s manželkou, vedľa kráčali Filipínčania, trochu ďalej Poliaci, Maďari, Portugalčania, Vietnamci, atď.
Bol to proste kotol národov z celého sveta. Vtedy som pocítil úžasnú silu. Keby každý, kto lamentuje nad súčasnou Katolíckou cirkvou, radšej zobral do rúk ruženec a modlil sa, boli by sme svedkami zázrakov. Veď ruženec je mocnejšia zbraň ako jadrová bomba. O koľko sú ochudobnení protestanti, ktorí ruženec nemajú! My, katolíci, ho máme a namiesto modlenia lamentujeme (samozrejme nie všetci).
Netvrdím, že Katolícka cirkev nemá veľké problémy, ale pochybnosti o jej budúcom vývoji sú hriechom proti Duchu Svätému. Pán Ježiš povedal apoštolom počas búrky: „Čo sa bojíte, vy maloverní?“ (Mt 8, 26)
Aj dnes je Ježiš s nami! Ja tomu verím a namiesto šírenia pesimizmu sa radšej modlím ruženec a iné modlitby. Ak niekto neverí v prítomnosť Krista v súčasnej Katolíckej cirkvi, musím mu pripomenúť, že je to ťažký hriech!
Hovorí sa o klesajúcom počte mladých kňazov. Lenže poviem Vám: ak by Slováci neposielali svojich mladých kňazov ako misionárov do celého sveta, mali by sme toľko kňazov, že by sme ich nemali kam umiestniť. Len z môjho bydliska, Vranova nad Topľou, odišlo do zahraničia množstvo misionárov. Jeden z nich, Ján Hermanovský, bol zabitý v Rusku. Iný je misionárom v Mexiku, ďalší pôsobí v Uherskom Hradišti, ďalší v Kanade, ďalší v USA, atď. Ak by som mal všetkých vymenovať, potreboval by som veľa priestoru na písanie. Vranov nad Topľou je skutočná liaheň mladých ľudí v duchovných povolaniach, ktorí sú ochotní opustiť svoje domovy a odísť do sveta. Ale nie je jediná. Takých je na Slovensku veľa. Mimochodom, ak by ste prišli do Vranova nad Topľou v dobe, keď sa tam koná procesia k Božiemu Telu, alebo keby ste prišli na Mariánsku horu v Levoči, keď je tam odpustová slávnosť, boli by ste prekvapený tou silou národa. Keď bol v Košiciach Pochod za život, zúčastnilo sa ho 80 000 ľudí! To sú konkrétne fakty, pán MichalD, nie nejaké úvahy na internete. Napriek Vaším pesimistických hodnoteniam naša Cirkev žije. Súčasné problémy Katolíckej cirkvi na Slovensku nespôsobil Druhý vatikánsky koncil, ale nástup vulgárneho, primitívneho kapitalizmu po roku 1989, kríza rodín, spôsobená nezamestnanosťou a odchodom mnohých ľudí za prácou do cudziny, ako aj mravná skaza, importovaná zo Západu. Nijaký úbytok veriacich katolíkov na Slovensku po Druhom vatikánskom koncile nebol. Môžete mi veriť a nemusíte, no ja som na rozdiel od Vás na Slovensku prežil väčšinu svojho života.
Neurazte sa, prosím pekne, ale ja to vidím takto: Vy chcete za každú cenu vidieť len negatíva. A darí sa Vám to. Ja som zase človek pozitívne orientovaný a snažím sa vidieť aj pozitíva. Neberiem Vám právo na Váš názor – a ani nemôžem-, len Vám poradím: príďte niekedy na Slovensko na dlhšiu dobu a pozorujte! A verím tomu, že budete veľmi prekvapený.
Pane Dučáku, opět Vás musím poprosit, abyste pokud možno reagoval jen na to, co jsem napsal a nestavěl další slaměné panáky.
Já jsem nikdy nikde netvrdil, že v současné Církvi, zmítané krizí (ne li přímo největší v dějinách, tak jistě alespoň srovnatelnou s ostatními třemi velkými církevními krizemi), není nic pozitivního. Naopak jsem přesvědčen, že toho dobrého je, díky Bohu, mnohem více, než by odpovídalo přirozenému řádu věcí. Na tom přece není nic překvapivého, i během ariánské krize, stejně jako v době renezančních papežů, bylo v Církvi mnoho pozitivního. Přesto ale asi nikdo nebude tvrdit, že za pontifikátu Alexandra VI. byla Církev v rozkvětu a odůvodňovat to poukazem na tehdejší působení sv. Františka z Pauly.
Zastávám názor, že obrana proti chorobě může být jen tehdy úspěšná, když poznáme skutečný stav nemocného organismu. Pokud se ocitnu v prostředí, kde řádí epidemie úplavice, nic mi nepomůže strkat hlavu do písku, naopak je potřeba poznat (a přiznat si) skutečný stav věcí a podle toho se zařídit.
Nikdy jsem ani nezpochybňoval, že stav katolické církve na Slovensku je mnohem lepší než v Čechách a na Moravě (viz např. můj komentář zde).
Nikde jsem také nehovořil o klesajícím počtu kněží na Slovensku, nechápu tedy, proč tuto otázku zde otevíráte. Jestli máte dostatek kněžských povolání a jste schopni formovat pravověrné kněze, buďte za to Bohu vděční. Bohužel ale celosvětový trend zdaleka tak pozitivní není, a každý, komu leží na srdci stav Církve a spása nesmrtelných duší, by neměl k tomuto faktu zůstat lhostejný. Od r. 1970, při přepočtu na stav světové populace (nebo počet matrikových katolíků), celosvětový počet diecézních kněží klesl na polovinu a počet svěcení klesl o 27 % (celkový pokles je ještě mnohem větší, protože toto číslo nezahrnuje řádové kněze).
Takto bych mohl pokračovat do nekonečna (nikde jsem netvrdil, že nedochází ke konverzím, atd. atd.), ale už mně to opravdu nebaví, prosím, ušetřete mě a nezahrnujte to zde „důkazy“, které se snaží polemizovat s něčím, co zde nikdo nikdy netvrdil.
Omlouvám se za off-topic, ale takhle pěkně vedenou a kultovovanou diskusi jsem ma D a H dlouho neviděl. Palec nahoru všem diskutujícím a hlavně autorovi článku.
Pán MichalD, so záujmom som si pozrel Tabuľku č. 4, ktorá hovorí o poklese ženských rehoľných povolaní od roku 1962 a som prekvapený.
Prvý pozitívny fakt hovorí o tom, že v Portugalsku a Španielsku rástol počet rehoľných povolaní aj po Druhom vatikánskom koncile a ešte aj v roku 1980 bolo v týchto krajinách viac povolaní ako v roku 1965. V týchto dvoch krajinách sa teda nikdy neprejavil „syndróm“ Druhého vatikánskeho koncilu. Aj v Nemecku a Veľkej Británii ešte krátko po Koncile rástol počet povolaní. V Nemecku z 89 038 v roku 1965 na 89 204 v roku 1966 a vo Veľkej Británii v rovnakom období z 18 115 na 18 294. Čiže tvrdenie, že rok 1965 je rokom zlomu, je prinajmenšom diskutabilné.
Ak však zoberieme za základ pre porovnávanie stav pred Druhým vatikánskym koncilom, teda rok 1962, vidíme toto: v Kanade bolo 47 065 povolaní v roku 1962, ale až 50 656 povolaní v roku 1968 a 48 111 povolaní v roku 1969. Až v roku 1970 nastáva výrazný pokles. Podobne vo Francúzsku bolo 101 665 povolaní v roku 1962, ale až 105 131 v roku 1966 a 102 103 v roku 1967. Pokles pod úroveň roku 1962 nastáva až v roku 1967.
Rád by som k tomu ešte dodal, že táto štatistika nemá relevantnú výpovednú hodnotu. Nezohľadňuje totiž demografický vývoj v uvedených krajinách. V krajinách Západnej Európy v povojnovom období prudko klesala pôrodnosť a obyvateľstvo začalo starnúť. Rodilo sa menej detí a aj toto zaiste ovplyvnilo počet rehoľných povolaní v týchto krajinách. Tento trend bol charakteristický prakticky pre celú Európu. Napokon ja sám – sypem si popol na hlavu! – pochádzam z 5 detí, no sám som otcom iba 2 detí. Teda ja sám som nemal ani polovicu toho počtu detí ako môj otec. Pritom moji rodičia s počtom 5 detí boli len slabý priemer. Spolužiačka mojej sestry pochádza z 12 detí! A neboli to Rómovia. Ešte po vojne mali Slováci toľko detí ako Rómovia. Potom však nastal prudký pokles pôrodnosti. No tento trend bol typický nielen pre Slovensko, ale prakticky pre celú Európu. Mám osobnú spomienku spred asi 10 rokov z Viedne, kde som vtedy pracoval. V jednej farnosti som zistil, že majú poľského kňaza. Povedal som sa vtedy jednému z rakúskych farníkov: „Vy tu, v Rakúsku, máte akosi veľa poľských kňazov.“ On mi odpovedal: „Ako by sme mohli mať vlastných kňazov? Veď my už ani deti nemáme!“
Toto je jeden dôležitý faktor, ktorý je relevantný pre našu diskusiu. Predsa primárna logika hovorí, že tam, kde sa rodí len polovica detí, bude s najväčšou pravdepodobnosťou len polovica povolaní. Vaše štatistiky, pán MichalD, teda pre mňa nie sú dostatočne hodnoverné, pretože nezohľadňujú demografický vývoj a iné faktory, ktoré mohli ovplyvniť počty povolaní. Preto stále zdôrazňujem, že neexistuje seriózny vedecký výskum, ktorý by zohľadňoval demografický vývoj obyvateľstva a iné faktory, ktoré mohli ovplyvniť vývoj Katolíckej cirkvi v 20. storočí. Zvaliť všetku vinu na Druhý vatikánsky koncil je síce jednoduché a pohodlné, ale 62 rokov môjho života ma naučilo, že jednoduché a pohodlné riešenia zvyčajne nie sú dobré.
Ale aby ste si nemysleli, že Vám chcem kaziť radosť zo života: ak Vám robí radosť pomyslenie, že všetkému nešťastiu je na vine Druhý vatikánsky koncil, kľudne tomu verte. Ja predsa nechcem stáť v ceste Vášmu šťastiu.
Pan Ducák, ano, na vine nie je len IIVK ale aj duch koncilu a hlavne infiltrácia cirkvi satanskými legiami, ktoré sa usadili vo Vatikáne:
Přední exorcista: Satanské legie se usadily ve Vatikánu
http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/11177-predni-exorcista-satanske-legie-se-usadily-ve-vatikanu.aspx
Myslím, ze pater Amorth vie, co povedal.
Pane Dučáku, ani já nechci stát v cestě Vašemu štěstí, ale protože štěstí se neoddělitelně pojí s pravdou, pokusím se níže odpovědět na Vaše námitky:
1. ad „zlom nenastal ve všech zemích ve stejný okamžik“: O těchto diferencích vím, záměrně jsem proto už ve svém prvním příspěvku použil formulaci „Podobnou časovou řadu nalezneme …“ a ne „Stejnou časovou řadu …“. To, že poklesy nenastaly všude přesně v jeden okamžik, není nic podivuhodného, pokoncilní změny nebyly zaváděny všude stejným tempem. Autoři práce se tímto podrobně zabývají na str. 136, a to včetně důvodů „anomálie“ Španělska a Portugalska. Čísla v tabulce č. 4. tedy naopak potvrzují hypotézu o podstatném vlivu pokoncilních změn, protože významně korelují s postupem jejich zavádění v jednotlivých zemích. Žádná ze sledovaných zemí, s výjimkou Salazarova Portugalska a Francova Španělska (kde byla pokoncilní revoluce ze zřejmých důvodů zaváděna nejpomaleji), nemá bod zlomu později než v r. 1966.
2. ad „vliv demografického vývoje“: korelace (resp. chybějící korelace) parametrů religiozity s porodností je opět naopak silným argumentem potvrzujícím hypotézu o zásadním vlivu pokoncilních změn. Poválečný „baby boom“ měl vrchol na přelomu 50. a 60. let (viz třeba zde), toto by s křivkou počtu řeholnic korelovalo jen tehdy, kdyby dívenky do klášterů odcházely zhruba v pěti letech. Pokud bychom studovali korelaci k „síle“ ročníků, odpovídajících věku, kdy se obvykle dívky pro řeholní povolání rozhodují, žádnou korelaci nenalezneme. Navíc je třeba si uvědomit, že pokoncilní pokles není daný jen krizí povolání, ale, a to zejména v prvních letech, rušením slibů (na to porodnost vliv samozřejmě nemá). Dále je třeba si všimnout, že pokud někde sledujeme absolutní počty např. řeholnic nebo návštěvníků bohoslužeb, pracujeme s „mírnějšími“ daty než by odpovídalo skutečnosti. Pokud bychom v modelech zohlednili populační růst, projevy krize by byly ještě markantnější (např. v období 1948-1995, které je zobrazeno na grafu, na který jsem výše odkazoval, se populace USA téměř zdvojnásobila). Pro dokreslení odkazuji na diskusi, kde jsem uvedl čísla ukazující, že po zohlednění populačního růstu se i tak často oslavovaný rozvoj katolické církve v Asii a Africe ukáže jako propad.
….po ovoci to poznáte…Je stále jasnější, že aggiornamento neznamená otevření se světu, ale přizpůsobení se světu.
Ano, poznáme ovocie IIVK:
http://www.conciliovaticanosecondo.it/foto/
MichalD, mám 62 rokov, šedivé vlasy a môžem na svoju česť a svedomie prehlásiť, že som za celý svoj život nestretol živého človeka, ktorý by mi povedal, že má problém s Druhým vatikánskym koncilom (ďalej už len DVK). Ako že je Boh nado mnou! Možno poviete, že som sedel doma za pecou a nevedel som, ako beží život vo svete, ale nie je to tak. Za svoj život som pracovne spoznal Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Švajčiarsko, Dánsko, Chorvátsko, Rumunsko, Českú republiku, dokonca aj Egypt. Ako turista som okrem toho bol na Ukrajine, v Poľsku, Maďarsku, Holandsku, Belgicku, Luxembursku, Francúzsku, proste prešiel som kusisko sveta. A napriek tomu som sa nikdy v živote nestretol s človekom, ktorý by odmietal DVK. O tom, že aj takíto ľudia existujú, som sa – paradoxne – dozvedel až z internetu. Až keď som v roku 2012 začal prispievať článkami a polemikami do časopisu „Duše a hvězdy“, vtedy som sa dozvedel, kto bol arcibiskup Lefèbvre a o čo mu vlastne išlo. Neraz som sa nad tým pozastavoval a dospel som k názoru, že – a teraz to, prosím pekne, neberte osobne – buď tvoria títo ľudia natoľko marginálnu časť katolíckeho spektra, alebo je natoľko marginálna ich agenda, alebo pracujú v hlbokej konšpirácii. Znie to neuveriteľne, ale nebyť internetu, možno by som dodnes nevedel, že existujú na svete odporcovia koncilu.
Tvrdíte, že po DVK došlo k hromadnému odlivu veriacich z kostolov. Môžem zodpovedne, pred tvárou Boha, vyhlásiť – a volám Boha za svedka -, že na Slovensku som sa s ničím takým nestretol. Môžem to prehlásiť s absolútnou istotou, pretože až do roku 1993 som s výnimkou väčšiny svojej vojenskej základnej služby, ktorú som v rokoch 1973-1975 absolvoval v Českej republike, žil na Slovensku. Po roku 1993 som začal migrovať za prácou po svete, takže som bol často mimo Slovenska, ale do roku 1993 som sa až na nejaké služobné cesty zdržiaval na Slovensku.
Z vlastnej skúsenosti teda môžem dosvedčiť, že na Slovensku sa Druhý vatikánsky koncil nikdy neodrazil na znížení počtu veriacich na svätých omšiach. Mal som 9 rokov, keď sa začal DVK, a 12 rokov, keď sa koncil skončil. Tí istí ľudia, ktorí chodili do kostola pred koncilom, chodili doňho aj po ňom. S výnimkou tých, ktorí medzičasom zomreli, alebo tých, ktorí odchádzali preč za prácou alebo štúdiom. Pozoroval som však iný fenomén. Muži, ktorí odchádzali za prácou mimo svojich rodín, začali holdovať alkoholu a v novom prostredí do kostola chodili len výnimočne. Takisto študenti, ktorí odchádzali počas štúdia do internátov, sa tam oddávali voľnému spôsobu života. Gró veriacich, ktorí ostávali doma, však poväčšine žili pravidelným náboženským životom. Slovensko bolo vyslovene katolícke tak pred koncilom, ako aj po ňom. Moja nebohá mamka, ktorá zomrela pred niekoľkými rokmi, bola až do smrti horlivá katolíčka. Nikdy, ani vo svojej rodine, ani medzi príbuznými a známymi, som nikdy nepočul ani zmienku o údajne zhubnom vplyve DVK na Katolícku vieru. Preto – nehnevajte sa – nemôžem uveriť Vašim tvrdeniam.
Ostatne aj veľký odporca DVK, arcibiskup Lefèbvre, sa raz vyjadril: „Nepovedal by som, že druhý vatikánsky koncil by bol schopný zabrániť tomu, čo sa deje v Cirkvi dnes. Modernistické myšlienky prenikli všade už dávno a toto nebolo dobré pre Cirkev…“ (Citované podľa: Žiaden z dekrétov II_ vatikánskeho koncilu nebol vydaný s váhou neomylnosti_ Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom, dostupné na: http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/7028-ziaden-z-dekretov-ii-vatikanskeho-koncilu-nebol-vydany-s-vahou-neomylnosti-rozhovor-s-arcibiskupom-marcelom-lefebvrom.aspx)
Poviem to inými slovami: bez ohľadu na to, či by sa koncil konal, alebo nie, v ľudskej spoločnosti boli naštartované nezvratné vývojové trendy, ktoré nič nemohlo zastaviť. Je to agenda vládcu pekla, Lucifera, ktorá tu pôsobí nie 50, ale prinajmenšom 500 rokov! Už humanizmus a renesancia! Veď samotné slovo humanizmus pochádza od slova humánus (ľudský) To je ten zhubný vplyv! Postaviť do popredia človeka a Boha odsunúť dozadu!
A potom Veľká francúzska revolúcia, darwinizmus, či rôzne formy neodarwinizmu a iné údery do lona Cirkvi.
Je to geniálna taktika Lucifera, vďaka ktorej vládca pekla vždy zviedol ľudstvo na scestie. Už v raji, keď Eva odmietala jesť zo stromu poznania, Lucifer jej našepkával: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh…“ (Gn 3, 4-5)
Lucifer je omnoho inteligentnejší ako sme my a veľmi dobre vie, na ktorú ľudskú strunu má zabrnkať, aby dosiahol u človeka vzburu voči Bohu. Tá struna sa volá pýcha. Pýcha na schopnosti človeka, na jeho úspechy na poli vedy a techniky. Lucifer sám upadol do nemilosti Stvoriteľa kvôli pýche. On vie veľmi dobre, akým mocným spojencom bol pre neho
vedecko-technický pokrok ľudstva v 20. storočí. Boh je tvorca života, ale Lucifer začal našepkávať vedcom: „Buďte aj vy ako Boh! Aj vy predsa môžete stvoriť život a môžete s ním manipulovať ako chcete!“ A tak sa začalo experimentovať s umelým oplodnením in vitro, s náhradným materstvom, umelými potratmi, genetickými manipuláciami, atď. Človek neodolal pokušenia hrať sa na Boha-Stvoriteľa. Chce Bohu konkurovať a to bol najväčší triumf Lucifera. Lenže toto predsa nebolo dielo DVK! Pápeži dodnes odmietajú túto agendu!
Paradoxne teda rozvoj vedy a techniky, ktorý na jednej strane priniesol ľudstvu taký blahobyt, privádza ľudstvo na pokraj skazy! Čím vyšší stupeň vedecko-technického rozvoja ľudstva, tým viac sa Luciferovi darí rozdúchavať pýchu človeka, jeho pocit dôležitosti.
Lucifer rafinovane využíva všetkých 7 hlavných hriechov:
1. Pýcha. Lucifer v človeku rozdúchava pýchu na úctyhodný rozvoj ľudskej spoločnosti.
2. Lakomstvo. Prudký rast životnej úrovne po druhej svetovej vojne zaslepil ľuďom oči túžbou po mamone. Lucifer brnká na strunu ľudského lakomstva.
3. Závisť. Lucifer pokúša človeka závidieť Bohu jeho všemohúcnosť a človek sa dal nainfikovať snahou vyrovnať sa Bohu. „Buďte ako Boh!“ našepkáva Lucifer.
4. Hnev. Lucifer štve proti sebe ľudí rôznych národov a rás a tým vyvoláva konflikty, ktoré nás vzďaľujú od Boha.
5. Smilstvo. Vedecko-technický pokrok v 20. storočí priniesol rozvoj masovokomunikačných prostriedkov, cez ktoré sa šíri pornografia a dekadentná kultúra ako nikdy predtým. To je dielo Lucifera!
6. Obžerstvo. Lucifer nám ponúka všetky pôžitky, ktoré nám priniesla konzumná spoločnosť po druhej svetovej vojne. My po nich túžobne siahame a nevieme sa ich nasýtiť.
7. Lenivosť. Lucifer nás pokúša: „Boh vám káže postiť sa a pracovať na spáse vašich duší. Ale načo by ste to robili? Veď máte všetko, na čo si len pomyslíte. Užívajte si!“
Toto je skutočná diagnóza krízy Cirkvi, ktorá však nemusí byť úplne komplexná.
Nedá mi nevyjadriť sa k Vašim komentárom, hlavne ohľadom vedy a techniky. Treba povedať, že najnepriaznivejšie obdobie z tohto ohľadu pre kresťanstvo bol asi koniec 19. storočia. To bolo obdobie darwinizmu a klasickej mechaniky, kedy sa zdalo, že je základné zákony prírody sú pochopené (až na zopár „drobných problémov“) a nezostáva miesto pre Boha. Naopak dnes, v období kvantovej mechaniky a všeobecnej teórie relativity, je prostredie oveľa priaznivejšie, ktoré vytvára oveľa väčší priestor pre Boha a takisto mu „dáva“ viac možností, ako mechanizmus svojej činnosť šikovne ukryť pred zvedavým okom výskumníka.
Ďalej by si bolo dobre všimnúť, že veľkí kresťanskí myslitelia v minulosti zďaleka nezostávali zatuchnutí v svojich teologických odboroch, ale pokúšali sa nadobudnúť si znalosti zo všetkých vtedy známych vedných odborov. Musím povedať, že dnes mi to teda vôbec takto nepripadá. Hlavne po DVK akoby sa rozum stal nepriateľom človeka a všetko sa musí riešiť cez city a neurčité zdĺhavé obkecávanie. Mne osobne v tomto dosť otvorilo oči čítanie dekrétov 1. vatikánskeho koncilu (keď som si to porovnal s tým, čo som zvykol počúvať v kostoloch), v tom smere je aj dobrý seriál pána Kretschmera ktorý tu na DaH pred nejakým časom bol (nespomínam si presne, ktoré príspevky boli v tomto smere kľúčové, ale námatkovo vyberám napr. http://www.duseahvezdy.cz/2013/02/20/vira-3-pojem-viry/, http://www.duseahvezdy.cz/2014/02/03/prirozeny-rad-jako-zaklad-nadprirozeneho-radu-1/). Stačí si zobrať príklad Slovenska: koľko sme mali kňazov-výskumníkov, napr. Murgaš zostrojil Američanom rádiotelegraf. A to pritom mali zrejme oveľa horšie materiálne možnosti ako dnes. Dnes sa síce o týchto veciach zvykne hovoriť, ale sú to väčšinou len prázdne reči, lebo daný človek nie je odborník – poctivé naštudovanie si danej vednej oblasti totiž vyžaduje značné úsilie (niekoľko rokov, a to aj pre účely „filozofické“), čo pri dnešnej pohodlnosti nie je moc lákavé.
Je tu ale jeden trend, ktorý možno napomohol neblahému vývoju v intelektuálnej rovine. Musím sa priznať, že predkoncilné katechizmy z nedávneho obdobia na mňa pôsobia dosť slabomyseľným dojmom, na rozdiel od katechizmov ešte starších. Možno je to pochopiteľné ako akási obrana v rámci možností v danej dobe. Ale dnes predsa by nemalo robiť problém nájsť si ešte staršie spisy od skutočných odborníkov a povyberať z nich to naozaj hodnotné, aby bolo čo predložiť aj náročnému čitateľovi (musím uznať, že sa zdá, že tradicionalistické weby toto do istej miery chápu, aj keď práca to bude asi náročná).
K vedeckému pokroku treba pridať ešte jeden komentár: Možno to pre bežných ľudí bude znieť prekvapivo, ale zmýšťanie súčasného sveta je značne protivedecké. Jednoducho s takou životnou filozofiou, ako nám predstavujú médiá a politici by človek žiaden seriózny vedecký výskum neurobil. Ten si totiž vyžaduje mnoho poctivého úsilia v skrytosti, neustále preverovanie predpokladov, potláčanie svojej pýchy a odhodlanosť pokračovať aj napriek početným neúspechom. Mám istú zlú predtuchu, že toto metodologické protirečenie sa čoskoro premietne aj do úpadku vedeckého výskumu, kedy vlády zavrhnú jeho financovanie, ktoré mi aj teraz pripadá, ako by to bola len zástera na prikrytie ich vlastnej nekompetentnosti. Možno ale tento stav podnieti prechod špičkových vedcov k teológii, čo by mohlo viesť k oživeniu zo súčasného „živého“ úpadku.
Nakoniec si asi človek musí klásť aj otázku, prečo Boh dopustil taký úpadok Cirkvi. Okrem dôvodov na strane človeka (pýcha, morálny úpadok) ma napadajú tieto dva:
1. (princíp menšieho zla) zabránenie nejakého veľkého pohoršenia, ktoré by nastalo pri pokračujúcom uplatnovaní zavedených tradičných postupov (napr. monarchia, striktná cirkevná disciplína), napr. aj kvôli infiltrácii nehodných ľudí
2. (princíp väčšieho dobra) aby si ľudia lepšie uvedomili svoje neresti aj s ich následkami, a aby na základe dôkladnejšej analýzy lepšie zapojili svoje schopnosti do budovania Cirkvi v tomto bezpochyby značne zmenenom svete (z technologického hľadiska)
– úvahy v tomto smere (teda snaha o hodnotenie svojho osudu z Božieho pohľadu) ale môže každý vyhodnocovať nanajvýš sám voči sebe (ako zlepšiť svoj život), a treba povedať, že ich základe zrejme nemožno vynucovať nejaké všeobecné závery. V tom pociťujem práve jeden z omylov DVK, totiž že sa „Cirkev pokúsila definovať sama seba“, teda že sa ľudia snažili postaviť na Božie miesto a takto mentorovať jeho prozreteľnosť. A táto pýcha právom predchádzala pád.
To jsou celkem dobré postřehy, díky. Jen malá poznámka k těm katechismům. Nevím, jaké konkrétní katechismy máte na mysli, ale u česky psaných předkoncilních katechismů nějakou „slabomyslnost“ nepozoruji. Samozřejmě že nelze srovnávat Tridentský katechismus a tzv. Tomáškův katechismus (náš poslední předkoncilní), už jen proto, že jeden byl určený pro Ecclesia docens a ten druhý pro děti.
Pane Dučáku, měl jsem za to, že se zde snažíme hledat odpověď na otázku, zda a jakým způsobem IIVK ovlivnil současnou církevní krizi, a ne řešit dojmy a pocity ze služebních cest, nebo se štychovat, kdo má více šedin nebo kdo navštívil více zemí.
Přiznám se, že na argumentaci typu „projezdil jsem padesát zemí světa, a nikde jsem tam nepotkal slona, tudíž slon neexistuje“ mi opravdu schází protiargumenty …
Ještě si ale nemohu odpustit poznámku k Vaší citaci arcibiskupa Lefebvra: Nikdo tady přece netvrdí, před koncilem nepůsobily v Církvi bludy. Otázka je zcela jiná – zda a jak proti nim Církev bojovala, a jaké to přineslo plody, když s těmito bludy místo boje začala vést dialog a „navzájem se obohacovat“.
koukám, že mi tam vypadlo jedno slovíčko, závěr měl být: … když hierarchie s těmito bludy místo boje začala vést dialog a „navzájem se obohacovat“.
MichalD, bez urážky, stále nedokážem pochopiť myslenie Vás a Vám podobných katolíkov.
Veď Ježiš Kristus povedal prvým biskupom, apoštolom, na čele s prvým pápežom Petrom: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20) Do skončenia sveta!!!
Ježiš predsa nepovedal: „Tak, teraz som s vami, ale o 2000 rokov bude v mojej Cirkvi koncil a vtedy vás opustím.“ Nie! Ježiš nič také nikdy nepovedal! Ježiš povedal: DO SKONČENIA SVETA!
Tak načo by som ja trápne špekuloval, či sa po Druhom vatikánskom koncile Katolícka cirkev náhodou nedostala na scestie bludu?! Veď to by bolo tak, ako keby som Ježišovi povedal: „Ježišu, verím, že si bol s nami do Druhého vatikánskeho koncilu, ale teraz o Tvojich slovách pochybujem.“
Lenže ja nikdy nepoviem Kristovi: „Ježišu, doteraz som Ti veril, ale teraz už nie.“
Vždy Ježišovi poviem: „Ježišu, veril som Ti, verím Ti a navždy Ti budem veriť! Absolútne a bezhranične! Keď si Ty povedal, že budeš s nami do skončenia sveta, tak to tak musí byť!“
Kristus si svoju Cirkev ustráži pred nástrahami Lucifera! Veď on predsa povedal Petrovi: „Ty si Peter (po slovensky Skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského Kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi“ (Mt 16, 18–19).
Tak keď Ježiš povedal, že Katolícku cirkev brány pekelné nepremôžu, tak to asi nepovedal pre srandu králikov, ale preto, že to tak musí byť! Aj keby bolo desať Druhých vatikánskych koncilov, aj tak Katolícku cirkev brány pekelné nepremôžu, pretože to povedal Ježiš, Boh a Človek v jednej osobe a jeho slová majú absolútnu a bezhraničnú platnosť! Amen!
Takže aby som to uzavrel. Ak Vy, MichalD, spochybňujete vývoj Katolíckej cirkvi po Druhom vatikánskom koncile, priznávate zároveň, že našu Cirkev po koncile premohli brány pekelné a to je v rozpore s Kristovými slovami. MichalD, ak si mám vybrať, či budem veriť Vám, alebo Ježišovi Kristovi, budem veriť jedine a bezvýhradne Ježišovi Kristovi, pretože on je stále s nami a je kormidelníkom na tej lodi, ktorá sa volá Katolícka cirkev. A
On by predsa nedopustil, aby sa jeho loď vydala nesprávnym smerom! Som absolútne a jednoznačne presvedčený, že súčasnú krízu Katolíckej cirkvi v nijakom prípade (!) nemohol zaviniť Druhý vatikánsky koncil, pretože ak by som čo i len na sekundu uveril Vašim tvrdeniam, musel by som pripustiť, že Kristus Katolícku Cirkev po koncile opustil a to je absolútne vylúčené. Ak Kristus povedal, bude s nami až do skončenia sveta a že Jeho Cirkev brány pekelné nepremôžu, tak tomu budem veriť aj vtedy, keď začnú z neba padať sekery!
Pane Dučáku, problém není ve Vašem oponentovi, ale v tom, jak absurdně chápete a vykládáte Kristova slova. Koneckonců když se začtete do Apokalypsy, rychle zjistíte, že Druhý vatikánský koncil jistě může být selháním a příčinou dalšího úpadku církve bojující, protože právě takové dění bylo v Bibli předpovězeno… Že brány pekelné Církev nepřemohou neznamená nic víc, že ani církev bojující nikdy zcela nezanikne, ale nic to neříká o tom kde, v jakém stavu a v jakém počtu…
Teda aby som zosumarizoval najvýraznejšie sekularizačné trendy v ľudskej spoločnosti 20. storočia:
1. Rýchla industrializácia, migrácia robotníkov za prácou a tým rozpad pôvodného rodinného prostredia.
2. Radikalizácia robotníckej triedy, ktorá už pred koncilom tvorila najsekulárnejší segment spoločnosti vo vyspelých ekonomikách.
3. Prudký rast vzdelanosti a stým spojený odchod más mladých ľudí na stredné a vysoké školy. Aj táto mládež sa výrazne radikalizovala a sekularizovala. Dôkazom sú napríklad študentské nepokoje v roku 1968.
4. Búrlivý rozvoj vedy a techniky, ktorý sa stal najvýkonnejším katalyzátorom radikálnej sekularizácie ľudskej spoločnosti.
Najzhubnejší pre ľudskú civilizáciu je posledný bod. Práve rozvoj vedy a techniky, aj keď paradoxne prináša predtým nebývalé vymoženosti, predstavuje najväčšiu hrozbu pre ľudstvo.
Napadla mě ještě jedna věc na zamyšlení. Do kostela dnes chodí převážně starší generace a mladí lidé nikde. V některých farnostech vůbec nemají vyřešené prostory pro rodiny s dětmi. A tím vyřešením myslím i to, že to nemají vyřešené ani v sobě (ve farnících). Když člověk přijde do takového kostela s malým dítětem, vyvolává to u některých lidí nepochopení až třeba určité provrtávání pohledem. Jde o to, jak to s dětmi dělali naši rodičové. Co jsem slyšel, tak se prostě prostřídali na dvou mších a dítě zůstalo doma. Kladu si otázku, jestli i takovéto rozdělování rodiny nemohlo zapůsobit negativně na budoucí generace. Přijde mně správnější se účastnit jako celá rodina i s dětmi, i když je tomu někde třeba určité přizpůsobení.
V tomto bych problém nehledal. Předávání víry dalším generacím není nijak závislé na „vyřešení prostor pro rodiny s dětmi“. Jen je potřeba si neplést účast na mši sv. s katechezí. Naši dědové neměli žádné místnosti pro rodiny s dětmi vybavené audiovizuální technikou, naši vzdálenější předkové dokonce neměli v kostele ani lavice, přesto se dařilo dětem víru úspěšně předávat.
Zde (pouze) malá poznámka. (Jinak komplexní odpověď by asi byla velice dlouhá).
…
Může „bouřlivý rozvoj vědy a techniky“
JAKO TAKOVÝ
„odtrhnout“ od Boha?…
Člověk jenom využívá informace a síly stvořené Hospodinem.
…
Může být kosmonaut svatý…:)?
Pax
Jan
(tím nezpochybňuji, že „rychlá industrializace“ mnohé napáchala)
Milý pán Pospíšil, máte pravdu. Som maximalista do krajnosti. Dvaja ľudia spečatili smer môjho života. Moja nebohá matka a svätý Ignác z Loyoly. Od oboch som sa „nakazil“ absolútnou, slepou poslušnosťou voči pápežom. Ak Druhý vatikánsky koncil začal dnes už svätý pápež Ján XXIII. a dokončil ho dnes už blahoslavený pápež Pavol VI., je pre mňa tento koncil absolútne svätý. Netvrdím, že v jeho formuláciách nie sú nedostatky, ale ak ich hodnotíme ako celok, nie je v koncilových dokumentoch ani náznak herézy. Ani nemôže byť, pretože tieto dokumenty formulovalo neomylné Magistérium Cirkvi na čele s neomylným pápežom. Amen.
Pán Pospíšil, nemôžete ma pochopiť ani Vy, ani MichalD, ktorý tu vyťahuje rôzne štatistiky. Z hľadiska rozumu má možno MichalD pravdu. On sa totiž odvoláva na ľudský rozum. Lenže na rozum sa odvolávali aj francúzski encyklopedisti, ktorí pripravili pôdu pre Veľkú francúzsku revolúciu. Moje oči by možno uverili štatistikám, ale srdce nikdy. Moje srdce je slepé. Zaslepené bezhraničnou lojalitou voči pápežom a Katolíckej cirkvi Druhého vatikánskeho koncilu.
Pri hre v karty existuje hra vabank. Vtedy proste hráč vsadí všetko na jednu kartu. Nerozmýšľa, či je to rozumné. Jeho srdce mu hovorí, že je to správny ťah. Ja mám oproti takému hráčovi jednu obrovskú výhodu. Viem, že ak stavím celú svoju existenciu na Ježiša Krista a Katolícku cirkev Druhého vatikánskeho koncilu, nemôžem prehrať, pretože Lucifer už bol porazený, keď Ježiš vstal z mŕtvych. Ja už nemôžem prehrať!
Možno aj máte pravdu, pán Pospíšil. Možno sme naozaj na prahu Apokalypsy. Ale čo ja sa mám čo starať o to, či smeruje Katolícka cirkev správnym smerom? Je to snáď moja Cirkev? Alebo je to Cirkev arcibiskupa Lefébvra? Alebo biskupa Williamsona? Nie! Je to Cirkev Ježiša Krista. On si ju riadi. Tak čo sa má kto miešať Kristovi do remesla?! Kto som ja, aby som sa mu miešal do remesla? Nula! Kto je biskup Williamson? Nula! Kto je arcibiskup Lefébvre? Nula! Kto je Kristus? Nekonečno! Absolútno! Všetko! Najvyšší šéf! Katolícka cirkev je jeho cirkev a on sa o ňu postará. Vari si niekto myslí, že je Kristus nesvojprávny a neustráži ani jediný koncil svojej Cirkvi?! Ja si to nemyslím. Absolútne mu dôverujem. A kto mu neuverí, bude sa raz za to zodpovedať.
Takze idete na to ako hazardny hrac…
Inymi slovami, keby ste sa narodili ako moslim, tak tvrdite, ze vsetko vsadzate na sllaha, a Mohamed a Vasa matka, coVam vstepila su pre Vas argumentom. A potom sa divite, ze ostatni to nebere. Viere som v prvom rade verny, lebo je prava. To bol dovod preco nasi predkovia odvrhli pohanstvo svojich matiek a prijali evanjelium.
A i ked ja svojich predkov mam rad, z generacie Vasej matky, a uznavam ich pokoru, vztah k modlitbe, moralku, Kristus je pre mna smerodajny, a preto musim uznat, ze ich viera uz bola zvedena na scestie
Najväčším problémom všetkých týchto diskusií je zjednodušovanie problematiky a nesprávna interpretácia dokumentov DVK. Za všetky uvediem jeden príklad, ekumenizmus.
Mnohí veriaci si naivne predstavovali, že ideme robiť akýsi náboženský guláš. Ak to trochu preženiem, títo ľudia si predstavovali, že máme jeden veľký kotol, do ktorého dáme 10 kilogramov katolíckej viery, 10 kilogramov luteránskej viery a ešte neviemkoľko kíl iných náboženstiev, povaríme to a vytvoríme akýsi náboženský guláš. Smiešna predstava! Ak si niekto dá toľko námahy, že si naštuduje dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu od slova do slova, zistí niečo úplne iné. V samotnom dokumente Unitatis redintegratio o ekumenizme koncil v pokore pred Božím majestátom vyhlasuje, „že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Cirkvi Kristovej presahuje ľudské sily a schopnosti. Preto všetku svoju nádej skladá do modlitby Kristovej za Cirkev, do lásky Otcovej voči nám a do sily Ducha Svätého.“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24)
Koncil predsa nikdy (!) nikde (!) a priori nestanovil zjednotenie kresťanských cirkví ako svoj konečný cieľ! Nikdy netvrdil, že k tomuto zjednoteniu vôbec niekedy dôjde! Ak sa dokumentom koncilu často vytýka nejednoznačnosť formulácií, táto formulácia je absolútne jednoznačná. Samotní konciloví otcovia uznali, že nie je v silách Katolíckej cirkvi dosiahnuť zjednotenie s inými kresťanskými cirkvami! My sa môžeme modliť, môžeme prinášať obety na tento účel, ale samotné zjednotenie vkladáme „do modlitby Kristovej za Cirkev, do lásky Otcovej voči nám a do sily Ducha Svätého.“ Ak to bude Božia vôľa, tak sa zjednotíme. Ak nie, zostaneme navždy rozdelení! Punktum! Šmitec!
Môžeme s protestantmi spolupracovať v mnohých bohumilých veciach. Ak to aktualizujem, môžeme spolu s protestantmi zachraňovať sýrskych a irackých kresťanov, ktorí utekajú pred smrteľnou hrozbou islamského terorizmu. Alebo iný pekný príklad spolupráce som videl v Nemecku, keď som tam pracoval. V meste Schwäbisch Hall pomáhali katolíci luteránom pri stavbe ich kostola. Keď o niekoľko rokov neskôr stavali kostol katolíci, luteráni im pomoc vrátili. Alebo u nás vo Vranove nad Topľou v čase, keď luteráni opravovali svoj kostol, vranovský gréckokatolícky farár im povolil vykonávať bohoslužby v gréckokatolíckom chráme. Je mnoho oblastí, kde môžeme spolupracovať, ale teologické zjednotenie je niečo úplne odlišné.
Pýtal som sa raz môjho známeho, katolíckeho biskupa, ako on vidí možnosť zjednotenia s protestantmi. Odpovedal mi, že nijak. Teologické zjednotenie podľa neho nie je možné. Priepasť medzi nami je priveľká. My máme sedem sviatostí, oni nie. Aké zjednotenie tu môže byť? Buď kompletne príjmu katolícku náuku, a potom sa môžeme zjednotiť, alebo ostaneme navždy rozdelení. Potom som sa ho opýtal na možnosť zjednotenia s pravoslávnymi. Odpovedal mi, že je možné zjednotenie podľa vzoru dogmatickej florentskej únie. Teda tak, ako vznikla napríklad Gréckokatolícka cirkev.
Keďže mám kontakty aj medzi pravoslávnymi duchovnými, viem, že najväčším problémom na ceste k zjednoteniu z ich strany je uznať dogmu o neomylnosti pápeža. Ak by pravoslávni túto dogmu uznali, proces zjednotenia by sa mohol rozbehnúť rýchlym tempom. Každopádne však musím konštatovať, že mnohí ľudia v dokumentoch DVK zbytočne hľadajú strašiakov, ktorí tam nie sú. Stačilo by len pozorne, slovo za slovom, študovať tieto dokumenty. Nikdy som netvrdil, že sú tieto dokumenty dokonalé, ale často sa im zbytočne pripisujú veci, ktoré sú nereálne.
Nezlobte se, ale toto je opět zcela mimoběžná a navíc i chybná argumentace. Nevím, co si mám představit pod „sjednocením křesťanských církví“. Církev, kterou založil Náš Pán Ježíš Kristus, tedy církev katolická, jednotná je. Jednota spočívá v jednotě svátostí a nauky. Otázka je, kdo a kdy se k Církvi Kristově připojí. Aby se k ní připojili všichni lidé, je jednoznačně vůlí Boží. Říkat proto „Ak to bude Božia vôľa, tak sa zjednotíme, ak nie, zostaneme navždy rozdelení“ je nonsens.
Na ostatní už nemám sílu reagovat, nakolik je „pekný príklad spolupráce“ pomáhat heretikům se stavbou jejich svatyň nebo jim dokonce propůjčit vlastní chrámy, snad může každý posoudit sám …
Dobre, MichalD, na celej čiare ste zvíťazili nado mnou. Použijem Vašu terminológiu, pretože Vám ide o víťazstvo v slovných hrách. Vyhnem sa teda slovu zjednotenie, ktoré Vás tak uráža, a vyjadrím sa inakšie. V histórii boli početné únie, počas ktorých sa časť prevažne pravoslávnych veriacich vrátila do lona Katolíckej cirkvi. Alebo, aby som úplne rozhýčkal Vaše ego, pri týchto úniách sa časť uniatov pripojila ku Katolíckej cirkvi, ktorá je jediná pravá Cirkev Kristova. Dúfam, že takéto vyjadrenie Vás už nebude urážať a ešte raz Vám blahoželám k Vášmu víťazstvu nado mnou v tejto slovnej prestrelke.
Pan Dučák, je zabavne ako dokazete projektovat, podla mna, vlastne pocity a spravanie na druhych.
Dovolím si vstoupit do této diskuze. Myslím, že se v ní prolínají dvě roviny. Jedna je obhajobou koncilu a druhá je zastáváním postoje, že koncil přinesl úpadek Církvi, do koncilu do bylo OK a pak kaput.
Nechci obhajovat koncil, chci poukázat na to, že koncil chtěl řešit krizi, která v Církvi existovala, a která bývá v argumentaci odpůrců hojně popírána, nejčastěji tezí, že do koncilu lidé chodili do kostela a po něm odpadli od víry.
Obecně je tato teze zkreslením reality. Církev se potácela v krizi předávání víry již od 17. století, kdy se v nastupující vrstvě společnosti, měšťanstvu, a z něho vyvinuté skupině vlastníků manufaktur, podnikatelů a lidí technického vzdělání stávala stále více nevěrohodnější v důsledku příliš laciného propojení „oltáře a trůnu“. Vzpomeňme jen na skandální zrušení jezuitských „států v Jižní Americe (Válka Guaraní), zrušení misií v Číně a nakonec samotné zrušení jezuitského řádu, ostudně vynucené hrubým nátlakem evropských panovníků. Pak nástup „kostelníků“ Církve, u nás Josefa II., s jeho rušením „nepotřebných“ řádů, zvláště mnišských a rozjímavých, svévolným zásahům do jmenování biskupů, vznikem „katolických“ lóží (nečlen neměl šanci stát se ani kanovníkem, natož biskupem …). Celá společnost viděla, že je Církev najednou služkou panovníka, kněz „úředník“ státu, čtoucí výnosy císaře a vlády, kdy a jak a co sít, pěstovat atd. …
Pravý stav skutečnosti odhalila Francouzská revoluce – démony posedlá uzoučká vrstva „nových mocných“ za frenetického jásotu městských mas nastupujícího proletariátu setnula šlechtice, pak krále, a pak došlo na duchovní … Jásot davů nepřestával. Kdyby lidé ve Francii, nazývající se „dcerou Církve“, skutečně naslouchali hlasu Církve, smetli by revoluci během týdne. Takto bojovalo jen Vendéé … A když papeže vezli jako císařského vězně, davy po něm plivaly a žádaly gilotinování …
Vládu v zemích Evropy začaly přebírat skupiny, vnitřně zcela nezávislé na Církvi, drtivá většina panovníků s tím nic nenadělala a tento proces byl nezvratný. Pius IX. chtěl zareagovat I. vatikánským koncilem, který byl prachsprostě hrubou mocí rozehnán – kde byly katolické mocnosti a katoličtí vladaři, kteří by přišli Církvi na pomoc a těch pár desítek tisíc garibaldistů zahnali jako přesnídávku rybičkám do moře?
A 20. století? Ve Francii je Církev zbavena všeho majetku, a nikdo ani nepípnul, v mnoha „katolických“ zemích jsou vydávány zákony zcela proti nauce Církve. V ČSR s formálně 85% katolíků rozhoduje úzká skupina politiků zcela proti Církvi, a po válce dostanou komunisté 4,5 milionu hlasů – kdyby je volili všichni nekatolíci, ještě je muselo volit minimálně 2,5 milionu formálních katolíků. V katolickém Bavorsku a později třeba v katolickém Rakousku vítězí nacistické strany s 60 až 80% volebním ziskem, u nás v Sudetech s 82% katolíků dostává Henlein skoro 88% hlasů …
Církev nebyla schopna ovlivnit občanské postoje svých členů. Od sedmdesátých let minulého století jsem z úst mnoha kněží na Moravě a v Čechách slyšel stesky na to, jak všichni muži během kázání stáli před kostelem a hulili cigarety, případně bafali z dýmky a na zazvonění naplnili kůr nebo zadní lavice kostelů – a nikdy tomu nebylo jinak. Měl jsem v rukou desítky farních kronik, kde tyto skutečnosti kněží od začátku 20. století zcela otevřeně a s velikou bolestí popisují. Psát o nich ale veřejně se považovalo mnohdy za příliš podřezávající vážnost Církve …
To vše je jen několik z mnoha bodů, o kterých otcové Církve věděli – a chtěli s nimi něco dělat. Už v roce 1870 a pak v roce 1962. Psát, že krize Církve začala až po koncilu je mylné, právě tak, jako snaha argumentovat tím, že lidé přestali chodit do kostela až po koncilu. Ve většině venkovských oblastí Čech a moravských Sudet byla návštěvnost bohoslužeb po roce 1945 kolem 25 – 40%, a po dvou trojměsíčních cyklech (červen – srpen) roku 1953 a 1954, kdy se dbalo na to, aby věřící byli psáni na služby ZD a ST v době bohoslužeb, jejich počet klesl na cca 10%. Na nich se držela do roku 1968 a na tento počet opět klesla po roce 1970. Stačí otevřít farní kroniky ve farnostech, kde měli duchovní správci odvahu otevřeně psát, a číst konkrétní čísla jimi udávané.
Na závěr ještě jednou zdůrazňuji – výše uvedený nástin není o tom, že dříve bylo hůře a nyní je lépe, nebo že bylo dříve lépe a nyní je hůře. Církev byla mnohdy „Popelkou“ ve společnosti dávno před II. vatikánským koncilem. Na to nějak kritici koncilu zapomínají, a když už, tak za to mohou „zlí“ vládcové, a po koncilu za to může „zlá“ hierarchie … jenže tak černobílé to opravdu není.
Krásné letní dny všem!
Skvele…suhlasim. Naozaj, pred koncilom existovala zavazna kriza cirkvi, koncil ale prrdstavoval nieci ako hasit poziar benzinom. Koncilovy upadok, ale svojim sposobon bol neodvratny a prirodzeny vysledok predchadzajucich procesov, proste kvalitativne sa krestansky lud zasadne zmenil pred koncil, apreto tu prisiel koncil. Islo o proces asimilacie a zaniku tradicnej krestanskej spolocnosti pred koncilom. Skvele to vidiet na obcianskych cintorinoch, kde katolici pred koncilom pochovavali svojich zosnulych. A dalsie podobne veci.
Podobne spolupraca s kapiralizmom a uzerou v predkoncilovej cirkvi a jej relativne akceptovanie bolo nieco skandalne.
Chcem prispieť do prebiehajúcej diskusie niekoľkými postrehmi.
Najprv považujem za potrebné zdôrazniť, že ak sa dívame na Cirkev očami viery, ak ju vnímame ako mystické telo Kristovo, potom ťažko môžeme hovoriť o jej kríze či dokonca úpadku. Ide tu skôr o krízu viery, resp. krízu identity!
Podnetné myšlienky k tejto problematike priniesol americký politik, žurnalista a spisovateľ Patrick Buchanan vo svojej knihe Smrť Západu. Vychádzajúc z jeho úvah načrtnem hlavné príčiny úpadku náboženského života.
– Nepriatelia kresťanstva a Cirkvi našli veľmi účinný spôsob ovplyvňovania más. Už (aspoň nie v našom civilizačnom okruhu) neuplatňujú násilie ani priame presviedčanie či agitovanie, ale vsadili na „princíp slasti“ – ponúkajú ľuďom zábavu a rozkoš bez zábran a prijatia zodpovednosti, ponúkajú slobodu a toleranciu. Kto by to nechcel?!
– Kultúrnu sféru a masmédiá ovládli takmer úplne ľudia s nekresťanským až protikresťanským zmýšľaním. Uvedomili si totiž už dávnejšie, že oblasť kultúry, akokoľvek podceňovaná, má na zmýšľanie človeka významný vplyv. (Takzvaní konzervatívci podľahli zvodom ekonomizmu a kultúru, školstvo zanedbali.)
– Technický a hospodársky pokrok priniesol dosiaľ nebývalý blahobyt. Hoci to viacerí spochybňujú, faktom je, že ľudia v Európe sa nikdy doteraz nemali po materiálnej stránke tak dobre ako v súčasnosti. A s hojnosťou (ako nás učia dejiny) prichádza rozmaznanosť a pocit sebestačnosti (ja Boha nepotrebujem!).
– Postupný rozklad tradičnej rodiny, vyvolaný viacerými faktormi, napríklad feminizmom, má taktiež zhubný vplyv na človeka a na jeho vnímanie vlastnej identity, na jeho vernosť odkazu predkov.
– Napokon treba spomenúť chyby a zlyhania tých, ktorí mali byť príkladom, či už ide o kresťanských politikov alebo aj niektorých členov cirkevnej hierarchie (spomenuté podcenenie kultúrnej sféry, podpora vojnových dobrodružstiev, osobné mravné zlyhania atď.).
Opakujem, bolo by lepšie hovoriť nie o kríze Cirkvi, ale o kríze viery.
Dovolím si tu odporučiť články o kresťanskej viere, publikované na stránkach občasníka PriestorNet:
http://www.priestornet.com/2014/10/viera-pravda.html
Pan Jan, otazka je, preco ziadnu krizu neprezivaju zidovske ultras komunity. Problem vidim skor v reskcii na tieto podnety.
Prečo?
V malých a uzavretých spoločenstvách sa ľahšie udržiava súdržnosť, spolupatričnosť, vzájomná podpora, spoločná viera i odstup od vonkajšieho sveta. Môže to však viesť k izolacionizmu a k sektárskemu zmýšľaniu.
Uzatváranie sa pred svetom má teda svoje riziká, no k istej forme „odstrihnutia sa“ od sveta zrejme budú musieť (mali by) pristúpiť aj katolíci (niektoré skupiny katolíckych veriacich tak už spravili, napr. v USA).
, pri vacsom posune k tradicii by Vas portal mohol byt fajn. A keby tam niektori autori neuverejnovali. Takisto asi hore na Vasej stranke je slovenska trikolora, co by tiez mnohym krestanom mohlo vadit..
Napriek všetkým problémom Katolíckej cirkvi, ktoré – uznávam – nie sú malé, duch svätého pápeža Pia X. žije aj v súčasnej pokoncilovej Cirkvi. Dokazuje to správa Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska. Čitateľ ju nájde na: http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20150803026
Jak, prosím Vás, uvedená zpráva, která se týká Eucharistického hnutí mládeže, dokazuje, že „duch svätého pápeža Pia X. žije aj v súčasnej pokoncilovej Cirkvi“? Když se podíváte na stránky tohoto hnutí, tak třeba podle toho, jak slaví liturgii, bych spíše řekl, že mají více společného s tím, proti čemu sv. Pius X. bojoval, než s jeho duchem – viz např. zde nebo zde(zdroj fotogalerie Movimento Eucaristico Giovanile Genova).