Dôležitosť budovania vzťahov

V Božom Slove, Starého i Nového Zákona, na mnohých miestach čítame o tom, ako sa Boh prihovára k človeku, ako ho oslovuje, zachraňuje a pozýva k plnému životu s ním. Už v 1. knihe Mojžišovej máme opísané, ako sa prihovoril k Abramovi, Abram poslúchol a stal sa otcom národa, ktorý zohral v dejinách ľudstva najdôležitejšiu úlohu. V Sv. Písme môžeme čítať, ako oslovil Boh mnohých ďalších ľudí: Napríklad Samuela, viacerých prorokov, k Márií poslal anjela Gabriela a ona mu povedala svoje „fiat.“ Poznáme, ako si vyvolil a oslovil viacerých z apoštolov, Petra, Ondreja, Jakuba, Jána, Matúša…

Kresťanstvo nemožno chápať len ako jedno z mnohých náboženstiev, ktoré v dejinách vznikali aj zanikali, ako určitú filozofiu, ideológiu, ktorú si človek vytvoril na základe svojej prirodzenej túžby po Bohu, ale je to náboženstvo, v ktorom Boh oslovuje človeka a prihovára sa mu, pozýva ho vytvoriť s ním spoločenstvo lásky a človek na toto priame Božie povolanie odpovedá. Mnohí ľudia, osobitne kňazi a rehoľníci niekedy vedia povedať čas a miesto, kde a kedy sa ich Boh dotkol a pozval ich k zasvätenej forme ich života. U niektorých to bol krátky moment, u iných to bolo dlhšie obdobie hľadania odpovede… O kresťanstve možno hovoriť ako o vzťahu medzi Bohom a človekom. A všetci, ktorí sme prijali Božie povolanie, navzájom máme v láske vytvárať Boží ľud, Cirkev. Každý je vyzvaný k tomu, aby sa k Božiemu osloveniu a pozvaniu vyjadril a dal naň veľmi konkrétnu odpoveď svojim životom. Cirkev je nielen ľudská organizácia, ako to býva niekedy prezentované, ale je to Božsko – ľudské spoločenstvo, kde nie sú rozhodujúce názory ľudí, či už jednotlivcov, alebo skupín, ale je rozhodujúce to, čo nám hovorí Boh.

„Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol.“ /Jer 20, 7/ píše prorok Jeremiáš. Každý človek je pozvaný k spolupráci na Božom diele spásy. Za mnohých z nás prvé rozhodnutie urobili naši rodičia a krstní rodičia, keď sa za nás zaručili a dali nás, krátko po našom narodení, pokrstiť. Keď sme začali užívať svoj rozum, sami sme postupne dávali odpovede na Božie výzvy, obnovovali sme svoje krstné sľuby, prijali eucharistiu, birmovanie, pokánie a zo svojej detskej viery sa stávala viera dospelá, zodpovedná. Neskôr sme sa rozhodli pre konkrétny životný stav, manželstvo, kňazstvo rehoľné povolanie, alebo život slobodného kresťana vo svete.

Náš vzťah s Bohom napomáhali vytvárať mnohí iní ľudia. V prvom rade naši rodičia, starí rodičia, krstní rodičia, kňazi, rehoľníci, učitelia, príbuzní, priatelia… V niektorých obdobiach naša viera rástla a upevňovala sa, inokedy oslabovala, možno, v niektorých časoch sme vzťah s Bohom hriechom prerušili. Ale Boh nám podal záchrannú ruku aj vtedy a cez pokánie sme svoj vzťah s ním mohli obnoviť a pokračovať v ňom.

Ak dobre funguje tento prvý, základný vzťah medzi človekom a Bohom môžu dobre fungovať aj iné vzťahy. Manželské, rodinné, spoločenské, priateľské, kolegiálne, medziľudské… Človek, ktorý je pevne zakotvený v Bohu, je prínosom a darom pre svoje okolie. Ale ak sa vzťah k Bohu naruší hriechom, narušia sa aj všetky ostatné vzťahy, človek tápa, blúdi a spôsobuje bolesť sebe i iným, ničí seba, okolie a rúti sa do záhuby, do zničenia seba i sveta.

Dnes asi nebude nikto popierať dôležitosť medziľudských vzťahov. Počul som aj vyjadrenie, že vzťahy sú tým najväčším bohatstvom človeka. Máme to určite všetci vyskúšané, čo človek získal v detstve, keď vyrastal v usporiadanej rodine, keď v škole tvorili dobrý kolektív, keď mal priateľov, na ktorých sa mohol spoľahnúť, keď mu bolo najhoršie… Vzťahy je potrebné budovať a udržiavať. To platí aj o vzťahu s Bohom. Úlohou každého z nás, i celej Cirkvi je byť misionárom. Boh, ktorý je našim milujúcim Otcom, nám ponúka v každej chvíli svoju lásku a cez nás ju chce šíriť aj ďalej a je na každom, či túto lásku príjme, alebo sa uzavrieme do svojho egoizmu. Tým základným spôsobom kontaktu s Bohom je modlitba a sviatosti. Bez nich život v posväcujúcej milosti, teda v hlbokom, dôvernom vzťahu s Bohom, je nemožný. Potom sú to sväteniny, čítanie Božieho Slova, ktoré nie je len zozbieraná tisícročná múdrosť, ale je to Slovo života, kde sa nám Boh prihovára, cez čítanie duchovnej literatúry, duchovné cvičenia, obnovy, púte, misie, kresťanské spoločenstvá… Poznáme to aj z bežného života. Ak som sa s niekym dlhší čas nestretol, kontakt sa prerušil, tak vzťah mohol upadnúť, ba sa až vytratil celkom, čo je niekedy prirodzené vo vzťahoch kolegiálnych, susedských, kamarátskych… Ale naše rodinné, priateľské vzťahy by nemali prejsť do úplného vytratenia a už vôbec by nemal upadnúť vzťah s Bohom, lebo on prináša zmysel a náplň nášmu životu a jeho trvanie nie je obmedzené časom, trvá večne.

Nemusíme chodiť ďaleko, aby sme videli, čo prináša ľuďom absencia vzťahu s Bohom. Človek sa stáva otrokom hmoty, peňazí, moci, kariéry, alkoholu, drogy, sexu… Ale to sa môže stať už vtedy, ak vzťah s Bohom nevylúčime úplne, ale niečo, alebo niekoho nad naň nadradíme. Ak sa síce pokladáme za veriacich, ale máme radi aj niečo hriešne. Býva obyčajne len otázkou času, či sa človek spamätá, alebo Boha odmietne úplne. Ak človek spochybní jeden z príkazov Desatora, býva len otázkou času kedy poprie aj ďalšie.

Boh, nekonečne milujúci Otec, nás stvoril, Ježiš sa z lásky k nám obetoval na kríži a Duch sv. nás posväcuje a vedie k láske. Sme milovaní nekonečnou láskou, ktorú nám nikto a nič nemôže nahradiť. Sme povolaní v tejto láske žiť a šíriť ju do svojho okolia vo svete. Viera je teda, tým najvzácnejším pokladom, ktorý sme cez veľké obety mnohých, dostali ako dar. Nebuďme k nemu ľahostajní, nenechajme sa oň nikým okradnúť. Mnohí za to, aby mu mohli byť verní a aby sme ho mohli dostať aj my, prinášali počas tisícročí, až po dnešok, veľké obety. Chráňme si ho, ako najvzácnejší poklad a odovzdávajme ho ďalej. Budujme a udržiavajme svoje vzťahy. Nenechajme sa zatiahnuť do balastu a zbytočností, prázdnoty a do rečí o ničom. Neodkladajme svoje rozhodnutie žiť naplno vzťah lásky k Bohu, i k ľuďom. Bez lásky sa žiť nedá. Jedine v Bohu je jej prameň. „Boh je láska.“ /1. Jn 4,8/ píše Ján apoštol. Všetky ľudské chvíľkové šťastia a lásky postavené len na ľudských riešeniach, komplikujú život a prinášajú trvalú bolesť, smútok a smrť ľuďom i svetu. Dnes už nie sú verejne spochybňované len Božie prikázania dekalógu z prvej tabule. Ale aj z druhej tabule, vraj v záujme ľudskej slobody a šťastia človeka. Čo to však ľuďom a človeku prináša môžeme denne vidieť, nielen kdesi ďaleko, ale i v našom najbližšom okolí, ba i v našich rodinách. Dajme pozor na tých, ktorí spochybňujú a ohrozujú význam manželstva a rodiny vo svete i v Cirkvi. Rodina bola ustanovená Bohom v raji hneď pri stvorení človeka a Ježiš ju posvätil a povýšil na sviatosť. Bez rodiny tej ľudskej, ktorú tvoria muž, žena a deti, ani bez Božej rodiny, Cirkvi, ktorú Ježiš založil a dal ľuďom, ľudstvo nemá šancu na prežitie.

Ľudovít Košík

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *