Rozhovor s otcem Jozefem Huttou

Nice, 3.12. 2017

Dominica Prima Adventus

Když sledujete život Církve, co Vás nejvíc bolí?

LICH!

Pozorujem, ako aj mnohí ďalší, že akoby nám ukradli vieru, ktorú sme zdedili. Keď na to pozeráme celosvetovo, zmenilo sa katolícke náboženstvo. Počínajúc poznaním (skôr nepoznaním) pravej viery a jej vyučovaním. Hlavne, čo sa týka budúcich kňazov (v mnohých seminároch na Západe sa už dávno neučí kánonické právo, pravé cirkevné dejiny, katolícka exegéza, Božie a cirkevné prikázania, sviatostná disciplína..) a ďalej všetkých veriacich, a končiac malými deťmi na náboženstve. Kňazi sa stali nevedomejšími (čo nie je prvý krát v dejinách) ako ti, ktorých majú vyučovať. V poslednom storočí sa buď vyučuje iná viera, hlavne na Západe, alebo sa mlčí o tradičnej viere a liturgii, lebo sa to zanedbáva, v tradičných krajinách napríklad. Už minimálne 50 rokov sa relativizmus a modernizmus usadil v Cirkvi, lebo v jej vnútri sa to organizuje. Vlastne, sme ako stádo bez pastiera. Vo väčšine štátov sa sv. omše zmenili na zhromaždenia, ktoré zneucťujú posvätné, lebo sa zrušila spoveď, ignoruje sa hriech, desatoro… sú vlastne dve cirkvi (…čo je nemožné, lebo iba jedna môže byť Kristova). Ti, ktorí neveria v eucharistickú disciplínu Cirkvi, ako tu väčšina, je mimo Nej a treba sa od nich dištancovať, ako od tých, čo páchajú svätokrádeže. Na Západe zradili hlavne biskupi, ktorí sú hlavami miestnych Cirkvi, preto ich tu praví veriaci prestávajú podporovať, aj finančne, čo je minimum.

Takže čo je asi najbolestivejšie, že pastieri opustili svoje stádo, lebo sa stali vlkmi.

Co Vás naopak naplňuje nadějí?

Sledujem, že mnohí, hlavne mladi veriaci, študujú a žijú pravú vieru. Neboja sa osobného obrátenia, čo znamená odhodiť falošné náuky. Keďže poznám skôr Francúzsko aktuálne, je tu veľká nádej. Rodiny, školy, púte, povolania, kláštory, komunity, lokálna politika, disidencia… aj keď je to iba mikroskopická časť katolíkov, čo vlastne z pohľadu viery nevadí. Čo sa týka veriacich v strednej Európe, je zaujímavé, že mnohí sa štúdiom (alebo inak) dostali k tradičnej liturgii, ktorá bola donedávna neznáma. Musia sa stať misionármi v tomto smere, a mladi kňazi s nimi. Aj keď zo zahraničia nemám správy o vieroučných problémoch u vás, ale mlčanie zodpovedných v týchto otázkach bude mať vážne dôsledky skôr či neskôr.

Co říkáte na reakce na correctio?

Reakcie potvrdzujú odvahu, alebo jej absenciu. Ide o lásku a vernosť k Pravde, a keď ju nepoznáme, tak treba začať s jej objavením. Correctio je jedna z etáp, vidíme to, že v dnešnom rýchlom svete každá aféra utíchne a život pokračuje. Ale kto sa ako zachová v konkrétnom prípade, ukazuje, či je ako veriaci zodpovedný alebo nie. Ukazujú sa nové nadeje a noví zradcovia takisto. Ak odhodíme desatoro a sviatostnú náuku, tak už nie sme nielen protestanti ale ani kresťania (čo sa týka desatora). Takže je tu apostaza, ako dosvedčujú viacerí cirkevní preláti.

Modlitba, obeta a potom misia, dokážu veľmi veľa. Snažme sa posilniť veriacich, zobudiť vlažných a nevedomých, obrátiť nepriateľov a aj zradcov.

a Jak si uchovat víru v nepřátelském světě – co byste poradil čtenářům.

Myslím, že treba objaviť, študovať a žiť tradičnú vieru v zmysle nemennej cirkevnej náuky. Dôležité je  poznanie dejín Cirkvi, pápežstva, životov svätých, svätej liturgie, toto nás uistí a povzbudí k viere a trpezlivosti. Všeobecný rozhľad a nadhľad nad pohoršujúcimi vecami, ktoré sa deju v Cirkvi, nám očami Tradície umožní zostať neoblomnými a pozitívnymi pre budúcnosť.

Treba veľa odvahy. Nebáť sa priznať si, ak sme išli v minulosti  chybným smerom. Povedať si, že ak sme stratili pol života v omyle, život začína každé ráno. Napríklad u kňazov, strach, že stratia kvôli tomu postavenie, vedie ku kompromisom, a tým pádom, skôr či neskôr, ku zrade viery. Laici majú v tomto smeru trocha výhodu, môžu byt slobodnejší a operatívnejší v misii. Veriaci laici majú dnes viac odvahy.

Treba sa vzájomne podporovať, stretávať, organizovať a šíriť pravú vieru všetkými prostriedkami, nielen internetom. Vychovať novú zdravú generáciu, znamená zmeniť školskú a náboženskú výchovu, zakladať „slobodné“ školy (výraz je z Francúzska, kde to takto existuje – ani štátne ani cirkevné, ale katolícke). Bez novej generácie bude ťažké budovať. Treba sa zamerať na výchovu a formáciu dospelých kresťanov, tak prídu zdravé rodiny, mládež, povolania. Angažovanie sa v politike, hlavne miestnej, je nevyhnutné.

V neposlednom rade treba objaviť tradičnú liturgiu, ktorá nás najviac udrží v čistej viere. Musíme objaviť nielen tradičnú sv. omšu, ale aj ostatné sviatosti, každý má právo požiadať o tradičný krst, sobáš, atd.

My kňazi, musíme čerpať viac ako nikdy z pokladu života tých, ktorí nám už ukázali cestu nekompromisne ako sv. Ján Krstiteľ, sv. Don Bosco, sv. Dominik, sv. Pius X., sv. Páter Pio, sv. Atanáz, sv. Ján-Mária Vianney… nebáť sa imitovať ich život, svätci nie sú len historické postavy, žiadne iné vzory nemáme a nebudeme mať, aby sme boli hodnými nazývať sa bojovníkmi za Krista.

Prajem zo srdca Vaším čitateľom lásku a vernosť k Pravde a odvahu až k mučeníctvu za Nášho Pána Ježiša Krista!

Požehnaný Advent a Sviatky Narodenia Pána..

+ Abbé J. Hutta

Otázky kladla Marie Tejklová

2 Responses to Rozhovor s otcem Jozefem Huttou

  1. ludovit napsal:

    Aspon nieco pozitivneho k vianociam vdaka ludovit

  2. Renda napsal:

    Výborně , otče Jozefe!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *