Category Archives: Košík, Ľudovít

Dôležitosť budovania vzťahov

V Božom Slove, Starého i Nového Zákona, na mnohých miestach čítame o tom, ako sa Boh prihovára k človeku, ako ho oslovuje, zachraňuje a pozýva k plnému životu s ním. Už v 1. knihe Mojžišovej máme opísané, ako sa prihovoril k Abramovi, Abram poslúchol a stal sa otcom národa, ktorý zohral v dejinách ľudstva najdôležitejšiu úlohu. V Sv. Písme môžeme čítať, ako oslovil Boh mnohých ďalších ľudí: Napríklad Samuela, viacerých prorokov, k Márií poslal anjela Gabriela a ona mu povedala svoje „fiat.“ Poznáme, ako si vyvolil a oslovil viacerých z apoštolov, Petra, Ondreja, Jakuba, Jána, Matúša…

Kresťanstvo nemožno chápať len ako jedno z mnohých náboženstiev, ktoré v dejinách vznikali aj zanikali, ako určitú filozofiu, ideológiu, ktorú si človek vytvoril na základe svojej prirodzenej túžby po Bohu, ale je to náboženstvo, v ktorom Boh oslovuje človeka a prihovára sa mu, pozýva ho vytvoriť s ním spoločenstvo lásky a človek na toto priame Božie povolanie odpovedá. Mnohí ľudia, osobitne kňazi a rehoľníci niekedy vedia povedať čas a miesto, kde a kedy sa ich Boh dotkol a pozval ich k zasvätenej forme ich života. U niektorých to bol krátky moment, u iných to bolo dlhšie obdobie hľadania odpovede… O kresťanstve možno hovoriť ako o vzťahu medzi Bohom a človekom. A všetci, ktorí sme prijali Božie povolanie, navzájom máme v láske vytvárať Boží ľud, Cirkev. Každý je vyzvaný k tomu, aby sa k Božiemu osloveniu a pozvaniu vyjadril a dal naň veľmi konkrétnu odpoveď svojim životom. Cirkev je nielen ľudská organizácia, ako to býva niekedy prezentované, ale je to Božsko – ľudské spoločenstvo, kde nie sú rozhodujúce názory ľudí, či už jednotlivcov, alebo skupín, ale je rozhodujúce to, čo nám hovorí Boh.

Spoločenstvo svätých

Každoročne na začiatku novembra naše kroky častejšie ako inokedy smerujú na cintoríny a miesta odpočinku našich zosnulých, ktoré sa v týchto dňoch menia na krásne rozkvitnuté záhrady, ozdobené množstvom kvetov, osobitne chryzantém, osvetlené stovkami a tisíckami plamienkov sviečok a kahancov.

V našich mysliach sa vraciame k spomienkam a v srdciach sa rozohrieva láska k tým, ktorí niekedy žili medzi nami, od ktorých sme veľa dostali, a už nás predišli na druhý breh života, do večnosti a nám chýbajú a je nám za nimi smutno. Venujeme im svetlú spomienku, očistíme a ozdobíme hrob, zapálime sviečku, pomodlíme sa, možno dáme na sv. omšu za nich. Aspoň takto im prejavíme svoju vďačnosť za to, čo sme od nich dostali a možno sme im nestihli ani poriadne poďakovať za všetko to, čo sme im zostali dlžní. Aspoň takto im to chceme vyjadriť vďačnosť a lásku.

Od pradávna patrila k človeku úcta k svojim mŕtvym predkom a ich pochovávanie a starostlivosť o ich hroby. Tiež kresťania prejavovali úctu k mŕtvym, od 4. storočia je známa úcta k všetkým svätým, ktorí nemali v kalendári svoj sviatok. Slávila sa 13. mája, od 8. storočia sa slávi 1. novembra a od 9. storočia sa slávi po celom svete. Sviatok dušičiek sa do sveta rýchlo rozšíril z francúzskeho, benediktínskeho kláštora v Cluny, na prelome prvého a druhého tisícročia, keď opát Odilo v roku 998 zaviedol modlitby a slúžil sv. omšu za zomrelých členov rehoľného spoločenstva.

Cesta k plnému šťastiu

Dnešná doba je charakterizovaná túžbou mnohých ľudí mať sa dobre. Tomuto cieľu podriaďujú všetky svoje snaženia, činy, vzťahy aj hodnoty. Pozemské šťastie za každú cenu, tu a hneď teraz, je im najvyššou prioritou a pritom nehľadia na to, čo tým spôsobujú ľuďom okolo nich a prírode, a aké následky to prináša pre iných ľudí, pre spoločnosť, pre svet i pre nich samotných. Jednať podľa momentálnych chúťok sa stalo trendom súčasného človeka. Akoby človek odpísal akýkoľvek pohľad do minulosti a budúcnosti a už celkom pohľad na hodnoty trvalé, nadčasové, večné. Takýto povrchný spôsob života je propagovaný i predstaviteľmi spoločnosti, väčšinou, médiami ba i niektorými v Cirkvi. Keď sa zvrátené stáva legálnym podľa toho, že si to v parlamentoch či referendách ľudia odhlasujú, neznamená to, že je to aj normálnym. A tak egoistické ciele dominujú, popierame základné hodnoty, devastujeme nimi medziľudské vzťahy, človeka, rodinu, prírodu, svet… Cieľom a zmyslom života nemôže byť momentálne ľudské šťastie. Človek je stvorený Bohom a postavený do ľudských dejín a do tohto sveta, preto jeho život má byť v súlade s Božím plánom a v spolupráci s inými ľuďmi, na ktorých sme všetci odkázaní. Ježiš prišiel na tento svet, aby naučil ľudstvo životu v plnom šťastí, ktoré nespočíva v napĺňaní jeho momentálnych egoistických túžob a materiálnych potrieb, ale v šťastí večnom, ktoré pramení z lásky prejavovanej službou Bohu i ľuďom. Jedine takto možno prísť k šťastiu osobnému, rodinnému aj spoločnému.

Nie je možné podriaďovať šťastie časné, šťastiu večnému. Tiež nie je možné podriaďovať šťastie iných vlastnému šťastiu. Nemáme právo robiť si z iných otrokov. Nie je možné všetko devastovať len preto, že mne to momentálne vyhovuje. Na tom spočíva tragédia súčasného sveta, že niekoľkí jednotlivci ovládajú obrovské majetky a prírodné zdroje, ktoré majú patriť všetkým a cez ich vlastníctvo manipulujú obrovskými skupinami ľudí. Oni sa cítia byť povolaní rozhodovať o tom, čo je dobré pre iných a takto sa aj správajú. Čoraz viac sú zo života ľudskej rodiny odsúvané základné pravidlá dané Bohom a ľudia nebudujú Božie Kráľovstvo, k čomu boli povolaní tým, že sa narodili. Ale komplikujú život sami sebe, iným ľuďom a vytvárajú neznesiteľné podmienky pre život spoločnosti, že sa dôstojný život v nich pre mnohých stáva nemožným. Problémy, ktoré má súčasný svet, máme všetci možnosť poznať a sú nám cez manipuláciu médií alebo rozličné podvody násilne vnucované, aby sme ich prijali tiež za svoje a takto si komplikovali život. Človek dnes musí byť veľmi silný a mať silnú oporu v Bohu i v čestných, spravodlivých, morálne žijúcich a zodpovedných ľuďoch, aby uprostred zložitého a manipuláciou ovládaného sveta obstál a nepodľahol tlaku klamných informácií a nezapredal svoje večné šťastie za misu šošovice, za trochu chvíľkovej radosti a trvalé otroctvo. Je ťažké zostať slobodným, verným Bohu a nenechať sa vtiahnuť do umelo nadhadzovaných pseudoproblémov manipulatívnych médií a mediálnych manipulátorov a tlčhubov, bezbrehých egoistov, ktorí propagujú pomýlené názory, hovoria o slobode bez zodpovednosti, aby mnohých poplietli a zviedli. Usilujú sa odviesť človeka od jeho vlastného poslania daného mu Bohom a cesty k skutočnému šťastiu. Ak človek denne otvára Božie Slovo a žije sviatostným životom a tam čerpá informácie a silu pre život, určite nezblúdi. Nie je možné podporovať ani tolerovať hriech v žiadnej forme. Ak človek má na zreteli večné dobro a tak smeruje svoj život, koná a podporuje dobro, to mu prináša radosť šťastie i osoh.

Je súčasná Cirkev soľou a svetlom pre svet?

Prirodzenou túžbou každého človeka je túžba po šťastí. Na otázku: „Ako je možné dosiahnuť pravé šťastie?“ sa pokúšajú odpovedať mnohí filozofi a učitelia duchovného života. Túto otázku si kladie každý človek a podniká rozhodnutia a kroky, ktorými sa vlastné šťastie aj pokúša dosiahnuť. Pre kresťana je cesta k šťastiu cesta, po ktorej nás vedie Ježiš Kristus a jedná sa o šťastie večné, ktoré je zárukou aj šťastného života na zemi. Dnes sme svedkami toho, ako čím viacerí experimentujú a šťastie hľadajú tam, kde ho nie je možné nájsť, a tak komplikujú život sebe, svojej rodine, svojmu okoliu a celej ľudskej spoločnosti.

Humanizmus budovaný bez Boha je len ilúziou a doženie nás k neľudskosti a obrovským tragédiám. Ak chce človek byť šťastný, nestačí hľadať len vlastné dobro a jednoduchý život pre seba a ponúkať vlastné riešenia problémov. Treba nám prijať a plniť Božiu vôľu a tú je možné spoznávať v hlbokej osobnej a spoločnej modlitbe a čítaním a meditovaním Božieho Slova.

Čím viac bude svet kresťanským, tým bude aj ľudskejším a tým ľahšie sa nám všetkým v ňom bude aj žiť. Každá spoločnosť, ktorá sa pokúšala budovať šťastie človeka bez Boha, stroskotala na ľudskom egoizme. Sami si odpovedzme na otázku, „či sa neskomplikoval život v našej spoločnosti v posledných 25 rokoch?“ „A čo k tomu viedlo?“ K starým problémom pribudli problémy nové i také, ktoré sme donedávna vôbec nepoznali, a treba ich zodpovedne riešiť. Často neriešime ich príčiny, ale len dôsledky a čoraz viac sa zamotávame a komplikujeme život sebe i iným. Blahobyt v ktorom v súčasnosti žijeme je relatívny a ohrozený. Niekto ho za nás platí nedostatkom i toho najzákladnejšieho. Rovnako je ohrozený aj mier, v ktorom my ešte máme možnosť žiť.

Cirkev v slepej uličke?

V piatok 22. mája 2015 sa v Írsku konalo referendum, ktoré v krajine podporilo sobáše homosexuálov. Zo 60,5 % zúčastnených voličov, za hlasovalo 62% t. j. asi 1,2 milióna obyvateľov a 38% bolo proti. Referenda sa v tejto krajine, kde sa asi 84% obyvateľov pokladá za katolíkov, zúčastnil vysoký počet voličov a bolo podporované všetkými politickými stranami, médiami a rozličnými iniciatívami.

Írsko, ktoré sa pokladá za jednu z krajín s najvyšším percentom katolíkov, kde donedávna ešte nemali vôbec legalizované problémy sekularizovaných krajín, si ako prvé demokraticky odhlasovalo nekresťanský spôsob života spoločnosti. Nikdy som v tejto krajine nebol, preto nie som kompetentný vyjadrovať sa k príčinám a dôvodom, ktoré obyvateľov Írska priviedli k tomuto nešťastnému kroku. Ale pýtam sa, čo robila Írska Cirkev a jej predstavitelia, že väčšina obyvateľov, teda aj katolíkov, prišla vo svojom vnútri k takémuto rozhodnutiu?

Je známe, že o Pravde nemožno hlasovať. Ale ako môže fungovať spoločnosť, ktorá spochybní vlastné základy, na ktorých je stáročia budovaná? Načo je taká Cirkev, aký má zmysel, ktorá prestáva byť soľou, ktorá nevedie k večnému šťastiu? Kde môžu byť kresťanské hodnoty ponúkané ako model pre život, keď to nejde v Írsku, a zdá sa, že ani na Slovensku? Zostáva nádej, že snáď ešte kresťania v Poľsku a na Malte dokážu udať smer života spoločnosti.