Ignác z Loyoly – pápežský svätec
Sv. Ignác z Loyoly
O svätom Ignácovi z Loyoly sa toho popísalo už veľa, takže je veľmi ťažké nájsť nejaké neznáme, respektíve menej známe skutočnosti z jeho života. A predsa možno odhaliť aj takéto momenty v biografii veľkého svätca. Hneď s jeho pôvodom súvisia niektoré prekvapivé skutočnosti. Je zaujímavé, že baskickí predkovia budúceho svätca neboli vždy lojálnymi služobníkmi španielskej koruny. Niekoľko desaťročí pred Ignácovým narodením sa Loyolovci pridali na stranu odbojnej baskickej šľachty a povstali proti španielskej korune. V tomto boji však boli Baskovia porazení a loyolovský „zámok bol v roku 1457 zrovnaný so zemou. Kráľ dosadil do Azpeitie corregidora, ale táto kontrola nebola potrebná, pretože hidalgos boli odvtedy verní kráľovi…“
Aj Loyolovci sa po porážke baskickej šľachty stali vernými a lojálnymi služobníkmi španielskej koruny. V tomto ovzduší na narodil budúci svätec. Odboj Baskov proti španielskej korune, ktorý má v súčasnej dobe také tragické vyústenie v činnosti baskickej teroristickej organizácie ETA, teda nie nového dáta, ale má stáročné korene, siahajúce hlboko do stredoveku.
„Ignác z Loyoly, Boží generál“, uzrel svetlo sveta zhruba rok pred legendárnou Kolumbovou plavbou do Ameriky, teda v roku 1491. Narodil sa na zámku Loyola v severnom Španielsku, neďaleko mestečka Azpeitia v baskickej provincii Guipúzcoa. Pochádzal z poprednej baskickej šľachtickej rodiny. Baskického pôvodu bolo aj meno Iñigo López, ktoré dostal pri krste. V niektorých životopisných údajoch zakladateľa jezuitského rádu sa rôzni autori rozchádzajú. Napríklad podľa jedných užíval mladý Bask meno Iñigo López de Regalde, podľa iných Iñigo Yáñez de Oñaz y Loyola Sánchez, ďalší mu prisudzujú meno Iñigo Yáñez de Oñaz y Loyola a takto by sme mohli pokračovať ešte hodnú chvíľu. Seriózny znalec svätcovho života, nemecký jezuitský teológ Hugo Rahner používa meno Iñigo López de Loyola.
Čo je však dôležité – a na tom sa už našťastie zhodujú prakticky všetci -, o niekoľko desaťročí neskôr prijal Iñigo meno Ignác na počesť svätca Ignáca Antiochijského a stal sa Ignácom z Loyoly, ktorého pozná celý svet. Stalo sa tak niekedy v období medzi rokmi 1537 a 1542.
Iñigo bol rodený rytier, vychovaný v atmosfére kráľovského dvora. Nenarodil sa však svätý a číhalo naňho množstvo nástrah a pokušení, ktoré mohli pripraviť svet o veľkého svätca.
Iñigo sa ako páža na dvore dona Juana Velázqueza de Cuéllar, kam sa dostal niekedy v roku 1506, alebo 1507, vášnivo zamiloval do mladej dámy z kráľovského rodu, ktorou pravdepodobne nebol nikto menší ako infantka doña Catarina, dcéra Filipa Pekného a Jany I. Kastílskej.
Mladosť budúceho svätca poznačila rytierska romantika a svetácke spôsoby. K jeho nerestiam patrili hazardné hry, pletky so ženami, ako aj búrlivé potýčky so zbraňami. Ako zdravý mladý muž musel v tej dobe zápasiť so zmyselnými pokušeniami.
No Iñigo vynikal aj ušľachtilými charakterovými vlastnosťami. Bol zapálený túžbou vykonať hrdinské skutky, prejavoval rytiersku veľkodušnosť voči iným ľuďom a bol aj úprimne zbožný. Prechovával výnimočnú úctu k Panne Márii a k utrpeniu Pána Ježiša. Nikdy neklamal, voči ľuďom bol taktný a neprechovával voči nim nenávisť. Bol rodený diplomat a vynikal zvláštnou schopnosťou urovnávať nezhody a spory. Tieto schopnosti využil neskôr, keď v roku 1517 vstúpil do služieb navarrského miestokráľa a nájerského vojvodu dona Antonia Manriqua de Lara. V tejto pozícii „diplomatickými zásahmi dosiahol upokojenie búrlivej baskickej provincie Guipúzcoa.“
A práve na tomto poste sa ako tridsaťročný dôstojník zúčastnil obrany navarrského hlavného mesta Pamplona proti Francúzom, ktorá sa stala medzníkom, oddeľujúc dve úplne odlišné etapy jeho života. Pri obrane pamplonskej pevnosti na Turíčny pondelok 20. mája mu guľa z kanóna dokaličila pravú nohu a poranila ľavú. Napriek pohotovému ošetreniu francúzskych lekárov a zdĺhavej liečbe v rodnom kaštieli sa nikdy úplne nevyliečil a po celý zvyšok života kríval. Iñigo bol na tom v jednom momente dokonca tak zle, že mu hrozila smrť. Lekári už pripravovali príbuzných na smrť mladého šľachtica. Reálne hrozilo, že svet stratí veľkého svätca skôr, než stihol vstúpiť na cestu svätosti. Lenže Boh mal s Loyolčanom iné plány a tak Iñiga ponechal na tomto svete, aby napĺňal svoje poslanie.
Počas doliečovania chcel Iñigo čítať vtedy populárne rytierske romány, ale v loyolskom kaštieli nič také nemali. Jeho švagriná mu mohla ponúknuť iba 2 úplne iné diela, ktoré však úplne zmenili jeho život. Prvým bolo dielo La vida de Cristo (Život Krista), španielsky preklad štvorzväzkového diela Vita Christi, ktoré napísal kartuziánsky mních Ludolf Saský. Toto dielo z originálu preložil „Fray Ambrosio Montesino a… vyšlo v roku 1502-1503 v Alcalá.“
Druhým bolo dielo Flors Sanctorum (Kvety svätých), španielsky preklad pôvodne latinsky písaného diela Legenda aurea (Zlatá legenda), zbierky životopisov svätých od dominikána Jakoba de Vorágine. Španielsky preklad pochádzal z pera „cisterciánskeho mnícha Goberta Mariu Vagada, ktorý vyšiel v roku 1493 v Zaragoze a jeho dotlač potom v roku 1511 v Tolede.“
Z dlhej chvíle sa Iñigo pustil do čítania týchto dvoch diel a tak postupne spoznával iné rytierstvo, oveľa ušľachtilejšie ako bolo to jeho. Obdivoval sv. Františka, sv. Dominika a iných svätých v službe Najvyššieho. V tom období mal aj prvé z mnohých videní svojho života. V tom prvom Iñigo jasne videl obraz Panny Márie s Ježiškom. Ako neskôr napísal vo svojom životopise, pri tomto videní sa mu dostalo mnoho útechy, no súčasne pocítil veľkú ošklivosť nad svojím minulým životom a predovšetkým nad zmyselnosťami v ňom. Od tohto momentu až do augusta 1553, keď dal tento zážitok na papier, nikdy neprivolil k zmyselným veciam ani najmenším súhlasom.
Napokon sa rozhodol vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora, aby mohol konať ťažké skutky pokánia po vzore dávnych svätých. Neskôr však svoje rozhodnutie zmenil a zaumienil si ísť ako chudobný pútnik do Svätej zeme. Tam potom ostane, aby mohol navštevovať miesta, posvätené životom a utrpením Pána Ježiša, a pritom pomáhať dušiam hriešnikov. Najprv však bolo potrebné pripraviť sa na uskutočnenie tohto ťažkého životného rozhodnutia.
Po plnej rekonvalescencii Iñigo opustil rodinný zámok a vydal sa do známeho pútnického miesta Montserrat. Tu si vykonal generálnu spoveď a úplne skoncoval so svojím minulým životom. Pre ďalšie vnútorné formovanie bol dôležitý jeho takmer rok trvajúci pobyt v Manrese neďaleko Montserratu. Iñigovo úplné obrátenie v Manrese však nebolo jednoduché a bezbolestné. Po počiatočnom období relatívneho pokoja a duchovnej útechy prežil druhé obdobie, „naplnené najstrašnejším duševným utrpením až po myšlienky na samovraždu, s kŕčovitými pokusmi vynútiť si milosť a niekdajší pokoj hladovaním, odopieraním si spánku a sedemhodinovou modlitbou.“
Znovu teda hrozilo, že svet príde o veľkého svätca, avšak vďaka vyššiemu riadeniu Božiemu toto strašné obdobie „noci duše“ skončilo a Iñigo konečne našiel definitívny pokoj duše. V tej dobe sa začína rodiť jeho veľké dielo Ejercicios espirituales (Duchovné cvičenia), ktoré poslúžilo mnohým súčasníkom a neskorším generáciám veriacich k duchovnej obnove života. Dielo vyšlo tlačou po prvýkrát v roku 1548.
Vo februári 1523 odišiel Iñigo do Barcelony a potom do Talianska. Koncom marca sa dostal do Ríma a odtiaľ sa potom vydal na púť do Svätej zeme, kde strávil jeden mesiac. Po návrate domov sa venoval apoštolátu, ktorý začal už pred púťou, no zároveň pochopil, že potrebuje vyššie vzdelanie. A tak sa ponížil, ako 33-ročný zasadol v Barcelone spolu s deťmi do školských lavíc a začal sa učiť latinčinu. Neskôr pokračoval v štúdiu na univerzitách v Alcale a Salamanke. Popri tom sa venoval apoštolátu, no znechucovali ho ťažkosti, spojené s týmito aktivitami. Keď sa niekoľko mladíkov rozhodlo viesť s ním spoločný život, vyvolalo to pozornosť inkvizície a Iñiga dokonca krátky čas väznili v Alcale a Salamanke. Pri vyšetrovaní mu však „nemohli dokázať nijakú chybu vo veciach viery a mravov. No i tak mu zakázali hovoriť o vážnejších náboženských otázkach (ako bolo napr. rozlišovanie medzi tým, čo je ťažký a čo ľahký hriech), kým nevyštuduje teológiu. Iñigo sa podriadil, ale znechutený ťažkosťami, ktoré zažil v Španielsku, odišiel v januári1528 do Paríža, kde sa dal študovať filozofiu a teológiu na tamojšej slávnej univerzite.“
V metropole Francúzska strávil Iñigo viac ako sedem rokov. Už v tomto období si uvedomil tragické rozpoloženie západného kresťanstva, ktoré začali trieštiť rôzni reformátori. Iñigo konštatoval, že Katolíckej cirkvi škodí nielen pokles mravov, ale i veľký nedostatok úcty a poslušnosti voči cirkevným predstaveným. Čo ho najviac bolelo, pôvodná poslušnosť voči rímskemu apoštolskému stolcu sa zmenila na akúsi zásadnú nenávisť. Pôsobenie v Paríži, počas ktorého spoznal európsky duchovný odboj proti Cirkvi a zvlášť proti pápežovi, Kristovmu zástupcovi na zemi, spôsobilo u Iñiga výraznú zmenu. Zdá sa, že dovtedy pokladal za najvýznamnejšiu cnosť chudobu, avšak parížsky pobyt ho priviedol „k osobitnému zdôrazňovaniu ešte inej čnosti, a to poslušnosti a bezpodmienečnej oddanosti Cirkvi.“
Okrem štúdia sa Iñigo venoval aj osobnému apoštolátu medzi univerzitnými študentmi. Dokázal zhromaždiť okolo seba skupinu šiestich priateľov, ktorí pod vplyvom jeho duchovných cvičení a osobného vedenia spojili navždy svoje životy s jeho dielom. Najvýznamnejší z nich bol Francisco Xavier (uvádzaný aj ako Javier). Aj jeho skutočné meno sa uvádza v rôznych obmenách, no s najväčšou pravdepodobnosťou sa svojím plným menom volal Francisco de Jasu y Xavier (respektíve Francisco de Jasu y Javier). V našich končinách sa stal známym ako sv. František Xaverský. Aj on bol, podobne ako Iñigo, baskickým šľachticom. Vzťahy oboch Baskov však boli spočiatku prinajmenšom problematické. Francisco mal 23 rokov a bol samopašný ľahkomyselník, keď do jeho života vstúpil skúsený a rozvážny Iñigo, 38-ročný bývalý rytier a vojnový invalid z Loyoly. Obaja Baskovia študovali a bývali niekoľko rokov spolu v jednej izbe. Francisco prišiel do Paríža študovať preto, aby v budúcnosti získal teplé miestečko na nejakom štátnom alebo cirkevnom úrade. Nikto nerátal s tým, že má predpoklady stať sa veľkým misionárom, ktorého v roku 1927 vyhlási pápež za patróna misií na celom svete. Nikto okrem Loyolčana. Iñigo neomylne vycítil veľkosť Františkovho ducha a nezlomne sa usiloval získať svojho rodáka pre službu Pánovi. Bola to neskutočná drina a je neuveriteľné, čo všetko bol Iñigo ochotný obetovať pre splnenie svojho zámeru. Hoci v tej dobe on sám už nemal nič zo svojho majetku a bol chudobný ako kostolná myš, často pomáhal ľahkomyseľnému Franciscovi z chronickej finančnej núdze. Aby zabezpečil Franciscovi peniaze, „počas semestrálnych prázdnin ide žobrať pre neho…“
Bezmála 3 roky trvala táto tortúra, no napokon Loyolčanova námaha priniesla ušľachtilé ovocie pre celé ľudstvo a z Francisca sa stal apoštol Ázie, druhý apoštol Pavol Katolíckej cirkvi. Okrem oboch Baskov boli členmi prvej Kristovej družiny aj Pedro Fabro, Alfonso Salmerón, Diego Laínez, Nicolás de Bobadilla a Simón Rodrigues. Týchto sedem mladých ľudí zložilo 15. augusta 1534 sľub, že budú žiť v chudobe a čistote a že budú slúžiť dušiam v Svätej zemi. No v prípade, že nebudú môcť splniť to posledné, zaviazali sa všetci, že sa plne odovzdajú k dispozícii pápežovi.
Iñigo popri neúnavnom apoštoláte študoval teológiu a v roku 1537 prijal na základe súhlasu pápežského nuncia kňazské svätenie spolu s ďalšími piatimi spoločníkmi. Niekedy v tomto období, medzi rokmi 1537 a 1542, si Iñigo zmenil meno a začal používať meno Ignác.
Onedlho začala nová spoločnosť, ktorú nazvali Compañía de Jesús (Spoločnosť Ježišova), so svojou pastoračnou, teologickou a charitatívnou činnosťou. Jej členovia však nemohli vyplniť sľub púte do Svätej zeme kvôli politickému napätiu medzi Benátčanmi a Turkami, preto sa spoločnosť venovala pastorácii a starostlivosti o chorých v talianskych mestách.
V roku 1539 dozrel v Ríme plán založenia novej rehole. Všeobecný cieľ bol načrtnutý v dokumente Formula instituti, ktorú Ignác spísal v roku 1539. Pápež Pavol III. ústne schválil novú rehoľnú spoločnosť 3. septembra 1539 a po prekonaní rozličných námietok a ťažkostí zo strany kuriálnych kardinálov ju cirkevnoprávne potvrdil bulou Regimini militantis Ecclesiae dňa 27.9.1540. Toto je oficiálny dátum zrodu novej rehole s latinským názvom Societas Iesu (skratka SI). Na Slovensku neskôr dostala rehoľa názov Spoločnosť Ježišova (skratka SJ), kým v českých zemiach sa udomácnil názov Tovaryšstvo Ježíšovo (skratka TJ), ktorý zodpovedá poľskému označeniu Towarzystwo Jezusowe. V pápežskej bule je doslovne uvedených Primi decem Patres Societatis (Prvých desať pátrov Spoločnosti) v tomto poradí: Ignatius de Loyola, Petrus Faber, Iacobus Laynez, Claudius Iaius, Paschasius Broet, Franciscus Xavier, Alfonsus Salmeron, Simon Rodericus, Ioannes Coduri a Nicolaus de Bobadilla.
V dobe oficiálneho vzniku rehole nebola ešte dobudovaná jej organizačná štruktúra a neboli ani úplne jasné všetky aspekty jej činnosti. Keďže bola rehoľa plne podriadená Apoštolskému Stolcu, pápež Pavol III. určil novej reholi zvláštne poslanie: „pastoráciu a posvätenie veriacich kazateľskou činnosťou, duchovnými cvičeniami, katechizáciou, službou v spovednici, misijnou činnosťou medzi neveriacimi i inovercami, ako aj bezpodmienečnu poslušnosť Apoštolskému Stolcu (4 sľuby). Regula oslobodzovala rehoľníkov od spoločnej modlitby, ale obrovský dôraz kládla na hlbokú filozoficko-teologickú formáciu počas povinných sedemročných štúdií. Členov rehole zaväzovala nesnažiť sa o získanie cirkevných úradov a hodností. Všeobecne načrtnutý cieľ novej rehole v Formula instituti a v pápežskej bule Ignác rozpracoval v programe, ktorý sa skladal zo 49 bodov…“
Po úradnom schválení rehole bolo treba vykonať voľbu generálneho predstaveného a zložiť do jeho rúk rehoľné sľuby. Voľba sa uskutočnila 5. apríla 1541. Za prvého generála bol zvolený proti vlastnej vôli zakladateľ tohto spoločenstva – Ignác Loyolský. Rehoľné sľuby sa líšili od sľubov iných reholí tým, že profesi Spoločnosti Ježišovej okrem troch zvyčajných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti urobili aj štvrtý sľub bezpodmienečnej poslušnosti pápežovi.
Sila rehole spočíva v jej monarchickej a centralistickej štruktúre. Do istej miery pripomína vojenskú organizáciu. Na čele stojí doživotne volený predstavený – generál rádu, „zvaný aj Praepositus generalis alebo Čierny pápež, ktorý vo svojej osobe sústredil najvyššiu výkonnú moc Spoločnosti Ježišovej. On menuje na obmedzené časové obdobia provinciálov, rektorov, praepositi a superiorov. On vysiela svojich vizitátorov do provincií na inšpekciu, alebo – ak je nutné – tiež na prevzatie ich správy. Generál rozhoduje ako posledná inštancia o prijatí alebo vylúčení rádového člena a jeho hierarchickom zaradení.“
Zákonodarnú moc má v reholi v plnom rozsahu generálna kongregácia. Tá môže modifikovať rehoľné inštitúcie a volí generála, ako aj jeho asistentov, ktorí sú pomocníkmi generála. Asistenti reprezentujú rôzne národnosti. Územia, v ktorých rehoľa vykonáva misijné poslanie, sa delia na provincie a tie na asistencie. Okrem centralistickej štruktúry dodáva silu reholi aj mimoriadne starostlivý výber kandidátov, ako aj dôkladná rehoľná a profesná formácia. Členovia rehole sú zaviazaní absolútnou poslušnosťou a prísnou disciplínou. Činnosť rehole charakterizuje živá aktivita v apoštoláte, ktorá sa má prejavovať v kultivovaní filozofického a teologického bádania, v rozvoji všetkých foriem zbožnosti a pastorácie.
Rehoľa mala od začiatku výrazne cirkevný a pápežský charakter zbožnosti. Misijnému poslaniu jezuitov významne napomohla skutočnosť, že rehoľa sa mohla už od začiatku prispôsobovať miestnym podmienkam oblastí, v ktorých vykonávala misijnú činnosť.
Mnohí historici vykresľujú Spoločnosť Ježišovu ako militantnú bojovníčku proti protestatizmu. Boleslav Kumor však píše: „Spoločnosť nebola založená pre boj proti protestantskej reformácii, ale z nevyhnutnosti sa stala hlavnou silou boja s touto reformáciou.“
Je potrebné zdôrazniť, že aj keď rehoľa výrazne prispela k úspechu protireformácie, jej pôvodným poslaním nebolo potláčanie iných náboženstiev. Ján Chryzostom Korec o tom píše: „Takýto cieľ sa nenachádza nikde v dokumentoch rehole… Čo sa týka spôsobov práce, Ignác dal ešte za svojho života roku 1556 dôkladné úpravy jezuitom poslaným do Nemecka a do Prahy – jezuiti majú hľadať jedine spásu duší a oslávenie Boha, za to sa majú denne modliť, dávať dobrý príklad kresťanských cností, lebo to viac pôsobí na srdcia než všetko ostatné. Peter Kanízius, druhý apoštol Nemecka, písal tiež roku 1583, že len dobrotou a láskou voči protestantom možno získať ich srdcia pre Cirkev. V tomto duchu ako provinciál poslal aj prvých jezuitov do Trnavy.“ Až na výnimky teda jezuiti nesiahali k násilným metódam, ale snažili sa láskou a trpezlivosťou získavať nové ovečky do cirkevného košiara. Nová rehoľa však zohrala dôležitú úlohu pri vnútornej obnove samotnej Katolíckej cirkvi. Stala sa historickou nevyhnutnosťou v čase, keď Katolícka cirkev prežívala hlbokú vnútornú krízu.
Hoci bula, ktorou pápež schválil Spoločnosť Ježišovu, ohraničovala maximálny počet členov rehole na 60, už o niekoľko rokov nato bol tento počet podstatne vyšší. Napriek tomuto rastu Ignác ako generálny predstavený nemohol ani zďaleka uspokojiť všetky žiadosti, s ktorými sa naňho obracal pápež, biskupi a panovníci. Ignác si uvedomoval, že na dlhodobé uspokojenie naliehavých potrieb Cirkvi nestačí iba skupina horlivých apoštolov, ale že treba vybudovať solídne ustanovizne, ktoré budú trvale pripravovať na cirkevnú službu rozumove i duchovne vyspelých pracovníkov. Preto v roku 1551 založil v Ríme Collegium Romanum, z ktorého sa zakrátko vyvinula dodnes jestvujúca Gregoriánska univerzita, pomenovaná podľa jej spoluzakladateľa a mecenáša, pápeža Gregora XIII. O rok nato založil Ignác Collegium Germanicum (neskoršie Germanicum-Hungaricum), ktoré vychovávalo duchovných pre krajiny strednej Európy. Tieto kolégiá sa stali predvojom rozsiahleho jezuitského školstva, ktoré malo význam nielen pre Cirkev, ale pre rozvoj celej západnej kultúry.
Spoločnosť Ježišova mala hneď od počiatku veľa otvorených i skrytých nepriateľov. Ignác Loyolský potreboval veľa trpezlivosti, diplomatického taktu a neraz i rozhodnej energie, aby obhájil a upevnil rozvíjajúce sa dielo. No najviac sa spoliehal na Božiu pomoc, ktorá viedla k založeniu rehole a účinne ju sprevádzala v jej prácach.
Osamotený Ignác zomrel 31. júla 1556. Vtedy mal ním založený rád už asi tisíc členov v trinástich rehoľných provinciách a vlastnil okolo 100 domov a kláštorov. Ako dedičstvo zanechal Ignác reholi, ktorú založil, najušľachtilejšie vlastnosti svojej osobnosti – vojenskú disciplínu, sebaovládanie, húževnatosť vo svojom poslaní, absolútnu oddanosť a poslušnosť voči Bohu, dôveru v jeho neustálu prítomnosť pri správe Katolíckej cirkvi. Ignác neochvejne „veril, že v Cirkvi, Rímskej cirkvi, tkvie kontinuita ďalej žijúceho Ježiša Krista.“ Pápež Pavol V. vyhlásil Ignáca Loyolského za blahoslaveného v roku 1609, v roku zrodu jezuitského štátu v Paraguaji. Svätorečil ho pápež Gregor XV. v roku 1622. Svätcove telesné pozostatky sú uložené v bočnej kaplnke hlavného jezuitského kostola Il Gesú v Ríme.
Svojou charizmatickou osobnosťou, svojimi vlastnosťami a organizačnými schopnosťami, ale predovšetkým svojim zjednotením sa s majestátom božského Spasiteľa Ježiša Krista zapálil oheň v srdciach svojich verných nasledovníkov a položil tak dobrý základ neskorších výrazných úspechov rehole v misiách, vrátane pôsobenia jezuitských misionárov v Paraguaji. Celá existencia novej rehole mala nadprirodzené zameranie, vyjadrené životným heslom zakladateľa – Omnia ad maiorem Dei gloriam (Všetko na väčšiu Božiu slávu).
Rehoľa sa rýchle rozrastala. V dobe Ignácovej smrti, v roku 1556, „pôsobilo už okolo tisíc jezuitov takmer vo všetkých katolíckych krajinách Európy ako aj vo všetkých portugalských kolóniách: od roku 1542 v Indii, od roku 1547 v oblasti Konga, od roku 1549 v Japonsku a Brazílii. Ešte v 16. storočí začali jezuiti s islamskou misiou (1561) v Afrike a prenikli do Habeša (1557). Vo východnej Indii sa usadili v roku 1562 v Makau a odtiaľ sprístupnili Čínu, kde zriadili misijné stanice v Kantone (1583), Nankingu (1595) a Pekingu (1598). Obzvlášť úspešne sa rozvíjali od roku 1590 misie na Filipínach, jedinej misijnej oblasti, v ktorej ani neskôr nedošlo k väčšiemu neúspechu. Japonsko napríklad úplne vyhubilo politicky podozrivé kresťanstvo a od roku 1637 sa úplne uzavrelo pred vonkajším svetom.“
Stojí snáď ešte v tejto súvislosti za zmienku, že podľa jedného z najnovších zdrojov začali jezuiti pôsobiť na Filipínach nie v roku 1590, ako uvádza Otruba, ale už v roku 1583.
Karol Dučák
Potešiteľný údaj z rakúskej katolíckej tlače. Jezuitský rád je v súčasnosti najpočetnejšou mužskou rehoľou na svete pred františkánmi, saleziánmi, benediktínmi a kapucínmi. Podľa štatistiky z roku 2012 mal v celosvetovom meradle 17 287 členov (kňazov a bratov) v 1 721 domoch. (Porov. Ignatius von Loyola und sein Orden. In: Kirche bunt. St. Pöltner Kirchenzeitung. 26. Juli 2015. Nr. 30, s. 15)
Kvantita nikdy nenahradí kvalitu… Vy přece o jezuitech a sv. Ignácovi z Loyoly hodně víte – opravdu si myslíte, že by byl s dnešním stavem řádu, který založil, spokojen?
Co je potěšitelného na tom, že jezuitů je 17 tisíc? Při pohledu do (nedávné) historie (viz zde mi to přijde spíše tristní. Záleží asi ale na tom, jak se na to jeden dívá. Celkem chápu, že někdo může být potěšen tím, že řád, jehož většina členů dnes bohužel zastává neomodernistické názory, takovým tempem vymírá, ale od Vás, pane Dučáku, bych potěšení z tohoto faktu opravdu nečekal.
Na dokreslení ještě pár dalších informaci: průměrný věk jezuitských kněží je v Africe a jižní Asii těsně pod 60 let, ve všech ostatních regionech je 65 až 70 let. Počet noviců mezi lety 1989 a 2013 v Evropě, USA a Latinské Americe klesl na polovinu, mírně vzrostl jen v Africe, avšak i tam je nárůst mnohem menší než populační růst, tedy se de facto jedná také o pokles.
Najradšej mám ľudí, ktorí všetko kritizujú, všetko ofrflú, ale sami nepriložia ani prst k dielu, aby sa niečo pozitívne podarilo. Nuž, ak ste taký horlivý apoštol, skúste zobrať do rúk ruženec a modliť sa za rast Spoločnosti Ježišovej namiesto tých Vašich deštruktívnych konšpiračných teórií. Pri jednej z pútí do Medžugorja s nami išiel mladý kňaz, ktorý sa na nás obrátil s prosbou: „Modlite sa za to, aby ste mali svätých kňazov, pretože ak sa modliť nebudete, určite nebudete mať svätých kňazov. Bez Vašich modlitieb to nedokážeme.“
Žiaľ Bohu, mnohí ľudia namiesto modlitieb za kňazov kydajú na nich špinu a využívajú všetky ľudské slabosti kňazov na to, aby ich kritizovali a znevažovali. Špinia si do vlastného hniezda.
Vďaka Bohu nie sú všetci ľudia ako Vy. My sa snažíme budovať, Vy sa škodoradostne tešíte z našich neúspechov. Lenže pri Poslednom súde bude Boh súdiť rovnako prísne Vás ako mňa. Nezabudnite na to, prosím!
No, neměl by se člověk první modlit za nápravu jezuitů a pak teprve za jejich početní růst?
Pane Dučáku, docela mě překvapuje, jak přesně víte, za co se modlím a za co ne. Prosím Vás také velmi, abyste mi pořád nepodsouval Vaše smyšlené konstrukce, které v tomto případě už hraničí s pomluvou. Ukažte mi prosím konkrétně, kde šířím nějaké „konšpiračné teórie“.
Toto je veľmi delikátna otázka. Keďže som doslova presiaknutý ignaciánskym duchom a som aj horlivým prívržencom jezuitov, veľmi ťažko sa mi o tom píše. Ale aby sa nepovedalo, že sa vyhýbam priamej odpovedi, aspoň niečo naznačím. Jezuiti boli napríklad priekopníkmi medzináboženského dialógu, ktorý Druhý vatikánsky koncil povýšil na oficiálnu doktrínu Katolíckej cirkvi. Touto záležitosťou sa zaoberá deklarácia Nostra Aetate. Tento dokument má mnoho plusov, ale aj jedno veľké mínus, ktoré nespočíva v tom, čo tam je napísané, ale v tom, čo tam napísané nie je. V tom dokumente nie je ani zmienka o tom, že Katolícka cirkev je jediná pravá cirkev. To, že Katolícka cirkev je jediná pravá Cirkev, je síce uvedené v iných dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ale práve v deklarácii Nostra Aetate bola takáto poznámka veľmi potrebná a preto mi tam chýba. Aby bolo jasné, že považujeme pohanov, či inovercov za svojich bratov a sestry v Kristu, ktorých máme milovať, ako nás to učil Pán Ježiš, ale zároveň že len my, katolíci, máme pravú vieru. Tajne by som si veľmi želal, aby to častejšie zdôrazňoval aj súčasný pápež František, ktorý je tiež jezuita. Aby nevznikal dojem, že nie sme pyšní na to, že sme katolíci, alebo aby nevznikali špekulácie o tom, že sa nedajbože svojej viery zriekame. Ale verejnú kritiku pápeža si nikdy nedovolím, pretože je v príkrom rozpore s učením svätého Ignáca z Loyoly a s regulami jezuitského rádu.
Podrobnosti geneze deklarace Nostra aetate jsme se dověděli se značným zpožděním, a to nikoliv od účastníků koncilu, ale od osob, stojících zcela mimo církev. 16. listopadu 1991 obdržel lyonský arcibiskup a francouzský primas Albert Decourtray od „B´nai B´rith“, židovské zednářské lóže, zvláštní mezinárodní cenu za podíl na humanitární akci. Marc Aron, president francouzského destriktu „B´nai B´rith“ v projevu při předávání medaile připomněl významné okolnosti spojené se změnou vztahů mezi Židy a Vatikánem, když vzpomínal s uspokojením na Julese Isaac, jednoho z členů „B’nai B’rith”: „Jeho setkání s Janem XXIII. představuje špičku ledovce: mám na mysli II. vatikánský koncil, Nostra aetate a koncilní směrnice o vymazání jakékoliv protižidovské narážky v katechezi a v liturgii…“ Podobně Jean Maridan 20 let po koncilu poodhalil existenci tajné dohody, kterou uzavřela dvojice Roncalli – Bea s vedoucími židovskými činiteli Isaacem a Goldmanem. Můžeme se o tom dočíst v článcích, které napsal Lazare Landau v Tribune Juive: „V zimě 1962 přijali židovští předáci tajně v podzemí štrasburské synagogy vyslance papeže a Bey dominikána Yve Congara, který měl zjistit, co očekávají Židé od katolické církve v předvečer koncilu….Odpověď zněla: ‚Naši rehabilitaci‘. Tradiční katolická nauka tak v podzemí synagogy doznala radikální změny“. Prezident „B’nai B’rith” Label Katz se sešel s Janem XXIII. již v lednu 1960. Prostřednictvím Julese Isaaca sehrálo „B’nai B’rith” důležitou úlohu v inspiraci a přípravě kontroversního dokumentu Nostra aetate. (NA). Spolupráce se realizovala prostřednictvím svobodného zednáře Julese Isaaca a židovského konvertity, kardinála Bey. Jak Židé, tak křesťané pokládají NA za nejvýznamnější prohlášení koncilu, které dalo počátek nové éře „pokoncilní církve“ (tak ji nazvali kardinálové Bea a Kasper), a změnilo vztahy mezi židovstvím a křesťanstvím. Ježíš prý už není nutný pro spásu Židů, protože jsou Bohu stále drazí, jsou vyvoleným národem, a setrvávají ve Smlouvě s Bohem, která nebyla nikdy odvolána.
ZDROJ:
http://www.lumendelumine.cz/index.php?page=geneze-a-zakulisi-nostra-aetate
Dovolím si predniesť svoj názor. Židia sú naozaj stále vyvoleným národom a nikdy ním neprestanú byť. Nepochybujem ani o tom, že sú Bohu stále drahí. Veď Panna Mária a apoštoli boli pôvodom tiež Židia. Na druhej strane Ježiš je nutný pre spásu každého človeka, teda aj pre Židov. Nech však prezerám deklaráciu Nostra Aetate spredu dozadu, či zozadu dopredu, nevidím nikde napísané, že Ježiš nie je potrebný pre spásu Židov. Pán Radomír-1, môžete mi, prosím pekne, napísať, kde ste takúto pasáž čítali? Ja tam čítam akurát nasledovné pasáže: „Třebaže židovští předáci se svými stoupenci přivodili Kristovu smrt, (13)((13/Srov. Jan 19,6.)) přece nelze to, co bylo spácháno při jeho mučení, přičítat všem Židům bez rozdílu, ani tehdejším ani dnešním. I když je církev novým Božím lidem, přece nesmějí být Židé označováni ani za zavržené Bohem ani za prokleté, jako kdyby to vysvítalo ze svatého Písma. Proto ať si dají všichni pozor, aby při katechezi a při kázání Božího slova neučili nic, co se neshoduje s pravdou evangelia a s Kristovým duchem.
Církev, která zavrhuje veškeré pronásledování, ať jde o kohokoli, protože má na paměti společné dědictví se Židy a je vedena nikoli politickými pohnutkami, nýbrž náboženskou evangelijní láskou, želí nenávisti, pronásledování a projevů antisemitismu, jimiž se kdykoli a kdokoli obrátil proti Židům.“ (NA, č. 4)
„Církev tedy zavrhuje jako cizí Kristovu smýšlení jakoukoli diskriminaci nebo jakékoli utiskování lidí pro jejich rasu nebo barvu pleti, sociální postavení nebo náboženství.“ (NA, č. 5)
S tým ja nemám najmenší problém. Nebudem nikdy súhlasiť so zabíjaním ľudí len preto, že nie sú katolíci. Viem veľmi dobre, koľko zla napáchal vo svete sionizmus, ale odmietam uplatňovať princíp kolektívnej viny na všetkých Židov.
Pán Dučák,
súhlasím s Vami vo veci požiadavky láskyplného vnímania všetkých ľudí, ktorí nespoznali Evanjelium, resp. ho doteraz neakceptovali, vrátane Židiov. Skôr som chcel zdôrazniť niektoré rušivé skutočnosti, ktoré ma znepojili aj v súvislosti s tvorbou dokumentu Nostra Aetate. Podobne ako Vy to vnímam tak, že tento dokument mal byť dôslednejší vo veci komplexného katolíckeho stanoviska voči významu evanjelizácie všetkých ľudí. Napríklad vo vzťahu k Židom považujem za vhodné, aby sa podobný dokument nevyhýbal výslovne poukázať na slová Svätého písma:
List Rimanom – kapitola 11
25 Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, 26 a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané: „Zo Siona príde vysloboditeľ a odvráti od Jakuba bezbožnosť: 27 A to bude tvoja zmluva s nimi, keď odstránim ich hriechy.“
Naproti tejto absencii pomenovania slepoty jedného významného národa voči Pravde, stojí veľmi neopatrná a príliš ústretová formulácia vzťahu k ovociu iných náboženstiev, ktorých vplyv na katolíkov musia v niektorých prípadoch zachraňovať exorcisti.
Citát z Nostra Aetate. 2.: „Náboženstvá sa v súvise s kultúrnym pokrokom pokúšajú odpovedať na tieto problémy čoraz presnejšími pojmami a kultivovanejším jazykom. Prívrženci hinduizmu skúmajú Božie tajomstvo a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou mýtov a prenikavým filozofickým hľadaním. Hľadajú oslobodenie od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života či hlbokým rozjímaním alebo sa s láskou a dôverou utiekajú k Bohu. Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora. Rovnako aj iné náboženstvá, ktoré sa všade na svete rozličným spôsobom usilujú prekonať nespokojnosť ľudského srdca, predkladajú rozmanité cesty, to jest učenia, životné pravidlá a posvätné obrady. Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko.“
Myslím, že v tak závažnej veci, akou je formulácia katolíckeho postoja k postojom odporujúcim tejto zjavenej Pravde, by Cirkev nemala nikdy uprednostniť jazyk diplomatickej ústretovosti pred nekompromisným jazykom Spasiteľa a Jeho apoštolov. Ak sa to stáva, potom vždy vznikajú zmätky, ktoré rozširujú štrbiny, ktorými vniká satan do Cirkvi a medzi veriacich.
Pane Dučáku, může být národ vyvolený, když pohrdá Kristem? Je to v souladu s Vaším názorem, že židé jsou stále vyvoleným národem a nikdy jím nepřestanou být? Může vyvolenost pokračovat, když staré náboženství přestalo a oběti byly zrušeny?
Na evangelickém církevním sněmu v Německu vypracovali protestanté spolu s židy společné prohlášení, které odmítá jakékoliv snahy o christianizaci židů. Také se tam praví: „Židé nepotřebují pro svou spásu, aby jim byl hlásán Kristus jako Mesiáš. Proto odmítáme všechny pokusy křesťanů o obrácení židů. Misijní příkaz „Jděte do celého světa …“ (Mt 28,19) se netýká židů, ale ostatních národů.“
Kniha Danielova: „Od toho času, kdy vyjde slovo, aby zase vystaven byl Jeruzalém, až do Krista, vévody téhodnů sedm a téhodnů šedesát a dva budou. A po téhodnech šedesáti a dvou zabit bude Kristus. A v polovici téhodne přestane oběť a obětování (starozákonné) a bude v chrámě ohavnost zpustošení a až do skonání a konce trvati bude zpustošení.“
A opona chrámová roztrhla se. Přestalo staré náboženství, staré oběti zrušeny. (biskup Brynych)
Z NA:Třebaže židovští předáci se svými stoupenci přivodili Kristovu smrt, (13)((13/Srov. Jan 19,6.)) přece nelze to, co bylo spácháno při jeho mučení, přičítat všem Židům bez rozdílu, ani tehdejším ani dnešním. I když je církev novým Božím lidem, přece nesmějí být Židé označováni ani za zavržené Bohem ani za prokleté, jako kdyby to vysvítalo ze svatého Písma. Proto ať si dají všichni pozor, aby při katechezi a při kázání Božího slova neučili nic, co se neshoduje s pravdou evangelia a s Kristovým duchem.
Z Bible:Tehdy řekl jim (Židům) Ježíš: Byť Bůh Otec váš byl, milovali byste mne. Nebo já jsem z Boha pošel a přišel jsem; aniž jsem sám od sebe přišel, ale on mne poslal. Proč mluvení mého nechápete? Proto že slyšeti nemůžete řeči mé. Vy z otce ďábla jste a žádosti otce svého chcete činiti. On byl vražedník od počátku a v pravdě nestál; nebo pravdy v něm není. Když mluví lež, z svého vlastního mluví; nebo lhář jest a otec lži Já pak že pravdu pravím, nevěříte mi. (Evangelium sv. Jana 8:41-45)
Není to hodno zamyšlení?
Pan Ducák, následok Nostra Aetate:
Antonio Socci oficiálne stránky
https://www.facebook.com/pages/Antonio-Socci-pagina-ufficiale/197268327060719?sk=timeline&ref=page_internal
31 Júl v 03:57 · upravené ·
BERGOGLIO PRE biblie alebo Korán, sú to isté?
Základom Koránu je tvrdenie, že Boh je jeden, nemá Syna, a Ježiš nemôže byť uctievaný ako Syna Božieho, alebo ako Boh stvoril človeka.
Islam je presný negáciou kresťanstva, ktorá sa spolieha skôr na jeho vlastné “ Ad: „Boh sa stal človekom.“
Teraz máte možnosť vidieť na video na minútu 4:30 kde Bergoglio hovorí:
„Tí, ktorí sú kresťania, s Bibliou, tí, ktorí sú moslimovia s Koránu, s vierou, že ste dostali od svojich otcov, bude vždy vám pomôže posunúť vpred. Zdieľať tiež svoju vieru … pretože rovnakému Bohu, rovnaký … hovoril takým spôsobom, v inom, ale choďte do toho … “
https://www.youtube.com/watch?v=Oe1gl_rxFZc&feature=youtu.be&app=desktop
Je islamský alah ten istý Boh, o ktorom hlásal Jezis Kristus?
Milý Markus, prosím Vás pekne, kde sa v deklarácii Nostra Aetate píše o tom, že je islamský Alah ten istý Boh, o ktorom hlásal Ježiš Kristus? Nenamýšľam si o sebe, že som génius, ale ubezpečujem Vás, že už niekoľko rokov poctivo študujem dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, takže Vám môžem na 100 % garantovať, že takýto nezmysel tam nemôže byť uverejnený. O islame sa tam okrem iného píše: „Církev se dívá s úctou také na muslimy, kteří se klanějí jedinému Bohu, živému a o sobě jsoucímu, milosrdnému a všemohoucímu, stvořiteli nebe a země, (5)((5/Srov. sv. Řehoř VII., Epist. XXI, 21, Ad Anazir (Al-Násir), regem Mauritaniae, ed. E. Caspar in MGH, Ep. sel. II, 1920, I, s. 288, 11-15: PL 148, 451A.)) který promluvil k lidem. Jeho rozhodnutím, i tajemným, se snaží podrobit celou duší, jako se Bohu podrobil Abrahám, na něhož se islámská víra ráda odvolává. Ježíše sice neuznávají jako Boha, ale uctívají jako proroka, ctí jeho panenskou matku Marii a někdy ji i zbožně vzývají. Kromě toho očekávají den soudu, kdy Bůh vzkřísí všechny lidi a odplatí jim. Proto si váží mravního života a Boha uctívají zejména modlitbou, almužnami a postem.“
Nikde tam nie je explicitne uvedené, že Katolícka cirkev a islam majú identického Boha. Teda že Alah je totožný s Hospodinom, Bohom Abrahámovým, Izákovým a Jakubovým. Ak by to tam bolo napísané, ja prvý by som musel takýto dokument verejne odsúdiť. A ani na sekundu nepodozrievam koncilových otcov, ktorí formulovali tento text, z toho, žeby chceli stotožniť Alaha s naším Hospodinom. Ostatne, veď je to nonsens! Ak by mali moslimovia toho istého Boha ako my, boli by kresťania! V tom prípade by nemohol medzi nami a moslimami existovať medzináboženský dialóg!
Budem sa opakovať, ale znovu musím konštatovať, že problém deklarácie Nostra Aetate nie je v tom, čo tam je napísané, ale v tom, čo tam mohlo byť dopísané, ale chýba to tam. Ak by som ja bol – čisto hypoteticky – na mieste niektorého z koncilových otcov, požadoval by som doplniť do textu deklarácie formuláciu, ktorá je parafrázou formulácie v koncilovej deklarácii Dignitatis humanae a ktorá by znela asi takto: „Veríme, že jediné pravé náboženstvo je v katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, keď povedal apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.´ (Mt 28, 19-20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.“
Toto by odstránilo všetky zbytočné konšpiračné teórie o tom, žeby Druhý vatikánsky koncil mohol čo len uvažovať o postavení islamu na úroveň katolíckej viery. Znovu opakujem, ani na sekundu tomu neuverím. Uznávam však, že niektoré pasáže koncilových dokumentov mohli byť napísané aj lepšie. Nepripisujem to však nekalým úmyslom, ale skôr ľudskej nedokonalosti kardinálov na koncile.
Pan Ducák, skor nez nieco napísete, viackrát si precítajte, co som napísal.
Písal som o nasledku N.A. a nie, co je tam napísané doslova, cize bludnom dokumente IIVK. Ja viem velmi dobre, co je napísané v N.A. o satanskom islame.Je to nejednoznacné, matúce, dá sa to rozne vykladat a to bol zámer aj tých, co to predkladali.
Dokumenty IIVK sú písané nejednoznacne, viaczmyselne, mozu sa rozne vykladat, presne tak ako Mohamedov Mein Kampf – korán. Kazdý si v nom najde co chce, podla toho, co sa mu hodí.
Ja som dal odkaz na video, kde Bergoglio sa prihovára k moslimom, a co im hovorí, ze Boh krestanský a Mohamedov alah je ten istý Boh.
Pýtam sa, to Bergoglia ucili v seminári?
Aj JPII bozkával Mohamedov Mein Kampf – korán a tiez vyhlasoval, ze moslimovia a krestania veria v toho istého Boha, co je totálný blud!
Mohamedov Alah NIE je totozný s Sancta Trinitas!
Podla obhajcov JPII, to robil ako gesto dobrej vole k moslimom a ze to robil podla N.A. IIVK.
Preco Bergoglio isiel do mesity – domu Satana, vyzul sa ako správný moslim, modlil sa otocený k Meke?
Dajte mi jeden jediný príklad, kde Kristus a apostoli chodili k pohanom do ich chramov, modlili sa k pohanským modlám, bozkávali ich „svaté“ knihy, spolu boli na spolocných bohosluzbách, hlasali pohanom, ze Boh ma tisíc tvári, cize v kazdom nabozenstve je ten istý Boh, len v inej forme vyznania, kde viedli s pohanmi medzinabozenské dialogy?
Ukázte mi jeden jediný príklad.
Pokial viem, tak Jezis chodil medzi pohanov nie peto, aby ich utvrdzoval, ze ich pohanstvo je dobré a pravé, ale ohlasoval im evanjelium, tak isto aj apostoli konali, cím pohanov aj rozhnevali, ked po apostoloch hadzali kamene, prenasledovali ich a zabíjali.
Krestania radsej sa nechali pohanmi zabit, ako by mali vzdat uctu pohanským modlám a pohganským kultom, a dnes?
Papezi, kardináli, biskupi, knazi sa zucastnujú spolu s pohanmi na spolocných „modlitbách – bohosluzbách“, chodia do pohanských chrámov, bozkávajú pohanské knihy, vyhlasujú, ze mame spolocného Boha, len v inej forme vyznania…
Kardinál tancuje s pohanmi a samanom a vzýva bohynu zeme:
Cardenal Gianfranco Ravasi participando del culto a la Pacha Mama
https://www.youtube.com/watch?v=qCtMAH0KTmU&feature=youtu.be
Mohol by som dávat odkazy na velmi vela takých hrozných príkladov pokoncilného vyvoja….
Cirkev nikdy nehlásala, ze pohanov treba nenávidiet, zabíjat ich, ako to hlása islam, ale katolík sa má riadit, ako to pekne povedal sv. Tomás Ákvinský: Bludiacich milujte, bludy potierajte!
Pater Zakarija: Ako ja milujem moslimov, tak nenávidím islam!
Pane Dučáku, problémem Nostra Aetate (podobně jako i ostatních dokumentů IIVK) je zejména to, že obsahují dubiózní formulace, které zasely zmatek mezi věřící. Důkazem toho je mj. i tento Váš komentář, kde se snažíte dokázat, že NA neztotožnila Alláha s Trojjedinným Bohem. Dobře, připusťme že neztotožnila, jak je ale pak možné tvrzení „muslimové se klanějí jedinému Bohu, živému a o sobě jsoucímu, milosrdnému a všemohoucímu, stvořiteli nebe a země“ interpretovat? Pokud vyloučíme, že NA ztotožňuje Alláha muslimů s Trojjedinným Bohem, pak podle mého názoru názoru zbývají jen dvě možnosti:
1. Jedná se jen o nestranný popis skutečnosti, že muslimové se „něčemu“ klanějí. Této interpretaci však brání označení toho „něčeho“ jako „unicum Deum“, navíc s velkým „D“. Pokud tvrdíme, že to „něco“ není totožné se skutečným Trojjedinným Bohem, pak přece také víme, co říká sv. Pavel v 1 K 10, 20: „co obětují pohani, obětují zlým duchům a ne Bohu“. Máme zde tedy zásadní rozpor, protože přece nelze Zlého ducha nazývat „Bohem, stvořitelem nebe a země“.
2. Jedná se o konstatování faktu, že se muslimové skutečně klanějí „jedinému Bohu, živému … stvořiteli nebe a země“. Pokud ale tvrdíme, že ten, kterému se klanějí muslimové, není totožný s Trojjedinným Bohem, pak bychom museli připustit existenci více bohů a vyřešit nějak rozpor, že existují dva stvořitelé nebe a země.
Milý pán Radomír-1, s MichalomD a Markusom som skončil polemiku, pretože s takýmto druhom ľudí je polemika stratou času, ale u Vás vidím kultivovanosť, takže s Vami si rád vymením názory. Prekážajú Vám zrejme 2 formulácie. Prvou je, že „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté.“ Lenže táto formulácia je naozaj v poriadku. Zase použijem autocitáty. Jednoducho sa mi nechce písať niečo, čo už som dávno predtým napísal. Zacitujem zo svojho článku „Medzináboženský dialóg pred Druhým vatikánskym koncilom a po ňom“. Celý článok nájdete na: http://www.priestornet.com/2015/05/medzinabozensky-dialog.html
Takže ten autocitát:
„Deklarácia Nostra aetate o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám okrem iného uvádza: „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no nezriedka odzrkadľujú lúč pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.“ (Nostra aetate, č. 2)
Skeptik by mohol položiť otázku, či je vôbec možné, aby bolo v nekresťanských náboženstvách niečo sväté, ale dejiny misiológie poskytujú bohatý dôkazový materiál o tom, že aj v týchto náboženstvách bolo mnoho prvkov, ktoré evokujú paralely s textami Svätého písma. Katolícki misionári nezriedka využívali tieto predstavy pri svojej misijnej práci.
Svedectvo o tom podali misionári SJ v Južnej Amerike. Najmä u Guaraníov, teda kmeňa, ktorého príslušníci neskôr vytvorili jadro jezuitského štátu v Paraguaji, narážali misionári na mnohé tradičné náboženské predstavy, ktoré evokovali podobu s biblickými textami. Jednou z nich bola predstava o potope. Guaraníovia ju vyznávali svojským spôsobom, ktorý modernému čitateľovi približuje Clovis Lugon: „Dávny prorok Guaraníov, Tamanduare, veľký priateľ Pána Boha, bol upovedomený o blížiacej sa potope; podarilo sa mu s niekoľkými rodinami zachrániť sa na vrcholci vysokej palmy, prozreteľne ovešenej množstvom ovocia. Takýmto spôsobom sa mu podarilo prežiť…“ (Lugon, C. 1971. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 213)
Aj iné tradičné guaraníske náboženské predstavy evokujú podobu s biblickými textami. Podrobnejšie ich rozvádza vo svojom diele Charlevoix. Opierajúc sa o svedectvá prvých misionárov píše, že podľa náboženských predstáv jedného z indiánskych kmeňov priniesol Božie Slovo do týchto končín jeden z dvanástich Ježišových učeníkov, apoštol Tomáš. Doslova uvádza, že kacik Maracona a niekoľkí ďalší najváženejší Guaraníovia „uisťovali misionárov, že počuli od svojich prarodičov rozprávať o svätom mužovi
menom Pay Zuma alebo Pay Tuma, ktorý v ich zemi ohlasoval vieru nebies. Mnohí tiež údajne vtedy túto vieru prijali. A on im pri svojom odchode predpovedal, že oni a ich potomkovia znovu opustia službu pravého Boha, ale po mnohých storočiach prídu noví vyslanci tohto istého Boha s podobným krížom a obnovia náboženstvo medzi ich potomkami.
No a keď o niekoľko rokov neskôr p. de Montoya a p. de Mendoza prenikli do oblasti Tayati … a tamtí Indiáni videli, že k nim prichádzajú s krížom v ruke, prijali ich s vyjadreniami veľkej radosti, takže sa tí otcovia nad tým nemálo divili. Keď ale obyvatelia videli ich údiv, rozprávali im tú istú povesť ako Maracona rozprával otcovi Cataldinovi a Macetovi a s ktorou sa zhoduje aj istá brazílska povesť. Na vyvýšenine pri Asuncióne vidno stopy nôh muža, ktoré možno vidieť na jednom mieste v Peru a tam rozprávajú o množstve zázrakov toho Pay Tumu, ktorého považujú za apoštola Tomáša.“ (Charlevoix, P. F. de. 1830. Geschichte von Paraguay, und den Missionen der Gesellschaft Jesu in diesen Ländern. Nach dem Französischen des P. Franciscus de Charlevoix, weiland Priester der Gesellschaft Jesu, II, s. 32-33) Staršie nemecké vydanie tohto diela z roku 1768 o apoštolovi navyše uvádza, že tento svätý muž Pay Tuma, či Pay Zuma „sa volal aj Pay Abara, to jest, otec, ktorý žije v celibáte.“ (Charlevoix, P. F. X. de. Geschichte von Paraguay und dem Missionswerke der Jesuiten in diesem Lande. Aus dem Französischen des P. Franz de Charlevoix, II, s. 26)
Povesti o pôsobení svätého apoštola Tomáša rozoberá Charlevoix aj na inom mieste svojho diela. Píše tu, že u príslušníkov jedného z kmeňov „existuje povesť, že v ich krajine hlásal evanjelium svätý apoštol Tomáš; a isté je, že na ich povestiach sú badateľné mnohé stopy kresťanstva. Majú dokonca akési vzdialené chápanie o jednom Bohu, ktorý sa kvôli ľudskej spáse stal človekom; a jedna z ich povestí rozpráva o prekrásnej pani, ktorá bez pričinenia muža zázračne porodila dieťa, [Syna], ktorý v svojich mužných rokoch konal zázraky: kriesil mŕtvych, uzdravoval chromých a slepým navracal zrak. Nakoniec zhromaždil veľký národ, v prítomnosti ktorého vystúpil do nebies a premenil sa na slnko, ktoré nás osvetľuje. [Títo Indiáni] majú množstvo bohov a medzi inými akúsi trojicu, ktorá pozostáva z otca, syna a ducha svätého. Otcovi dávajú 2 mená: Omequaturiqui a Uragosoriso; syna volajú Urasana a ducha Urapo. Pani otca sa menuje Guipoci, tá sa stala matkou Urasana bez toho, aby stratila svoje panenstvo. Oných troch bohov nazývajú aj spoločným menom Tiniamacas.“ (Charlevoix, P. F. de. 1830. Geschichte von Paraguay, und den Missionen der Gesellschaft Jesu in diesen Ländern. Nach dem Französischen des P. Franciscus de Charlevoix, weiland Priester der Gesellschaft Jesu, II, s. 273-274)… Je ťažké exaktne posúdiť, do akej miery ovplyvnili spomínané náboženské predstavy Indiánov úspechy misionárov v Latinskej Amerike, ale faktom zostáva, že sa práve Latinská Amerika stala najúspešnejším misijným územím v celých dejinách Katolíckej cirkvi.
Uvedené skutočnosti stavajú medzináboženský dialóg Katolíckej cirkvi do úplne iného svetla.
Katolícka cirkev v žiadnom prípade nemala úmysel postaviť všetky náboženstvá na rovnakú úroveň, chcela len nadviazať na najušľachtilejšie myšlienky v týchto náboženstvách.“
A ešte iný autocitát:
Čo sa týka dialógu Katolíckej cirkvi s náboženstvami Východu, jeho prapriekopníkmi boli už pred niekoľkými storočiami misionári Spoločnosti Ježišovej. Mateo Ricci (1552-1610), „vynikajúci matematik a astronóm, dosiahol v Číne mimoriadne misijné úspechy… vďaka úsiliu prispôsobiť sa čínskemu prostrediu.“ (Dučák, K. Božie svetlo v temnotách Paraguaja. Jezuitský štát 1609 – 1768, s. 104)
Praktizoval akomodačnú misijnú stratégiu, teda metódu prispôsobovania sa prostrediu pri misijnej činnosti, ktorá priniesla jezuitom mimoriadne úspechy pri ich misijnom poslaní. V prvom rade sa dôkladne naučil čínsky jazyk a postupne si čoraz viac osvojoval čínske zvyky. Až natoľko, že sa „usiloval nájsť súlad medzi konfuciánstvom ako oficiálnym čínskym nábožensko-morálnym učením a kresťanstvom.“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 334)
Tento misionár, považovaný za jedného z najväčším jezuitských misionárov vôbec, „objavil v konfucianizme, v štátnom učení Číny, zlaté stopy pravdy, kultúrne, sociálne a náboženské hodnoty, ktoré korunoval kresťanskou radostnou zvesťou. Číňanom vyhlásil: Konfucius je pripravovateľom cesty, Kristus je jej zavŕšiteľom.“ (Stürmer E. Útok na dračí trón, s. 6)
Za významného predstaviteľa akomodačnej misijnej metódy je považovaný aj jezuita Roberto de Nobili (1577-1656), pôvodom šľachtic, ktorý evanjelizoval v Indii „ako príslušník najvyššej kasty brahmanov v rúchu hinduistického askétu (sanjásiho). Z cirkevných obradov odstránil všetko, čo odporovalo brahmanským zvyklostiam.“ (Komorovský, J. Boží štát v pralesoch a savanách Paraguaja (Realizácia utópie), s. 26) Nebola to taká koncepcia medzináboženského dialógu, aká sa rozvinula po II. vatikánskom koncile, ale dialóg medzi náboženstvami tu už existoval.“
Jezuiti boli najúspešnejší zo všetkých misionárov okrem iného, že skôr, než začali s misijnou činnosťou, preskúmali náboženské predstavy domorodých obyvateľov misií a až potom začali evanjelizovať. To, čo sa v náboženských predstavách domorodcov zhodovalo s katolíckym učením, ponechali, k tomu pridali katolícke pravdy a tak dosiahli úspech omnoho rýchlejšie ako napríklad Diego de Landa, yucatánsky provinciál františkánov a neskorší biskup, ktorý z prehnanej horlivosti zničil nielen veľký počet mayských svätýň, ale aj cenné staré mayské rukopisy, ktoré mohli neskôr pomôcť historikom pri skúmaní dejín Mayov.
Prekáža Vám zrejme ešte aj formulácia, v ktorej sa hovorí, že Katolícka cirkev „s úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania“ inovercov. K tomu Vám tiež niečo zacitujem z už spomínaného článku:
„Za prapriekopníka dialógu s islamom môžeme považovať svätého Františka z Assisi. Zakladateľ františkánskej rehole „odmietol myšlienku križiackych výprav, ktoré boli namierené proti moslimom a nie medzi nich.“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 290)
Už vtedy hľadal cestu dialógu s moslimami a „pri piatom križiackom ťažení proti mestu Damiette v delte Nílu (1217–1221) vyhľadal egyptského sultána, aby s ním viedol rozhovor o otázkach viery.“ (Kronika křesťanství, s. 178)…
František veľmi vnímavo pozoroval islamské náboženské praktiky, predovšetkým modlitbu moslimov. Jeho neskoršie spisy svedčia o tom, že naňho urobilo hlboký dojem, ako vojaci vždy prerušovali svoju činnosť, aby sa obrátili na juhovýchod, smerom k Mekke, a klaňali sa Bohu až k zemi. Seyyed Hossein Nasr, významný islamológ z George Washington University, tvrdí, že „medzi moslimami bola ústne rozšírená historka o tom, že sultán dal Františkovi kľúč od svojej súkromnej modlitebnej miestnosti. Fakt, že František mohol medzi moslimami kázať najmenej niekoľko dní, naznačuje, že sa sústredil na to, čo majú islam a kresťanstvo spoločné, a že sa nepustil do priamej kritiky Mohameda alebo islamu. Jakub z Vitry napísal vo všeobecnej rovine, že moslimovia ochotne počúvali mníchov, ktorí prichádzali na Východ, pokiaľ títo kazatelia neznevažovali Mohameda. Biskup z Acre k tomu dodáva, že kedykoľvek nejaký kazateľ prehlásil, že Mohamed bol zlý, mohol byť rád, ak si potom zachránil holý život. František sa na svojej mierovej misii evidentne takejto konfrontácii vyhol.“ (Moses, P. Svatý František a sultán, in: Teologické texty, s. 88)
Plnohodnotne zužitkoval poznatky zo svojej misie medzi moslimov. Bol priekopníkom nového prístupu katolíkov k moslimom. Ako zdôrazňuje Bučko, „križiacke ťaženia nemohli byť nástrojom evanjelizácie a obrátenia moslimov. Bolo treba postupovať metódou ,slova a príkladu´. V tomto období sa prišlo aj na prvú modernú misijnú metódu: aby mohol byť niekto úspešný v misii, najprv musí poznať ľudí, ku ktorým je poslaný, ich kultúru, jazyk, náboženstvo a musí k nim prísť ako priateľ. Sv. František skúsil priamu cestu a dostal sa až k egyptskému sultánovi Malik-al Kamilovi, ktorému rozprával o Ježišovi. Sultán udelil františkánom niektoré privilégiá, aby sa mohli usadiť vo Svätej zemi.“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 292)“
Zatiaľ toľko. Keďže sa to už veľmi natiahlo, pokračovať budem v nasledujúcich príspevkoch.
Pan Ducák viete vobec preco boli krízové výpravy?
Vážně papeže jen tak napadlo vyhlásit dobyvačnou výpravu?
To si len tak papez Urban II zmyslel, ze treba poslat na dobrých, mierumilovných moslimov krízovú výpravu, ktorí nikomu a zvlást krestanom ani vlas na hlave neskryvili?
Neviete nic o Otrante, Lepante, Viedni, Belehrade a iných miestach?
Ano, pane Dučáku, toto je pro Vás charakteristické. Když někdo ukáže na nějaký Vám nepříjemný rozpor, tak místo abyste se namáhal jej nějak vysvětlit, řeknete, že se s dotyčným nebavíte, protože není dost kultivovaný a následně to tady zaplavíte nekonečnými tzv. „autocitacemi“. Nevím jak Vy, ale já zkopírování poloviny nějakého článku do diskusního příspěvku nazývám tapetováním a je to něco, co se ve slušné společnosti nedělá. Docela se divím cenzorovi, že něco takového tady trpí. Zkuste si prosím někde dohledat, co se v běžné praxi chápe pod pojmem citace a jak se říká tomu, když zkopírovaný text představuje 90% příspěvku.
Tak sa pozrime, čo píše apoštol Pavol:
„Pýtam sa teda: Vari Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita, Abrahámov potomok z Benjamínovho kmeňa. Boh neodvrhol svoj ľud, ktorý predpoznal.“ (Rim 11, 1-2)
„Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané:
„Zo Siona príde vysloboditeľ
a odvráti od Jakuba bezbožnosť:
A to bude tvoja zmluva s nimi,
keď odstránim ich hriechy.“
Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné.“ (Rim 25-29)
Pán Pospíšil, keď beriem do úvahy, že jedine Pán Ježiš a Panna Mária boli počatí bez dedičného hriechu a po celý svoj pozemský život aj žili bez hriechu, zatiaľ čo my, ostatní ľudia, sa všetci rodíme s dedičným hriechom a ak niekto z nás povie, že je bez hriechu, klame sám seba (viď 1 Jn 1,8), súhlasím s Vami. Áno, prosím Vás, modlime sa za obrátenie jezuitov a za nárast ich počtu. Hoci, ako ste už sám uviedli, kvantita nie je všetko. MichalD mi dokazuje štatistikou pokles počtu členov SJ. Nechcem sa ho dotknúť, ale pripadá mi ako štatista. Lenže on to vystihol veľmi presne. Vidíme tie isté veci úplne inými očami. Keď svätý pápež Ján Pavol II. zasvätil v roku 1984 Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, začali sa diať zázraky. Rusko sa obrátilo a už po niekoľkých rokoch padol totalitný režim v najväčšej krajine sveta, ako aj satelitné režimy v krajinách Východného bloku. Spoločnosť Ježišova mohla začať znovu pôsobiť v Čechách, na Slovensku a mnohých iných krajinách, v ktorých bola predtým zakázaná. Počet členov SJ síce klesol, no akčný rádius rehole sa značne rozšíril. Takže máte pravdu, kvantita nie je najdôležitejšia.
Pan Ducák, ked tak JPII zasvatil Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, preco sa v tom „zasvatení“ slovo Rusko vobec neobjavilo?
Nedávno s velkou pompou bolo ohlasované zasvatenie sveta Nep. Srdcu P. Márie Bergogliom a nakoniec to bolo len akési zverenie. Slovo zasvatenie a zverenie nie je to isté. Slovo zasvacujem, zasvatenie tam nebolo.
JPII nezasvacoval Rusko ale svet a Virgo Mária neziadala zasvacovanie sveta ale Ruska. K platnému zasvateniu Ruska podla zelania Virgo Márie vobec nedoslo a potvrdil to aj pater Amorth:
Náhlá smrt „fatimského kněze“. Církevní šikana za věrnost Panně Marii. Sté výročí se blíží: Jsme již na hraně propasti? Temná předpověď římského exorcisty
MICHAL SEMÍN vzpomíná na zesnulého P. Nicholase Grunera a připomíná jeho zásluhy na šíření autentického poselství Panny Marie z Fatimy
V posledním dopise, který jsem od něj obdržel, P. Gruner mj. píše: „Vrátil jsem se nedávno z Říma, kde jsem se účastnil jmenování nových kardinálů. Stalo se přitom něco zcela nečekaného, něco, co otřáslo mou duší. Hovořil jsem zde s P. Gabrielem Amorthem, patrně nejznámějším žijícím exorcistou. Řekl mi, že již jen krátký čas zbývá do chvíle, než tresty, Pannou Marií ve Fatimě předpovězené, změní náš svět k nepoznání. Nedojde-li prý do konce letošního října k zasvěcení Ruska právě tak, jak to Panna Maria požadovala, pak se temná proroctví z Fatimy mohou začít uskutečňovat třeba hned následující den. Vezměme si slova P. Amortha k srdci. Čas se nachýlil, musíme okamžitě jednat!“
Nedávno som sa vrátil z Ríma, kde som sa zúčastnil na februárovom vymenovaní nových kardinálov. Ale keď som tam bol, stalo sa niečo neočakávané, niečo dušou otriasajúce, čo som nečakal!
Hovoril som s otcom Gabrielom Amorthom, svetovo najznámejším žijúcim exorcistom. Jeho slová mnou otriasli, ako len pár vecí vôbec. Otec Amorth mi povedal, že nám zostáva len krátky čas pred trestami predpovedanými Našou Pani z Fatimy, ktoré začnú ničiť náš svet od seba spôsobmi, aké si len ťažko môžme predstaviť!
Ako Dlho? Menej ako 8 mesiacov!
Otec Gabriel Amorth mi povedal, že pokiaľ sa zasvätenie Ruska nevykoná, tak ako to Panna Mária žiadala, do konca októbra 2015 temné proroctvá z Fatimy sa môžu vyplniť ktorýkoľvek deň po tom!
Prečo mi to otec Gabriel Amorth povedal? Kvôli tomu, aby apoštolát Našej Pani pozdvihol hlas, ako nikdy predtým, aby sa kričalo fatimské posolstvo zo striech!
Pán Markus, aby som nemusel písať dvakrát to isté, uvádzam link na môj článok o zasvätení Ruska: http://www.priestornet.com/2015/08/zasvatenie-ruska.html#more
Pane Dučáku, doporučuji Vám si něco přečíst o logických klamech a argumentačních faulech. Tento Váš článek, podobně jako mnohé Vaše zdejší komentáře, stojí na podsunutém argumentu (tzv. „straw man“ argumentace).
Píšete „Panna Mária výslovne žiadala zasvätenie Ruska svojmu Nepoškvrnenému Srdcu, no v jej posolstve nebolo výslovne stanovené, že zasvätenie Ruska nemôže byť spojené so zasvätením celého sveta“ a pak se lehce vypořádáváte s oponenty, protože je očividné, že přece zasvěcení Ruska nemůže být zpochybněno tím, že současně s ním byl zasvěcen i „zvyšek sveta“. Já jsem ale ještě nikde neslyšel od těch, kdo tvrdí, že zasvěcení Ruska ještě vykonáno nebylo, že by používali tento argument, a neobsahuje ho ani inkriminovaný článek z blogu Rex, který obviňujete ze lži. Hlavním argumentem pro to, že zasvěcení neučinil ani Jan Pavel II., ani papež František, zůstává fakt, že v textech, použitých při zasvěcení Rusko vůbec není zmíněno. Tedy ten, kdo tvrdí, že zasvěcení učiněno bylo, musí věrohodně vysvětlit, jak je možné něco zasvětit aktem, ve kterém se mluví o něčem jiném.
Pan Michal, pozrite na suvislosti okolo zasvatenia sveta rím. biskupom Bergogliom:
Pred:
Rím, 10.10.2013 (Zenit–H. Sergio Mora) 016 377 – Socha Fatimskej Panny Márie z portugalskej svätyne bude 12. a 13. októbra v Ríme. Pápež František pri nej v nedeľu zasvätí svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie – ako jeden z vrcholov Roka viery. Odhaduje sa, že na svätú omšu príde na Námestie sv. Petra v nedeľu 200 000 pútnikov, ako aj stovky hnutí a inštitúcií.
Po:
sk.radiovaticana.va:
Svätý Otec zveril ľudstvo pod ochranu Panny Márie Fatimskej
P:3, 13. 10. 2013 18:00, ZAH
Vatikán 14. októbra (RV) V rámci Roku viery vyvrcholil dnes za účasti takmer 150-tisíc veriacich Deň mariánskej úcty, ktorý sa začal už sobotnou vigíliou. Bol naplánovaný práve na tento deň, na ktorý pripadá výročie posledného zjavenia Matky Božej vo Fatime. Z tohto dôvodu bola dnes na Svätopeterskom námestí vystavená mariánska soška, pri ktorej Petrov nástupca v závere svätej omše zveril celé ľudstvo pod ochranu Panny Márie Fatimskej.
Text zverejneny na internetovej stranke TK KBS (tkkbs.sk) http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20131013005
Pan Michal, je zasvatenie a zverenie to isté?
Podla dostupných informácii o textoch zasvatenia JPII som nikde slovo Rusko nevidel.
Ano, kto tvrdí, ze k zasvateniu doslo, tak nech jasne vysvetlí, preco sa v textoch zasvatenia hovorí o niecom inom. By ma to tiez velmi zaujímalo.
Pán Michal,
k Vášmu príspevku si dovolím doplniť len toľko, že až v atmosfére tzv. ducha Druhého vatikánskeho koncilu človek dospel vo svojom duchovnom vývoji do štádia, že už akceptuje a chápe niečo dovtedy nevídané. Človek totiž pochopil, že dokáže byť veľkorysejší k svetu ako samotná Panna Mária a celé Nebo, a preto okrem Ruska túži Božiu dobrotu rozšíriť na celý svet, keďže samotná Panna Mária na to vtedy zjavne zabudla. So štipkou irónie možno len konštatovať, že podobné konanie pripomína lekára, ktorý sa z dôvodov veľkorysej lásky k svojim pacientom rozhodne dať všetkým pacientom v rovnakom čase všetky lieky naraz, aby nikto z nich nebol ochudobnený. Súčasný nevídaný rozvrat vo svete dokazuje, že pánom skutočnej terapie ľudstva nemôže byť človek, ale len Boh, a Panna Mária. Všetky odklony od striktne predpísaného liečebného postupu týchto lekárov sú trúfalé a bláznivé, a vedú pacientov do stavu zúfalstva a agónie.
Pan Ducák, ak podla Vasich informácii doslo uz k právoplatnému zasvateniu Ruska papezom, tak by ma zaujímalo:
preco v textoch zasvatenia slovo Rusko vobec nebolo, ani nebolo papezom spomenuté a preco exorcista pater Amorth povedal patrovi Grunerovi, ktorý zomrel v apríli 2015, pri menovaní nových kardinálov vo februári 2015, ze k pravoplatnému zasvateniu Ruska este nedoslo a ak sa tak nestane do konca oktobra 2015, den po uz moze nastat to, co bolo predpovedané Virgo Máriou vo Fatime.
Požadavek přece nezněl „zasvětit Rusko a pokud to nepůjde, tak alespoň nějak naznačit“. –
Teda ak nebolo Rusko konkretne vyslovené, spomenuté, napísané, tak k ziadnému zasvateniu Ruska nedoslo. Zverovanie a nejasné odkazy, ze bolo zasvatené Rusko nemoze byt dokazom, ze doslo k zasvateniu Ruska.
Bludy bolsevikov sa skutocne rozsírili do celého sveta. V S. Korei nadalej vládne stalinistický rezim, v Cíne sú stále pri moci komunisti, v Rusku opraty moci stále drzia bolsevici, ktorí sa len „pretransformovali“, EU je kopia bolsevického zvazu a ovladajú ju socialistické bandy.
Obama v USA taktiez zavádza v USA cervenú agendu, v státoch juznej Ameriky sú pri moci cervené kreatúry typu Moralesa, Ortegu, Castra a dalsích…
Bolsevická revolúcia, francúzká revolúcia – vedené slobodomurárskou mafiou, bolsevizmus – komunizmus, vymysly zo slobodomurárkých lozí. Slobodomurárský jed otrávil krestanov, narody a vidíme aká duchovná – morálná spust a upadok je po nich.
A to este máme sa na co tesit, ked slobodomurárská mafia do Europy „dováza“ moslimov a vychádza plne v ustrety islamu a islamizácii europy.
Bludy z bolsevického Ruska sa skutocne rozsírili do celého sveta. Teologia oslobodenia je taktiez vymysel bolsevikov:
Bývalý sovietsky špión: Teológia oslobodenia bola dielom KGB
34
USA 7. mája 2015 (HSP/Foto:CNA)
KGB a Teológia oslobodenia
Dômyselná špionáž v srdci Európy. Tajomstvá v KGB. Ion Mihai Pacepa sa podelil o svoje skúsenosti zo služby v Komunistickej rumunskej tajnej polícii pred tým, ako v sedemdesiatych rokovch 20. storočia odišiel do Spojených štátov.
http://www.hlavnespravy.sk/byvaly-sovietsky-spion-teologia-oslobodenia-bola-dielom-kgb/613031
Podľa Pacepa bola KGB prepojená s Teológiou oslobodenia cez sovietskeho generála Alexandra Sacharovského, poradcu komunistického šéfa rumunskej rozviedky a de facto do roku 1956 aj šéfa Pacepa. Keď sa Sacharovský stal šéfom Sovietskej špionážnej služby PGI 1, na svojej pozícii zotrval rekordných 15 rokov.
Milý pán MichalD, takže portugalská portugalská rehoľníčka sestra Lucia, ktorej sa Matka Božia zjavovala vo Fatime v roku 1917 a potom ešte mnohokrát neskôr a ktorá písomne potvrdila, že toto zasvätenie bolo vykonané tak, ako si to Panna Mária želala, je pre Vás vzduch? Tak ako Vás možno presvedčiť? Raz mi rozprával bývalý zástupca riaditeľa školy, ktorú som absolvoval, že v dedine, z ktorej pochádza, žije človek, ktorý neverí, že Zem je guľatá! Argumentoval vždy tvrdením, že ak by bola Zem naozaj guľatá, ľudia, ktorí by boli na spodnej časti zemegule, by z nej popadali. A to bolo niekedy v roku 1966, keď už lietali rakety do kozmu! Ako možno presvedčiť nepresvedčiteľného? Ale dobre, nerobte si násilie. Pokojne si verte tomu, čo chcete. Pokojne ďalej spochybňujte moje tvrdenia. Svet sa pre to hádam nezrúti a ani ja si kvôli tomu nesiahnem na život, keď budete sústavne spochybňovať všetko, čo napíšem. Pokoj s Vami!
Pane Dučáku, opět uhýbáte místo toho, abyste reagoval na obsah komentáře (předpokládám, že reagujete na můj komentář z 9:36).
Ve svém komentáři jsem se vůbec nezabýval tím, zda zasvěcení bylo, čí nebylo provedeno, ale argumentačními fauly, které pro obhajobu teze o provedeném zasvěcení používáte. Pokud se snažím dívat na váš odkazovaný článek jako nestranný pozorovatel, pak musím říct, že právě tyto fauly, spolu s očividně spornými tvrzeními (Rusko se již obrátilo, Neposkvrněné Srdce již zvítězilo, atd.) tezi o již provedeném zasvěcení značně diskreditují. Pravdu totiž lze obhájit vnitřně bezrozporným způsobem.
Znovu tedy pro Vás zkusím zopakovat, co jsem v komentáři napsal a co ne:
– nenapsal jsem ani že zasvěcení bylo provedeno, ani že nebylo – vůbec nechápu, proč tady argumentujete vyjádřením sestry Lucie,
– jádrem mého komentáře byl poukaz na argumentační fauly, které používáte (netvrdím že vědomě) a uvedl jsem příklad, kdy ve svém článku podsouváte oponentům argument, který nepoužívají, a který neuvádí ani článek z blogu Rex, se kterým polemizujete a který obviňujete ze lži,
– napsal jsem, že ten, kdo tvrdí, že zasvěcení bylo provedeno, musí věrohodně vysvětlit, jak je možné něco zasvětit aktem, ve kterém se mluví o něčem jiném – toto opět nemá nic společného s tím, jestli věřím či nevěřím že zasvěcení bylo vykonáno, to je zcela legitimní požadavek, který by mohl položit jak „věřící v zasvěcení“, tak třeba i ateista a pokud je se zasvěcením všechno v pořádku, neměl by být problém toto vysvětlit
MichalD, z Vášho štýlu vyjadrovania mám pocit, že chcete za každú cenu triumfovať nad svojím oponentom a ponížiť ho. Preto sa nedivte, že sa vyhýbam takejto polemike. Ja totiž nemám potrebu ukájať sa zosmiešňovaním oponentov. A ak som Vás ohodnotil zle, prepáčte mi. Nikomu neberiem jeho názor, lenže ak niekto uráža súčasnú Katolícku cirkev, ktorú zo srdca milujem, nemôžem mlčať.
Ale aby ste nepovedali, že sa vyhýbam polemike…
Keďže je toho viac, rozdelím to. Áno, musím trvať na tvrdení o klamstvách blogu REX! Viem, že mne neuveríte, ale nespochybniteľne tradicionalistický blog Dielňa svätého Jozefa nedávno priniesol materiál s názvom „Rozkvet mariánskej úcty v povojnovom Nemecku“, ktorého I. diel bol publikovaný 4.8.2015. V článku je okrem iného uvedené: „Jeden zo svojich rozhlasových prejavov zakončil Pius XII. 31. októbra 1942 zasvätením Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie, tak ako bolo vyslovené jej prianie vo Fátime. Toto zasvätenie zopakoval 8. decembra 1942 a nariadil, aby bolo zasvätenie ľudského pokolenia Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie vykonané aj vo všetkých diecézach sveta… Aby toto zasvätenie ľudského pokolenia ukotvil aj liturgicky, predpísal pápež Pius XII. v roku 1944 sviatok Nepoškvrneného srdca Panny Márie na 22. august, na deň oktávy sviatku Nanebovzatia Panny Márie pre celú Cirkev ako sviatok druhej triedy. (Po roku 1969 bol tento sviatok preložený na tretiu sobotu po Turíciach, na deň po sviatku Najsvätejšieho srdca Ježišovho, zatiaľ čo 22. augusta sa slávi sviatok Maria Regina [Mária Kráľovná])… 7. júla 1952, na sviatok slovanských apoštolov Cyrila a Metoda zasvätil Pius XII. národy Ruska (myslené na celý Sovietsky Zväz) Nepoškvrnenému Srdcu Máriinmu. ,Aby sme vám dali dôkaz našej zvláštnej priazne, zasväcujeme dnes všetky národy Ruska tomu istému Nepoškvrnenému srdcu, tak, ako sme pred niekoľkými rokmi Nepoškvrnenému srdcu panenskej Božej Matky zasvätili celý svet.´ Kvôli chýbajúcej jednote svetového episkopátu ako esenciálnej podmienky však niektorí toto zasvätenie nepovažujú za splnenie Máriinho želania z Fátimy.“ (http://dielnasj.blogspot.co.at/)
Teda pápež Pius XII. urobil zasvätenie národov Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie presne tak, ako to požadovala. Nebolo jeho vinou, že v tej dobe nebola jednota svetového episkopátu! Keď už pre nič iné, tak kvôli tomuto faktu autor článku blogu REX! nemal právo tvrdiť, že pápeži nepreviedli zasvätenie tak, ako to Panna Mária žiadala. Celý článok je ladený jednostranne, nenávistne, tendenčne a demagogicky, ako je to u tohto blogu bežné, a ja musím trvať na svojom pôvodnom tvrdení.
Upozornenie! Túto správu by nemali čítať chronickí skeptici. V opačnom prípade nemôžem ručiť za prípadné následky. Ostatných čitateľom dúfam neublíži. Sestra Lucia napísala v liste z dňa 8. Novembra 1989 túto dôležitú vetu o zasvätení Ruska pápežom Jánom Pavlom II.: „Sim, está feita tal como Nossa Senhora a pediu, desde o dia 25 de Março de 1984.” (http://www.amen-etm.org/ConsagracaodaRussia.htm)
V preklade táto veta znie: „Áno, bolo vykonané tak, ako to Panna Mária požadovala, od toho dňa 25. marca 1984.“
Odkaz na tento list je na internetovej stránke Rímskej kúrie, v materiáloch Kongregácie pre náuku viery: http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_20000626_message-fatima_po.html.
Taktiež na stránke: http://www.amen-etm.org/Os3SegredosdeFatima-2000-7-11.htm
Ešte k deklarácii NA, MichalD. Píšete o veľkom D v slove Deum. Nuž, kým napríklad my môžeme v slovenčine veľkým písmenom odlíšiť pravého Boha od pohanského boha, v niektorých jazykoch sa všetky podstatné mená píšu veľkým písmenom. Napríklad v nemčine sa aj pohanský aj kresťanský Boh píše tým istým slovom: Gott s veľkým písmenom G. Čiže to sú tie slovné hračky, ktoré sú natoľko zradné.
Okrem toho v arabskom svete meno Alah používajú tak moslimovia, ako aj kresťania. Boh moslimov sa volá Alah. Ale arabskí kresťania používajú meno Alah pre označenie Hospodina, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho. Samotný pojem Alah (uvádzaný aj ako Allah) je arabským ekvivalentom výrazu Boh.
Je však samozrejmé(!), že islamský boh nie je totožný s kresťanským Bohom! Vieme to my, katolíci, ale vedia to aj moslimovia, ktorí neveria v nášho Trojjediného Boha. Veď v Koráne je uvedené: „Ľudia Knihy, neprekračujte medze svojho náboženstva a nehovorte o Bohu iné než pravdu. Veď Mesiáš, Ísa, syn Márie, je len poslom Božím a Jeho slovom, ktoré vrhol Márii a duchom od Neho. Verte teda v Boha a jeho poslov a nehovorte: ,Traja´. Prestaňte, je to lepšie pre vás. Veď Boh je len jeden Boh, Je jedinečný na to, aby mal syna. Jemu náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi. A Boh sám postačí, aby sa na Neho spoľahlo.“ (4:171)
Je nad slnko jasné, že katolícka viera je jediná pravá viera a Hospodin, Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov jediný pravý Boh, pretože prvé Božie prikázanie hovorí, že „nebudeš mať iných bohov okrem mňa…“
Samozrejme, že konciloví otcovia veľmi dobre vedeli o nezlučiteľných rozdieloch medzi islamom a katolíckou vierou! No vedeli aj to, že katolícka viera a islam sú monoteistické a že mnohé prvky islamu sú podobné kresťanstvu. Nie je napokon nijaké tajomstvo, že Mohamed pri tvorbe islamu prevzal – často aj nevedome – mnohé prvky židovskej viery a kresťanstva a tak vytvoril ten nechutný náboženský guláš, ktorý sa nazýva islam.
Jedna z podobností spočíva v tom, že podľa učenia islamu Alah stvoril nebo a zem. V Koráne sa o tom píše: „I Mojžiš povedal svojim ľuďom: ,Ľudia moji! Ukrivdili ste svojim dušiam, keď ste si učinili teľa. Pokánie k svojmu stvoriteľovi učiňte a zabite sami seba. Je to pre vás lepšie u vášho Stvoriteľa, ktorý všetkému dal vzniknúť z ničoho´. On ale od vás prijal pokánie, veď On pokánie prijíma a je milostivý.“ (2:54)
„Bohu náleží kráľovstvo nebies a Zeme a toho, čo je medzi nimi. Stvorí, čo chce. Boh má veru nad všetkým moc.“ (4:17)
Na túto podobnosť chceli kardináli na koncile poukázať. Mali však – a v tom s Vami jednoznačne súhlasím – upraviť všetky formulácie tak, aby sa nedali vysvetľovať inakšie.
Ani vo sne ma nenapadne upodozrievať koncilových otcov, žeby niektorý z nich čo len na sekundu chcel stotožniť Alaha s naším Hospodinom, ale dávam Vám jednoznačne (!) za pravdu, že tak, ako je to napísané v deklarácii NA, to môže byť zdrojom iných výkladov. Opakujem, aby ste ma zase nechytali za slovíčka, že Vám v tomto smere dávam za pravdu. Ostatne, keď už tak často kontrolujete, čo som kde napísal, tak určite viete aj to, že som v jednom príspevku uznal, že niektoré formulácie koncilových dokumentov sa dali napísať aj lepšie.
Pritom tento problém by sa dal veľmi ľahko a elegantne vyriešiť. Stačilo by do textu vsunúť, že moslimovia sa klaňajú svojmu bohu. Potom by text mohol znieť takto:
„Církev se dívá s úctou také na muslimy, kteří se klanějí SVÉMU jedinému bohu, živému a o sobě jsoucímu, milosrdnému a všemohoucímu, stvořiteli nebe a země, (5)((5/Srov. sv. Řehoř VII., Epist. XXI, 21, Ad Anazir (Al-Násir), regem Mauritaniae, ed. E. Caspar in MGH, Ep. sel. II, 1920, I, s. 288, 11-15: PL 148, 451A.)) který promluvil k lidem. Jeho rozhodnutím, i tajemným, se snaží podrobit celou duší, jako se Bohu podrobil Abrahám, na něhož se islámská víra ráda odvolává. Ježíše sice neuznávají jako Boha, ale uctívají jako proroka, ctí jeho panenskou matku Marii a někdy ji i zbožně vzývají. Kromě toho očekávají den soudu, kdy Bůh vzkřísí všechny lidi a odplatí jim. Proto si váží mravního života a Boha uctívají zejména modlitbou, almužnami a postem.“
Pridané slovo sa líši od pôvodného textu veľkými písmenami. Takto by to bolo už nenapadnuteľné.
Existuje jediný spôsob, ako záležitosť vyriešiť. Podobný, aký použil emeritný pápež Benedikt XVI., keď ešte pred začiatkom svojho pontifikátu vydal 6. augusta 2000 v Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery, vyhlásenie Dominus Iesus, v ktorom sa zvýrazňuje a potvrdzuje učenie Druhého vatikánskeho koncilu, hovoriace, že existuje „jediná Kristova Cirkev, ktorá je v Katolíckej cirkvi vedená Petrovým nástupcom a biskupmi, ktorí sú s ním v spoločenstve“. Bude nutné aj k deklarácii Nostra aetate vydať podobné vyhlásenie, ktoré nad všetky pochybnosti potvrdí nemenné katolícke učenie, hovoriace, že Hospodin, Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov „je Boh nad všetkými bohmi…“ (Dt 10, 17)
Pán Dučák,
vďaka za Vaše príspevky, a v súvislosti s nimi si dovolím niekoľko poznámok.
V nadväznosti na problémy pri evanjelizácii pohanov v kontexte dokumentu Nostra Aetate, moje otázky a obavy nevyplývajú len z toho, že tento dokument by si zaslúžil niektoré doplňujúce vysvetlenia, aby sa vyhol príliš širokej interpretácii. S tým zrejme súhlasíte aj sám, keďže na to tiež poukazujete. Súhlasím s takými spôsobmi evanjelizácie, pri ktorej sa misionári síce vydajú aj na prieskum tradícií a spôsobov cudzej kultúry, ale nevyzliekajú si pritom bojovú výzbroj katolíka. Priznám sa, že evanjelizáciu kultúry zasiahnutú vzývaním rôznych podôb pohanstva chápem ako životu nebezpečnú výpravu, v ktorej úspech nedáva misionárska taktika, ale miera, v akej je misionár schopný trpezlivo a pokorne pozývať Pána Ježiša Krista a Pannu Máriu do rodiny pohana. A podľa slov Sv. písma, v niektorých prípadoch si bude musieť striasť aj svoj prach z topánok, a odísť. Možno aj preto, aby nespyšnel. V kontexte Vašich slov a príkladov misijnej činnosti rozlišujem dva spôsoby. Jeden, pri ktorom misionár využíva empatiu na spoznávanie misijného územia so „sv. ružencom v ruke“, teda že ako nezatajený katolík nezačne najprv búrať modlárske chrámy zhotovené rukou, ale napr. spolu so sv. Michalom sa najprv zapojí do boja s neviditeľnými démonmi. V tomto prípade považujem aj prípadné mučeníctvo misionára za nesmierne cenné, hoci navonok vyzerá jeho postup ťažkopádne, ale jeho prínos je len navonok neviditeľný. Práve týchto ľudí môže stretnúť tento mučenícky údel, nakoľko práve takí ľudia skutočne likvidujú panstvá satana, a aj satan to dobre vie. Pri úspechu takého boja budú tie pohanské chrámy búrať neskôr sami bývalí pohania. Možno aj o sto rokov. Druhý spôsob je založený viac na zdôraznení ľudského dôvtipu a kreativity, a v období po Druhom vatikánskom koncile súvisí aj so zmenou nazerania na človeka ako takého. V tomto prípade dochádza k takej miere vzájomnej otvorenosti, pri ktorej sa niektorí misionári bez ohľadu na postavenie v cirkevnej hierarchii, a pod zámienkou zblíženia, zúčastňujú aj kontroverzných podujatí démonickej povahy. A pri takomto konaní je prirodzene veľmi otázne, či napr. držanie sv. ruženca v ruke katolíckeho aktéra, nie je skôr urážkou Spasiteľa a Jeho Matky. Aj Spasiteľ síce jedol s mýtnikmi, ale nekradol s mýtnikmi, resp. nevzdával úctu démonickým predstavám, a to ani pri liečbe posadnutých. Tých si naklonil najviac takým spôsobom, že z nich vyhnal zlých duchov. Netvrdím, podobne ako Vy, aj v súvislosti s dokumentom Nostra Aetate, že pôvodné pohnútky takýchto postupov evanjelizácie musia byť výslovne protikresťanské. Avšak nepodceňujme ani význam diabolského mámenia, pochlebovania sveta v moci zlého, a neraz aj určitej formy korupcie, ktorá Pravdu Evanjelia odsúva na okraj, v záujme, tzv. dobrých vzťahov. Aj misionár podlieha ľudskej slabosti. A práve v takejto atmosfére „duchovnej neutralizácie“ sa vytvára priestor na postupné potieranie významu duchovného boja. Konečným výsledkom môže byť vnímanie preliatej krvi z dôvodu principiálnej neústupčivosti skôr za komunikačné zlyhanie. Avšak nezabúdajme, že satan vyhráva práve vtedy, keď misionár len ticho prejde okolo, alebo mlčí, pretože vraj ešte nenastal čas, aby prehovoril. Raz to spomínal aj p. Elias Vella, exorcista, že najúčinnejší útok satana nastáva aj vtedy, ak sa mu podarí presvedčiť zainteresovaných, aby odložili pripravovaný seminár o satanskom vplyve na neskôr.
Citát z Vášho príspevku: „Je ťažké exaktne posúdiť, do akej miery ovplyvnili spomínané náboženské predstavy Indiánov úspechy misionárov v Latinskej Amerike, ale faktom zostáva, že sa práve Latinská Amerika stala najúspešnejším misijným územím v celých dejinách Katolíckej cirkvi.“
Aj táto Vaša veta ma vedie skôr k veľkej opatrnosti vo veci nadviazania na pôvodné náboženské predstavy akejkoľvek pohanskej kultúry. Skôr by som staval na celkom novom základe celkom novej skutočnosti zjavenej Pravdy. A to aj s pomocou exorcizmu. A s nezaručeným úspechom, pretože zaručený je len kríž na ceste k Svetlu. Príkladom toho, že náš evanjelizovaný región sa aj vďaka slabnúcej chuti našej soli premieňa na misijné územie, je nedávne otvorenie mešity v poľskej Varšave.
ZDROJ:
http://eurabia.parlamentnilisty.cz/Articles/30097-saudska-arabie-podporuje-sireni-islamu-v-polsku-nova-obri-mesita-ve-varsave.aspx
Pán Radomír-1, úprimne ďakujem za veľmi pekný, mimoriadne racionálny a inteligentný príspevok. Pravdu povediac, som príjemne prekvapený, pretože som nečakal takúto kultivovanú reakciu. S mnohými vecami súhlasím. Dôraz pri medzináboženskom dialógu však kladiem skôr na mimonáboženskú spoluprácu. Nedávno som napríklad zachytil v rakúskej katolíckej tlači správu o tom, že pápeža Františka navštívil najvyšší duchovný predstavený jezídov v Iraku, aby mu poďakoval za sprostredkovanie vyjednávania s militantnými moslimami, vďaka ktorému sa uľahčilo mimoriadne ťažké postavenie jezídov v tomto regióne. A to je len vrchol ľadovca. Svet ani nevie, koľkým prenasledovaným ľuďom vo svete už pomohla vatikánska tajná diplomacia.
Alebo iná správa z tlače hovorí o tom, že skupina židovských rabínov pomôže s opravou katolíckeho kostola v Tabgha, ktorý zapálila fundamentalistická sionistická skupina. To sú pozitívne výsledky medzináboženského dialógu. K ostatným veciam sa ešte vyjadrím. Ale súhlasím s Vami. Všetkého veľa škodí. V snahe nájsť mierové spolunažívanie s inovercami musíme byť opatrní, aby sme nestratili sami seba.
Pan Ducák, ano, mate pravdu, ze islamský alah nie je ten istý Boh, ako krestanský, o tom ani nepochybujem. Súhlasím s Vami, ze koncilové dokumenty o tom mohli byt lepsie napísané, ale preco neboli, to povedal ultraliberáný modernista, prívetivý klamár k. Kasper:
Kasper: Dokumenty II. vatikánskeho koncilu sú úmyselne nejednoznačné
Ohromujúce vyhlásenie kardinála Waltera Kaspera zverejnil denník L’Osservatore Romano. Uvažujúc o výzvach, ktorým čelí cirkev, a o stále nevyriešenom probléme „pravdivej implementácie II. vatikánskeho koncilu“ Kasper, s odkazom na dokumenty koncilu, uviedol:
„Na viacerých miestach museli [konciloví otcovia] hľadať kompromisné formulácie, v ktorých sú, v snahe ich vymedzenia, názory väčšiny často vyjadrené hneď vedľa názorov menšiny. Preto koncilové texty ako také môžu byť obrovským zdrojom rozporov a otvárajú dvere ich selektívnemu pochopeniu v oboch smeroch“ (kardinál Walter Kasper, L’Osservatore Romano, 12. apríl 2013).
Kasper však zašiel ešte ďalej. Nielenže pripúšťa, že „koncilové texty ako také môžu byť obrovským zdrojom rozporov“, navyše tvrdí, že tieto nejasnosti a potenciálne rozpory boli úmyselne naplánované. Konštatuje, že texty je možné rozlične interpretovať a nejednoznačné pasáže sú „kompromisnými formulami“ na uspokojenie dvoch protichodných strán. Takto je ich možné vykladať ortodoxným spôsobom, ale tiež môžu byť rovnako ľahko prekrútené progresívnymi stúpencami pre zdanlivú podporu ich intríg.
Cize pan Ducák, týmto k. Kasper povedal vsetko, preco sú dokumenty IIVK aké sú.
No vysvetlite mi teda jednu vec, preco rímský biskup Bergoglio moslimom – uprchlíkom hovoril, ze:
31 Júl v 03:57 · upravené ·
BERGOGLIO PRE biblie alebo Korán, sú to isté?
Základom Koránu je tvrdenie, že Boh je jeden, nemá Syna, a Ježiš nemôže byť uctievaný ako Syna Božieho, alebo ako Boh stvoril človeka.
Islam je presný negáciou kresťanstva, ktorá sa spolieha skôr na jeho vlastné “ Ad: „Boh sa stal človekom.“
Teraz máte možnosť vidieť na video na minútu 4:30 kde Bergoglio hovorí:
„Tí, ktorí sú kresťania, s Bibliou, tí, ktorí sú moslimovia s Koránu, s vierou, že ste dostali od svojich otcov, bude vždy vám pomôže posunúť vpred. Zdieľať tiež svoju vieru … pretože rovnakému Bohu, rovnaký … hovoril takým spôsobom, v inom, ale choďte do toho … “
https://www.youtube.com/watch?v=Oe1gl_rxFZc&feature=youtu.be&app=desktop
To ho ucili v seminári, ze alah a Sancta Trinitas je ten istý Boh?
To isté vyhlásil moslimom JPII ked bol v Maroku v mesite, pobozkal korán: https://sites.google.com/site/katolicizmus/_/rsrc/1325591250068/no/img1.jpg
a moslimom povedal, ze veria v toho istého Boha, ako krestania.
To je aké evanjelium?
Sv. apostol Pavol nieco hovoril, o hlásaní iného evanjelia, ci anjelom z neba alebo samými apostolmi.
Vážený Markus, nemôžem si pomôcť, ale nerozumiem Vám. Rímsky biskup Bergoglio nikdy neexistoval. Ak máte na mysli súčasnú hlavu Katolíckej cirkvi, tak je ňou pápež František, alebo inakšie povedané rímsky biskup František. Určite však nie rímsky biskup Bergoglio. Nehnevajte sa, ale pokiaľ nebudete používať oficiálnu terminológiu, som nútený Vaše príspevky ignorovať. Pápež je zástupca Krista na zemi, nie nejaký kolega z práce, takže každý prejav neúcty voči nemu je v príkrom rozpore s duchom svätého Ignáca z Loyoly.
Naprosto souhlasím s názorem pana K. Dučáka, že nazývat Sv. otce Bergogliem je nevkusné a neuctivé. To, co by se dalo snad tolerovat v nějakých proticírkevních plátch je nepřípustné v seriózní náboženské diskusi. Nebude to dlouho trvat a objeví se nám tady Ratzinger nebo Wojtyla, a myslím, že by pan Ignác Pospíšil měl dohlédnout na tyto familiérnosti a bez milosti je mazat. Jinak se dočkáme časů, že si někteří diskutující začnou s našimi zástupci Krista tykat.
Pokud je pro vás text přispěvatele Marcuse nesrozumitelný, doporučuji odkaz
http://www.catholic-hierarchy.org/bishop/bbergj.html ,
kde se okamžitě dovíte, jak to je. Jak vy předstíráte, že nerozumíte, tak já předstírám, že jste nedovtipný, abych si nemusel myslet, že jste v úzkých a uhýbáte od merita věcí.Je pokrytecké si myslet, že papež František se stydí za své jméno.