Falešný ekumenismus
Pro dnešek nabízím k pousmání a zamyšlení tři vydařené karikatury týkající se falešného (resp. zdivočelého) ekumenismu.
Řekněte sami: nevystihuje to přesně praxi i výsledky zdivočelého ekumenismu?
„Někdy si říkám, jestli jsme to s tím ekumenismem trochu nepřehnali…“
„Ne Mojžíši, podle deklarace druhého vatikánského koncilu Dignitatis humanae nám v uctívání zlatého telete nesmíš bránit!“
Výborné! Začínám sbírat vtipy na toto téma…(jeden kreslený mohu Ignácovi hned poslat).
Čo to je falošný ekumenizmus? Nie je to tak dávno, čo skupina piatich anglikánskych biskupov opustila svoju cirkev a v uplynulom roku sa z nich stali katolícki kňazi. Boli to John Broadhurst, Andrew Burnham, Keith Newton, Edwin Barness a David Silk.
V polovici januára 2011 pápež Benedikt XVI. zriadil personálny ordinariát Našej Pani z Walsinghamu pre anglikánov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do Katolíckej cirkvi. John Broadhurst, Andrew Burnham a Keith Newton prijali kňazskú vysviacku a stali sa jeho prvými členmi. Zvyšní dvaja bývalí anglikánski biskupi boli za katolíckych kňazov vysvätení v nasledujúcich mesiacoch. Počas veľkonočných sviatkov 2011 bolo do Katolíckej cirkvi prijatých ďalších 900 anglikánov, medzi nimi približne 60 bývalých pastorov. Prvým ordinárom novozriadeného ordinariátu sa stal 58-ročný Keith Newton.
V princípe sa tu použil ten istý model zjednotenia, ako v prípade zjednotenia pravoslávnych veriacich s Katolíckou cirkvou počas Brestskej a Užhorodskej únie.
Je aj toto falošný ekumenizmus? A čo vôbec je falošný ekumenizmus? Pokiaľ toto autor exaktne nešpecifikuje, jeho krátky príspevok nemá nijakú výpovednú hodnotu a je teda v podstate zbytočný.
Já myslím, že ty obrázky jasně ukazují kontury současného falešného ekumenismu. Pravý ekumenismus je ten, v němž není zrazována Pravda a pravá víra. Pravý ekumenismus je ten, během nějž se nedějí nepřístojnosti a jehož cílem je návrat protestantů, pravoslavných a dalších ke katolické víře.
Pan Dučak, ja myslim, ze rozlisit pravy ekumenizmus, na zaklade ktoreho doslo k vzniku grecko-katolickej cirkvi (alebo aktualne ordinariatu pre byvalych anglikanov) od falosneho (vyrazne pokonciloveho) je velmi jednoduche a vseobecne zname..
Cielom pokonciloveho nie je navrat odpadlikov do jedinej pravej Cirkvi, ale diskusie, aj o pravdach katolickej viery, zastieranie toho, co nas rozdeluje, snaha spojit sa s inymi tym, ze k sebe vzajomne vykrocime, a tym sa spojime mimo katolicizmu.
Toho dosledkom je stretnutie v Assisi, dohoda s ,,pravoslavnymi“ o zastaveni konverzii, oslavy Luthera katolickymi predstavitelmi, u nas napr. dohoda slutheranmi o vzajomnom uznavani krstov z pred par rokov, dalej na svetovej urovni spolocne vyhlasenie o ospravedlneni,…
Cinicius, toto už je iná káva. Tentokrát je to podané precízne a s takýmto vyjadrením nemám problém sa stotožniť. Pán Boh zaplať!
Pan Dučák, presne toto je pravý, nefalšovaný druh ekumenizmu. Tento návrat anglikánov do jednej, svätej, apoštolskej, katolíckej Cirkvi. Všetko ostatné je falošný ekumenizmus.
Ve vyznání víry (Credo, nicejsko – cařihradská forma) při mši svaté katolíci vyznávají: „Věřím v jednu, svatou, všeobecnou, apoštolskou církev“. Ale najednou se po 2. Vatikánském koncilu začalo tvrdit, že Církev je rozdělená a proto potřebuje ke sjednocení ekumenismus“.
Ekumenismus je původně protestantské hnutí, které samo mezi protestanty (jichž je na přinejmenším na stovky, ale spíše až na tisíc různých odnoží) nedokázalo vytvořit jednotu v učení; má jednotu snad jen v nenávisti vůči katolické církvi.
Lze vůbec mluvit o ekumenismu pravém a falešném? Existuje vůbec něco jako pravý ekumenismus? Cožpak konverze části pravoslavných ke katolické víře byla ekumenismem? To snad ne?!
Sv. Augustin (sám původně heretik) o hereticích: „V mnoha věcech se mnou souhlasí, v málo věcech nesouhlasí, avšak pro to málo, v němž se mnou nejsou zajedno, nepomůže jim ani to mnohé, ve kterém se mnou zajedno jsou“…
V Credu nevyznáváme „…věřím v jednu, …“, ale „…věřím jednu, svatou, všeobecnou, apoštolskou Církev…“.
Lukáš Biskupický, nemôžem súhlasiť. Ekumenizmus nie je pôvodne protestanstské hnutie. Vznikol dávno pred vznikom protestantizmu. Uznávam, že sa v tej dobe nevolal ekumenizmus. Volal sa unionizmus, ale de facto to ekumenizmus bol. Už krátko po rozkole pravoslávnej a katolíckej cirkvi v roku 1054 sa ideou opätovného zjednotenia zaoberali obe cirkvi. Prvý pokus sa uskutočnil už za pápeža Viktora II. (pred rokom 1057) a jeho nástupcu Alexandra II., ktorý vyslal do Carihradu legáta. Ešte väčšie šance a nádeje vzbudzovali aktivity Gregora VII. a cisára Michala VII. v roku 1075. Za pomoc proti normanskej agresivite ponúkol cisár pápežovi úniu… Takto by som mohol pokračovať ešte dlho, ale chce to čas, a toho nemám nazvyš. V každom prípade však má ekumenizmus už takmer tisícročnú históriu a priniesol aj nezanedbateľné úspechy. Fakt je, že satan má vo Vatikáne pomerne silnú pozíciu, ale nie pre ekumenizmus alebo II. vatikánsky koncil. Korene úspechu síl temna sú omnoho hlbšie.
Pan Dučák, je rozdiel medzi pravym, tradicnym ekumenizmom, ktory vychadza zo snahy o navrat nestastnych odpadlikov do lona jedinej pravej Cirkvi (a ktory ma naozaj starocnu tradiciu), a modernym, pokoncilovym ekumenizmom, ktory sfalsoval jeho obsah, tu mate aj o tom clanok:
http://www.tedeum.cz/1_2011/tyden_modliteb_za_jednotu_012011.htm
Současné ekumenické aktivity v katolické církvi stavějí na klamné jednotě, která odsouvá pravdu, tedy katolickou nauku, na vedlejší kolej. Svaté oficium za panování blahoslaveného papeže Pia IX. v roce 1865 potvrdilo, že jednota musí být založena pouze na pravdě, tj. plném učení Církve, přičemž anglikánské unionisty svého času varovalo: „… musíte dbát toho, abyste ve snaze o dosažení jednoty nesešli z cesty.“
Na související téma je starý vtip.
Jaký je rozdíl mezi Trabantem a Martinem Lutherem?
Žádný! Oba trvdí: Zde stojím a nemohu jinak!
🙂
Nino, jednoznačne sa zhodneme v tom, že pravý ekumenizmus je návrat nešťastných odpadlíkov do lona pravej svätej Katolíckej Cirkvi, len by som chcel uviesť na pravú mieru niektoré záležitosti, ktoré spomínate, napríklad dohodu s luteránmi o vzájomnom uznávaní krstov. Môj názor je, že netreba za každú cenu hľadať čerta aj tam, kde nie je. Platný katolícky krst môže vykonať ktokoľvek, teda nielen katolícky duchovný, ale aj ateista, či Žid. Mimochodom, moja nebohá mama mi rozprávala zážitky z detstva pre druhou svetovou vojnou. Keďže bola hlboko veriaca katolíčka, rada spomínala na hodiny náboženstva, ktoré vyučoval jej obľúbený farár, vdp. Bižák. Raz tento kňaz na hodine náboženstva skúšal deti a položil im otázku: „A Žid môže krstiť?“ Deti ostali zarazené a vtedy im kňaz povedal: „Môže! Len keby chcel!“ Upozorňujem, že toto sa stalo zhruba pred 80 rokmi, takže to nie je pokoncilová záležitosť. Pre platnosť katolíckeho krstu je dôležité liať vodu na krstencovu hlavu, pritom ho osloviť menom, ktoré mu udeľujeme, a ďalej pokračovať slovami: „…ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.“ Stalo sa u nás, že dieťa umrelo krátko po pôrode, ale ešte pred smrťou ho pokrstila zdravotná sestra na pôrodnici. Ak pritom zachovala postup, ktorý som opísal, tento krst bol vykonaný platne. Ak aj evanjelický farár zachová pri krste uvedený postup, je krst platný aj pre Katolícku cirkev.
Avšak ani v prípade zmiešaných manželstiev sa Katolícka cirkev nezrieka svojich výsad. Pri uzatváraní takýchto manželstiev katolícky kňaz potrebuje povolenie miestneho biskupa. Môže oň žiadať a dostať ho na základe písomného prehlásenia snúbencov – katolícka strana prehlási, že v zamýšľanom manželstve bude žiť podľa svojej katolíckej viery a prisľúbi, že urobí všetko preto, aby všetky deti, narodené v tomto manželstve, boli katolícky pokrstené a vychovávané. Nekatolícka strana potvrdí, že berie na vedomie tento záväzok svojho snúbenca (snúbenky). V praxi som takýto model spolužitia zažil v bavorskom meste Garching, kde som krátky čas opatroval jedného starého pána. Spolu s ním žil v jeho dome jeho syn s manželkou a 2 deťmi. Starý pán a jeho syn boli evanjelici, ale manželka jeho syna a obidvaja jej synovia boli katolíci, ktorí často chodili do miestneho katolíckeho kostola. Jeden zo synov dokonca miništroval. V takýchto prípadoch je treda jednoznačne zvýhodnená Katolícka cirkev. Preto si myslím, že celé to strašenie ekumenizmom je prehnané. Vidím omnoho závažnejšie hrozby pre súčasnú Katolícku cirkev, ale o tom až niekedy inokedy.
Tohle je právě problém, pane Dučák – smíšená manželství církev dnes řeší úplně nedostatečně. Před rokem 1983 se řešila tak, že se manželé zavazovali, že děti budou vychovány v katolické víře a nekatolická strana se zavazovala, že tomuto nebude klást žádné překážky. Dnes se katolík zavazuje, že se bude snažit děti vychovávat katolicky, a nekatolická strana to nezávazně bere na vědomí, aniž by slibovala byť i jen to, že to umožní!
Pan Dučák, zaujimave s tym krstom, co pisete, teda som len prosty veriaci, ale vzdy som mal v hlave, ze platne pokrstit moze i laik (ak to vyzaduju okolnosti), ale nevedel som, ze i nekatolik, teda ani som sa moc nad tym nezamyslal? Je to teda naozaj tak?
Co sa tyka krstov, ja netvrdim, ze i hereticke krsty nemusia byt platne, ide o uznavanie krstov, nie ich zasadnu neplatnost. ale unika mi cely zmysel tej dohody. Preco to doteraz mohlo byt tak, a teraz zrazu uz inak. Jediny dovod vidim v snahe relativizovat sv. krst a katolicizmus.
A vysledky su nestastne, kedze lutherani nemaju ziadne naroky, tak casto dnes katolici, tyka sa to napriklad casto i Romov, davaju krstit deti lutheranom. To je tvrda rana katolicizmu u nas, ktoru presadila ekumenicka a liberalna sekta infiltrovana do Cirkvi, aby mohla nicit.
Okrem toho sa siria legendy, ze mnohi lutheranski duchovni nepostupuju pri kstoch, tak ako prikazuje dohoda…
Co sa tyka zmiesanych manzestiev, je to naozaj skandalozne, ze dnes sa nam rozmohla takato prax.
Nekatolicka strana sa len zavazuje, ze pozna zavazok katolickej strany, vobec nepodpisuje, ze s nim suhlasi. A to je skandal, a znevazenie, zial, nasi biskupi nechcu riesit hrozbu takych zmiesanych manzelstiev.
Pricom napr. toledske koncily ucia napr. o manzelstvach medzi katolickami a nekatolikmi (v tomto pripade zidmi) nasledovne:
,,Na 3. toledskom koncile sa biskupi spolu s kráľom dohodli na opatrení, podľa ktorého nemohol mať nijaký žid za manželku kresťanku alebo katolícku milenku.“
http://www.espanolparati.sk/vizigoti/dejiny/Panovanie.htm
Zial, u nas neni ochota riesit tento zavazny problem, myslim, ze Cirkev by viac mala sa venovat tymto nebezpecnym vztahom, ktore ohrozuju katolicku identitu, a vedu ludi od viery a vecneho zivota k pohanskym a heretickym kultom a sektam, ako su lutherani.
ad Nino: Také žiji v domnění, že pokřtít v NOUZI může opravdu kdokoliv, tedy třeba i mohamedán (pokud jsem v omylu, snad mně z něj zde někdo poučenější vyvede). Kromě formy a matérie je však pro platnost křtu nutná i intence činit to, co činí křtem Církev sv. V tom ale může být kámen úrazu, a to nejen v případě křtu provedeného nekřesťanem.
Souhlasím s Vámi, co se týká problematičnosti dohod o uznávání křtu. Riziko zmatku v hlavách věřících je vysoké. Když např. člověk čte dohody uzavřené v ČR (viz http://goo.gl/6LejO), tak nemůže nenabýt dojmu, že katolická církev je jen jednou z řady jakýchsi, sobě víceméně rovných společenství, o jejichž členech lze, cituji, „mít plnou naději, že jedni i druzí jsou údy svaté, obecné církve Kristovy“.
Dále se tam můžeme také dočíst, že členové těchto společenství se „vzájemně vděčně uznávají a přijímají jako křesťané, bratři a sestry v Kristu, řídíce se starou zásadou: V podstatném jednota, v nepodstatném svoboda, ve všem pak láska.“ Já tedy této formulaci moc nerozumím. Pokud např. považuji za podstatné učení o transsubstanciaci, Petrův primát a úctu k Panně Marii, pak na základě výše uvedené „staré zásady“ mohu asi dost těžko vděčně přijímat protestanty a obcovat s nimi (včetně společného „slavení“ křtu, ke kterému jsme tamtéž nabádáni). Nebo snad toto vše patří podle ČBK mezi „nepodstatné“?
Michal, suhlasim. A s tym vyrokom ide o stare zname pokoncilove prekrucanie.
,,V podstatném jednota, v nepodstatném svoboda, ve všem pak láska.” Ten vyrok sa tyka tradicne katolikov- v podstatnom (viera, dogmy) jednota, v nepodstatnom sloboda a vo vsetkom laska. A naozaj je dost odvazne pouzit ten vyrok, ako ho ti ,,ekumaniaci“ pouzili, a uplne mimo pouzivaneho kontextu. Ale dost typicke v dnesnej dobe…
No a když domyslíme, že se Luther skrýval na hradě Wartburg, máme obě reformační auta pohromadě. :)))))))))))
(Nic ve zlém)
Jan
Ekumenismus byl svým způsobem snad akceptován katolickou církví, byť velmi opatrně, již za doby j. svatosti Pia XII. Jde o dokument, který vyšel cca 12 let před zahájením koncilu. Nepodařilo se mě jej však najít. Je někde dostupný?
…
Z mé paměti: snad vyplývá, že zde je požadováno, aby biskupové dohlíželi na ekumenické hnutí, jinak je dokument dost restriktivní, nicméně nezavrhuje patrně princip ekumeny….
Pax
Jan
A co je principem ekumeny?
(netýká se hledaného dokumentu)
…
Rozdělil bych ekumenismus na „širší“ a „užší“. (toto výrazivo není z mé hlavy).
1) Širší: Katolická církev může spolupracovat s nekatolickými církvemi a náboženskými společnosti všude tam, kde nejde o věci protichůdné s učením a praxí církve katolické.
2) Užší: známé „tři body“. Plná jednota ve víře, ve svátostech a autoritě.
Jan
Jan, a ekumenizmus, ktory uci, ze katolici by sa s nekatolikmi mali premixovat ako rovny s rovnym, ci nasli zjednotenie vykrocenim proti sebe, a kompromisom, aby sa streti mimo katolicizmu, ten sa hlasa posedne desatrocia, a ten neviem zaradit ani do jednej s tych dvoch koloniek….
Pravděpodobně máte na mysli: http://vendee.cz/texty/ecc_cath.html . Když si člověk přečte ten dokument a pak Váš příspěvek, Jene, neubrání se smíchu.
To bude ono, nic k smíchu na tom nevidím. Ale i tak, dík.
Jan
Nie som vševediaci a môžem sa pochopiteľne mýliť, ale stále viac sa stotožňujem s názorom, že zásada ekumenizmu, podľa ktorej má byť jednota v podstatných veciach, v nepodstatných sloboda a vo všetkom láska, je v princípe správna.
Rád by som na ilustráciu uviedol jeden príklad z dejín unionizmu, ktorý je de facto najúspešnejšou formou ekumenizmu. Už krátko po rozkole pravoslávnej a katolíckej cirkvi v roku 1054 sa podarilo schizmu dočasne zrušiť . V roku 1089 pápež poslal do Carihradu legáta, ktorý z cisára sňal exkomunikáciu a požiadal o otvorenie latinských kostolov v Carihrade. Carihradská synoda vyhlásila vyškrtnutie pápeža z dokumentov za neplatné a v rozpore s právom. Schizma tak prestala existovať. Následne synoda v Bari potvrdila byzantskú liturgiu a dovolila používať kvasený chlieb, pričom Filioque bolo ponechané na slobode. Pritom práve Filioque bolo jedným z najvážnejších sporov medzi Rímom a Carihradom. Len vďaka ústretovosti oboch strán sa podarilo dosiahnuť historický úspech. Nebyť križiackych vojen, mohla byť schizma definitívne zažehnaná. Križiacke výpravy však mimoriadne zhoršili vzťahy medzi Západom a Východom a tak čoskoro došlo k novej schizme.
Toto však nie je jediný pozitívny prípad, kedy ústretovosť Katolíckej cirkev priniesla ušľachtilé ovocie. Počas Brestskej únie Rím ustúpil pravoslávnym veriacim omnoho viac ako ustupuje v rámci súčasného ekumenizmu: ponechal im prijímanie pod obomi spôsobmi, vlastné liturgické obrady, vlastný bohoslužobný jazyk, vlastné sviatky, vlastný kalendár, atď.
Za istú formu ekumenizmu možno považovať aj akomodačnú misijnú metódu, ktorú uplatňovali predovšetkým v Ázii jezuitskí misionári. Citujem zo svojej knihy:
„V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že misionárska činnosť jezuitov už tradične vychádzala z mentality, zvykov, schopností a potrieb domorodcov. Dynamickí, vzdelaní, múdri a prispôsobiví jezuiti evanjelizovali v každej krajine a na každom kontinente inakšie. Nemali jednotný, univerzálny model misijnej práce. Než s misijným poslaním začali, usilovne študovali miestne zvyky, mentalitu, spoločenské pomery, náboženstvá a jazyky oblastí, v ktorých pripravovali misie. Až potom začali misionársku činnosť. Vďaka tomu dosahovali v celosvetovom misijnom poslaní evidentné úspechy. Už Diego de Torres požadoval, aby misionár, prichádzajúci do misií, ovládal reč domorodcov nielen trochu, ale výborne…
Sila SJ nespočívala v počte rehoľníkov, ale v majstrovskej, psychologicky veľmi dobre premyslenej misijnej stratégii. Jezuiti vykonávali svoje poslanie pod tisícerými maskami. U zaostalých domorodých kmeňov začínali rozdávaním zrkadiel, nožov a flitrov, do rozvinutých krajín, napríklad do Číny, prichádzali ako učenci s hodinami, ďalekohľadmi, mapami, či kalendármi, v Japonsku zasa ako obchodníci dohadovali obchody s japonskými obchodníkmi. Boli vojakmi i otrokmi, ba aj farmármi v Marylande, ak to mohlo napomôcť úspechu ich poslania. Ba aj ako lekári slávili veľké triumfy v boji proti horúčkam a pri zmierňovaní bolestí chorých vďaka objavu chinínu. Boli schopní stavať veľkolepé chrámy s nádhernými oltármi a vnútornou výzdobou, zhotovovať organy, či iné hudobné nástroje, ba aj odlievať kostolné zvony. Rovnako dobre dokázali v Číne konštruovať zlievarne na výrobu diel, či zariadenia observatórií, a práve tak dômyselne postavili v pralesoch Južnej Ameriky prakticky z ničoho veľké manufaktúry, ale aj skutočné priemyselné podniky a roľnícke družstvá, či – ako ich nazýva Otruba – „vzorové kolchozy“. Dokázali s každým diskutovať v jeho jazyku, ovládali korán, poznali budhizmus, či filozofiu Konfucia a iných filozofov východu. Nebolo ničím mimoriadnym, ak členovia rádu plynule ovládali 5 až 15 jazykov!
Keďže jezuiti na rozdiel od iných reholí nemali predpísaný rádový odev, snažili sa domácim obyvateľom prispôsobiť aj oblečením. Neraz sa preto obliekli ako páriovia, brahmani, bonzovia, mikadovia, či kuliovia…
V snahe priblížiť sa domácemu obyvateľstvu zašli niektorí jezuiti veľmi ďaleko. Jedna rytina zo 17. storočia zobrazuje v čínskych odevoch odetých talianskych jezuitov Michela Ruggieriho a Mattea Ricciho, z ktorých predovšetkým Ricci (1552-1610), vynikajúci matematik a astronóm, dosiahol v Číne mimoriadne misijné úspechy práve vďaka úsiliu prispôsobiť sa čínskemu prostrediu. Na rytine vyzerá ako ozajstný Číňan, takže na ňom ťažko spoznať jeho taliansky pôvod. Do Číny prišiel Ricci v roku 1583. Začínal tam, kde predtým stroskotali jeho predchodcovia z radov františkánov, dominikánov, augustiniánov, ale aj samotných jezuitov. Ricci pri svojej misijnej činnosti zvolil odlišnú stratégiu. Začal veľmi dôslednou prípravou na svoje poslanie. Predovšetkým sa dôkladne naučil čínsky jazyk a postupne si čoraz viac osvojoval čínske zvyky. Navyše si počínštil aj meno, takže v Číne vystupoval pod menom Li Ma-teu. Jeho čínština bola natoľko dobrá, že počas pobytu v Číne napísal po čínsky dve desiatky diel…
Ricci sa natoľko zžil s čínskou kultúrou, že sa usiloval čínskemu mysleniu, filozofii konfucionizmu, prispôsobiť aj kresťanskú doktrínu. Táto snaha sa týkala aj rituálov, takže vyvolala nevôľu príslušníkov iných reholí. Boli to napríklad dominikáni a františkáni, lebo tieto praktiky považovali za príliš povoľné voči čínskym zvykom, ako bolo uctievanie Konfucia. Táto situácia prerástla do sporu medzi jezuitmi a ostatnými rehoľami, čo oslabovalo rozvíjajúce sa čínske misie. Ricciho napokon obžalovali v Ríme a tak vznikol vleklý spor o čínskych obradoch, ktorý bol ukončený až v polovici 18. storočia…
Za významného predstaviteľa akomodačnej misijnej metódy, teda metódy prispôsobovania sa prostrediu pri misijnej činnosti, je považovaný aj jezuita Roberto de Nobili (1577-1656), pôvodom šľachtic, ktorý evanjelizoval v Indii ako príslušník najvyššej kasty brahmanov v rúchu hinduistického askétu (sanjásiho). Z cirkevných obradov odstránil všetko, čo odporovalo brahmanským zvyklostiam. V Japonsku začal s akomodáciou patrón misionárov, sv. František Xavérsky. Podarilo sa mu obrátiť na kresťanskú vieru nielen prostých Japoncov, ale aj bonzov. Akomodačná metóda umožnila jezuitom spolu s inými priaznivými okolnosťami dosahovať mimoriadne misijné úspechy, no na druhej strane si jezuiti svojou snahou o akomodáciu narobili veľa nepriateľov v katolíckych kruhoch… Vleklý spor napokon ukončil pápež Benedikt XIV. v roku 1744 definitívnym zákazom praktík misionárov SJ.“ (DUČÁK, Karol. Božie svetlo v temnotách Paraguaja. Jezuitský štát 1609 – 1768. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2012, s. 102-107)
Napriek uvedeným skutočnostiam je však potrebné zdôrazniť, že ak v Japonsku napriek krutým protikatolíckym represáliám v minulosti žije dnes okolo 4 miliónov katolíkov a ďalšie milióny katolíkov žijú v Číne a iných krajinách Ázie, je to do značnej miery práve zásluha jezuitov, ich schopnosti prispôsobiť sa prostrediu, v ktorom evanjelizovali.
Ja tu nechcem stavať barikády ani vyvolávať vášne. Práve naopak – vyzývam k rozvahe. Máme 2 možnosti – môžeme byť tvrdí, nekompromisní katolíci, ktorí dajú nekatolíkom jasne najavo pocit nadradenosti, alebo môžeme byť milujúci katolíci, ktorí sa snažia s láskou a trpezlivosťou vrátiť blúdiace ovce do nášho košiara.
Všetci vieme, kto bol jezuita Antonín Koniáš. Podľa historikov zlikvidoval tisíce kníh. Paradoxne, ja osobne nevnímam jeho činnosť natoľko negatívne, ako sa všeobecne hlása. Koniáš totiž likvidoval nielen nekatolícke knihy, ale aj zvrhlú literatúru, napríklad dobovú pornografiu. Som presvedčený o tom, že do istej miery konal správne, pretože práve nevhodná literatúra zviedla mnohých veriacich na scestie. Lenže dnes nám kdekto obíja Koniáša o hlavu a využíva ho ako príklad katolíckej intolerancie. Tak sa pýtam: máme dávať nekatolíkom najavo pocit vlastnej nadradenosti alebo využiť viac lásku, inteligenciu a trpezlivosť? Zámerne uvádzam príklady z minulosti, ktoré o niečom svedčia. Ale to ponechám na posúdeniu každému zvlášť.
Dobry den pan Karol Ducak,potreboval by som jednu radu, len sa netyka danej problematiky, ak si najdete cas napiste prosim na moju e-mailovu adresu /michalduc@post.sk/ Dakujem.