Category Archives: Dučák, Karol
Príďte podporiť Národný pochod za život!
Sme súčasťou Európy, ktorá pácha samovraždu. Podľa jednej štúdie renomovanej americkej organizácie Pew Research Center bude Európa jediným vymierajúcim regiónom sveta, v ktorom počet obyvateľov klesne, zo 742,55 miliónov v roku 2010 na 696,33 miliónov v roku 2050. Ešte rýchlejším tempom sa však v období rokov 2010-2050 zmenší kresťanská populácia z 553,28 miliónov na 454,09 miliónov. (Porov. The Future of World Religions: Population Growth Projections, 2010-2050. Dostupné na internete: <http://www.pewforum.org/2015/04/02/religious-projections-2010-2050/)
Všade inde vo svete bude pribúdať tak obyvateľov ako aj kresťanov. Je to smutné a bolestivé.
Ignác z Loyoly – pápežský svätec
Sv. Ignác z Loyoly
O svätom Ignácovi z Loyoly sa toho popísalo už veľa, takže je veľmi ťažké nájsť nejaké neznáme, respektíve menej známe skutočnosti z jeho života. A predsa možno odhaliť aj takéto momenty v biografii veľkého svätca. Hneď s jeho pôvodom súvisia niektoré prekvapivé skutočnosti. Je zaujímavé, že baskickí predkovia budúceho svätca neboli vždy lojálnymi služobníkmi španielskej koruny. Niekoľko desaťročí pred Ignácovým narodením sa Loyolovci pridali na stranu odbojnej baskickej šľachty a povstali proti španielskej korune. V tomto boji však boli Baskovia porazení a loyolovský „zámok bol v roku 1457 zrovnaný so zemou. Kráľ dosadil do Azpeitie corregidora, ale táto kontrola nebola potrebná, pretože hidalgos boli odvtedy verní kráľovi…“
Aj Loyolovci sa po porážke baskickej šľachty stali vernými a lojálnymi služobníkmi španielskej koruny. V tomto ovzduší na narodil budúci svätec. Odboj Baskov proti španielskej korune, ktorý má v súčasnej dobe také tragické vyústenie v činnosti baskickej teroristickej organizácie ETA, teda nie nového dáta, ale má stáročné korene, siahajúce hlboko do stredoveku.
„Ignác z Loyoly, Boží generál“, uzrel svetlo sveta zhruba rok pred legendárnou Kolumbovou plavbou do Ameriky, teda v roku 1491. Narodil sa na zámku Loyola v severnom Španielsku, neďaleko mestečka Azpeitia v baskickej provincii Guipúzcoa. Pochádzal z poprednej baskickej šľachtickej rodiny. Baskického pôvodu bolo aj meno Iñigo López, ktoré dostal pri krste. V niektorých životopisných údajoch zakladateľa jezuitského rádu sa rôzni autori rozchádzajú. Napríklad podľa jedných užíval mladý Bask meno Iñigo López de Regalde, podľa iných Iñigo Yáñez de Oñaz y Loyola Sánchez, ďalší mu prisudzujú meno Iñigo Yáñez de Oñaz y Loyola a takto by sme mohli pokračovať ešte hodnú chvíľu. Seriózny znalec svätcovho života, nemecký jezuitský teológ Hugo Rahner používa meno Iñigo López de Loyola.
Tomáš Halík sa opäť raz znemožnil
Tomáš Halík s kardinálem Dukou
Aj keď problematika slovenského referenda o rodine je už pasé, predsa sa k nej aspoň stručne vrátim. Priznám sa, že som po referende cítil veľké sklamanie a neubránil som sa skepse a porazeneckým náladám. Ďakujem preto za povzbudivé reakcie na môj príspevok k tejto téme. Takže vďaka Vám: MichalD, Radomír- 1, Karel, František, Pax Jan, Michal Kretschmer, či Liluša. Vaše slová pomáhajú.
Najviac bolí, že nás sklamali niektoré katolícke osobnosti, zvlášť Anton Srholec, Dominik Duka a Tomáš Halík. Tomu posledne menovanému sa budem venovať trochu podrobnejšie. Ak totiž tento problematický prelát verejne šíri nepravdy, nemôžem mlčať a musím sa ozvať. Mám na mysli rozhovor, ktorý Halík poskytol slovenskému serveru aktuality.sk. (Tomáš Halík: V referendách vidím nebezpečný nástroj populizmu)
V pripojenom článku citujem jeho vyjadrenia, uvedené v inkriminovanom rozhovore.
Už samotný názov, pod ktorým bol rozhovor uverejnený, napovedá veľa. Halík vidí v referendách nebezpečný nástroj populizmu. Lenže ja mám iné životné skúsenosti. Strávil som v nemeckom jazykovom priestore takmer trinásť rokov života. Vo Švajčiarsku som žil zhruba rok a zažil som tam viaceré referendá. Nezaregistroval som, žeby Švajčiari vnímali referendá ako nebezpečný nástroj populizmu. Problém teda zrejme nie je v referendách, ale v samotnom Halíkovi.
Katolícka cirkev od počiatku pranierovala sociálnu nespravodlivosť
Môj posledný článok o komunizme paraguajských jezuitských redukcií vyvolal rozpačité reakcie. Dokážem takéto reakcie veľmi dobre pochopiť. Spôsobili ich predovšetkým desaťročia hrôzovlády totalitných boľševických režimov, ktoré zdeformovali a sprofanovali pôvodne čisté a ušľachtilé ideály komunizmu. Znalcov dejín Katolíckej cirkvi však nemôže prekvapiť komunistický charakter jezuitského štátu v Paraguaji. Podobné tendencie totiž registrujeme v celých dejinách Katolíckej cirkvi.
Dokonca už v starozákonnej židovskej spoločnosti nachádzame pozoruhodné snahy o presadzovanie princípov sociálnej rovnosti. Je známe, že Židia v období pred Kristom nezberali úrodu na poliach do čista. Zvyšky úrody nechávali chudobným. Navyše, každých sedem rokov sa pôda nechávala úhorom a všetko, čo vyrástlo samo, patrilo chudákom. Každých päťdesiat rokov sa všetky dlhy rušili a majetky, vrátane pôdy a domov, sa vracali pôvodným vlastníkom. Teda tak, ako sa o tom píše v Biblii: „Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre nich jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu.“ (Lv 25, 10)
„Pôda sa teda nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste cudzincami a príšelcami u mňa.“ (Lv 25, 23)
Teda ľudia mohli začať nanovo a nemohlo sa stať, že ak raz niekto schudobnel, všetci jeho potomkovia museli byť zákonite tiež chudobní a naopak, ak niekto zbohatol, jeho potomkovia mohli bohatnúť ďalej.
Neporazitelná armáda jezuitského štátu
Jízda jezuitských redukcí
Zrod jezuitského štátu
V roku 2009 uplynulo 400 rokov od založenia jezuitského štátu v Paraguaji. Rozličné pramene a zdroje síce uvádzajú rôzny dátum vzniku jezuitského štátu, ale v súčasnej dobe sa znalci v zásade zhodujú na tom, že jezuitský štát vznikol 23. decembra roku 1609. Práve v tento deň totiž založili jezuiti v Paraguaji prvú osadu, takzvanú redukciu, v ktorej usídlili Indiánov kmeňa Guaraní. Tou prvou bola redukcia bola San Ignacio Guazú (staršia). Postupom času vzniklo celkove 33 redukcií, z ktorých posledná bola založená v roku 1760.
No kým vznik a harmonický vývoj nových a nových redukcií vzbudzoval u jezuitov a ich priaznivcov radosť a pocit zadosťučinenia za mnohé strádania s tým spojené, pre neprajníkov boli úspechy pátrov zo Spoločnosti Ježišovej (SJ) zdrojom rastúcej nenávisti. Keďže španielski kolonisti pociťovali čoraz väčší nedostatok domorodej pracovnej sily, boli pre nich redukcie, v ktorých žili Indiáni ako slobodní ľudia, zákonite tŕňom v oku. Preto sa belosi uchýlili k ľsti a na zabezpečenie prílevu domorodej pracovnej sily použili nepriame chodníčky. „Špinavú prácu“ prenechali brazílskym lovcom otrokov, takzvaným mamelukom. Mamelukovia, alebo aj bandeirantes, boli mestici, potomkovia európskych lupičov a trestancov, ktorí sa oženili s indiánskymi ženami. Keďže prichádzali od mesta São Paulo, nazývali ich aj paulistami. Hordy týchto mesticov tiahli krajom, pričom lúpili a pálili všetko, čo im prišlo pod ruku. Koloniálne úrady sa snažili využiť tieto hordy vo svoj prospech a tak pokladali za potrebné „upozorniť mamelukov na indiánske redukcie a odporúčať im ich ako cieľ ich vzdialenejších expedícií. Početné jednotky mamelukov preto vpadli čoskoro do Paraguaja, pochytali všetkých domorodcov, ktorých sa mohli zmocniť, a predávali ich do prístavných miest.“[1]
Kresťanský komunizmus lásky v paraguajskom jezuitskom štáte 1609-1768
Ruiny redukce Santísima Trinidad del Paraná
Po búrlivom roku 1989 sa zdalo, že vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti je utópiou, ktorú nie je možné realizovať v praxi. A predsa už pred niekoľkými storočiami takúto spoločnosť vytvorili jezuiti, teda misionári Spoločnosti Ježišovej (skratka SJ), v ďalekom Paraguaji. Spoločné vlastníctvo, bezplatné školstvo, bezplatná zdravotná starostlivosť vrátanie liekov zadarmo, osemhodinový pracovný deň, päťdňový pracovný týždeň, plná zamestnanosť obyvateľstva, dobre organizovaná poľnohospodárska veľkovýroba, plánovaný rozvoj remesiel a priemyslu, špecializácia a koordinácia hospodárskej činnosti jednotlivých redukcií v rámci jezuitského štátu, toto všetko boli výdobytky, ktorými jezuiti výrazne predbehli svoju dobu!
Obyvatelia jezuitmi budovaných indiánskych obcí, takzvaných redukcií, z ktorých sa skladal jezuitský štát v Paraguaji, si boli rovní. V redukciách nemali peniaze a všetko, čo Indiáni potrebovali pre život, predovšetkým potraviny a šatstvo, dostávali zadarmo. Neexistovalo súkromné vlastníctvo nehnuteľností a takmer všetok majetok redukcií bol spoločným vlastníctvom ich obyvateľov. V jezuitskom štáte nikto nežobral, nikto nebol opustený, cudzí, zbytočný. Neexistovali bohatí ani chudobní. Mladomanželia dostávali po svadbe od svojich obcí do užívania dom so základným zariadením a kusom poľa. Náklady na svadbu hradila komunita príslušnej redukcie.
Fakty namiesto demagógie
Na demagógiu Borisa Cveka na stránkach českého internetového denníka Britské listy (ďalej už len BL) som si už zvykol, preto ma ani veľmi neprekvapil jeho príspevok „OBSKURANTISMUS: Monarchistické a čarodějnické divadýlko“, uverejnený v Britských listoch dňa 1.5.2011. (http://www.blisty.cz/art/58428.html)
Ani tento príspevok sa nevymyká z klasického rámca Cvekových príspevkov s katolíckou problematikou na stránkach BL. Pre všetky sú charakteristické tieto 3 znaky:
1.agresívne protikatolícke zameranie
2. totálna absencia faktov
3. absolútna neznalosť katolíckej problematiky.
Ja sám som už niekoľkokrát Borisovi Cvekovi verejne vytkol tieto nedostatky, raz dokonca aj na stránkach BL. (http://blisty.cz/art/54151.html)
Pán Cvek v horeuvedenom článku zosmiešnil proces blahorečenia pápeža Jána Pavla II., spochybnil zázračné uzdravenia, a z nás, katolíkov, urobil stupídne stádo stredovekých primitívov. Isteže, nie je prvý ani posledný a má právo na pochybnosti. Ale robí to bez základnej znalosti problematiky, zásadne pritom ignorujúc fakty. Nemohol som takúto bezostyšnú provokáciu ponechať bez odozvy a promtne som reagoval. Môj prvý článok šéfredaktor BL, pán Čulík, neuverejnil, pretože mu vytýkal isté nedostatky. Keďže však nezvyknem zostať na polceste, článok som prepracoval a takto upravený som ho znovu poslal pánovi Čulíkovi na uverejnenie, no ani v takto upravenej podobe článok neprešiel cenzúrou redakcie BL. Preto som hľadal inú redakciu, ktorá by bola ochotná uverejniť ho.
