Cirkev v slepej uličke?

V piatok 22. mája 2015 sa v Írsku konalo referendum, ktoré v krajine podporilo sobáše homosexuálov. Zo 60,5 % zúčastnených voličov, za hlasovalo 62% t. j. asi 1,2 milióna obyvateľov a 38% bolo proti. Referenda sa v tejto krajine, kde sa asi 84% obyvateľov pokladá za katolíkov, zúčastnil vysoký počet voličov a bolo podporované všetkými politickými stranami, médiami a rozličnými iniciatívami.

Írsko, ktoré sa pokladá za jednu z krajín s najvyšším percentom katolíkov, kde donedávna ešte nemali vôbec legalizované problémy sekularizovaných krajín, si ako prvé demokraticky odhlasovalo nekresťanský spôsob života spoločnosti. Nikdy som v tejto krajine nebol, preto nie som kompetentný vyjadrovať sa k príčinám a dôvodom, ktoré obyvateľov Írska priviedli k tomuto nešťastnému kroku. Ale pýtam sa, čo robila Írska Cirkev a jej predstavitelia, že väčšina obyvateľov, teda aj katolíkov, prišla vo svojom vnútri k takémuto rozhodnutiu?

Je známe, že o Pravde nemožno hlasovať. Ale ako môže fungovať spoločnosť, ktorá spochybní vlastné základy, na ktorých je stáročia budovaná? Načo je taká Cirkev, aký má zmysel, ktorá prestáva byť soľou, ktorá nevedie k večnému šťastiu? Kde môžu byť kresťanské hodnoty ponúkané ako model pre život, keď to nejde v Írsku, a zdá sa, že ani na Slovensku? Zostáva nádej, že snáď ešte kresťania v Poľsku a na Malte dokážu udať smer života spoločnosti.

Čo je príčinou toho, že Cirkev v posledných desaťročiach stratila na sile i počte, nie len v nábožensky rozdelených krajinách a v krajinách s menšinovým počtom kresťanov?. Mnohí zľahostajneli, niektorí ešte navonok zostávajú a vnútorne sa odčlenili. Akí boli jej predstavitelia a čo presádzali a uprednostňovali? Nechcú presádzať viac do popredia ľudské riešenia a neodsúvajú Božie a Ježišove riešenia do úzadia, ba do vytratenia sa? S akými ľuďmi v spoločnosti sa Cirkevní predstavitelia stotožnili komunikovali a tlačili do popredia? Čo robili tzv. kresťanskí politici? Nehlásili sa k viere len pred voľbami, keď si nárokovali na hlasy kresťanov a po zvolení nepresádzali aj postoje s kresťanstvom a vierou nezlučiteľné? Čo robili kresťanské inštitúcie a tí, ktorí v mene Cirkvi pôsobili v školách, médiách, v kultúrnych zoskupeniach, vo verejnom sektore? Boli príkladom pre iných? Kto dostal Cirkev do slepej uličky, že dnes ani mnohí kresťania, ba už ako sa zdá, väčšina z nich nepozná, alebo neberú jej učenie vážne a podľa neho sa v živote neriadia? Je vôbec Cirkev schopná ešte si túto skutočnosť uvedomiť, na ňu reflektovať a hľadať účinné riešenia, ktoré by boli prínosné ako pre ňu, aj pre ľudstvo, je schopná byť verná Pravde alebo vo svojom zaslepení bude pokračovať v sebalikvidácií a komplikáciách života vo svete? Nepodľahli aj mnohí jej predstavitelia tlaku nekresťanských tendencií a nebudujú vlastnú kariéru a cirkev na ľudských princípoch, z ktorej sa Boží princíp čoraz viac vytráca? Nebuduje sa vonkajší efekt, formalizmus, povrchnosť, prázdnota, a tak nastáva jej oslabovanie, a pohŕda sa aj tým, čo sa vybudovalo v ťažkých dobách a v prenasledovaní? Stojí Cirkev pevne za duchovnými hodnotami, na ktorých stojí existencia sveta i zmysel života človeka? Vari si aj vnútri v Cirkvi myslíme to, čo už urobili mnohí jednotlivci, rodiny aj štáty, že Boha možno vylúčiť zo svojho života, že si poradíme aj bez neho, ba budeme ešte šťastnejší?

Bez Boha je život nemožný. Takýto život môže priniesť len mnohé komplikácie, na ktoré doplatia aj mnohí nevinní a nezainteresovaní. Mnohé sa v našich životoch i v spoločnosti už prevrátilo, namiesto lásky budujeme život na princípoch egoizmu, nádej nahrádzame nepodloženým optimizmom a stále sa meniacimi prognózami a vieru vlastným názorom alebo názorom mediálne populárnych osobností. Glorifikujeme ukazujeme a oceňujeme to, za čo by sme sa mali hanbiť, a prejavy viery ukrývame, pohŕdame nimi, ba aj sa im vysmievame. Nedivme sa výsledkom, čo tvoríme a čo sejeme, to aj zbierame. Po ovocí je poznať kvalitu každého z nás. Treba sa pýtať, či sme pod rúškom akejsi falošnej modernosti nevyhodili a neodmietli aj obsah a podstatu našej viery. Akési čudné experimentovanie nám prinieslo komplikácie života a ohrozenie spásy celým zástupom konzumne a egoisticky žijúcich ľudí a ohrozuje aj existenciu človeka na zemi. Namiesto riešenia príčin sa z nejakých dôvodov pokúšame riešiť dôsledky, čo nám prináša len nové bolesti a problémy. Neviem, či spoliehanie sa na iných, že ktosi Cirkvi pomôže vyjsť zo súčasnej krízy, ktorá je podľa mňa aj dôvodom mnohých stále pribúdajúcich kríz vo svete, jej napomôžu riešiť vlastné narastajúce problémy. Či by nebolo vhodné, aby Cirkev namiesto zástupných megalomanských projektov a svetských riešení a aktívnej spolupráce s tými, ktorí ju rozkladajú a ničia, našla odvahu konať pokánie a vrátila sa k ohlasovaniu zachovávať Dekalóg a Ježišovo učenie? Už dnes nám úspešne konkurujú mnohé náboženské spoločnosti, ktorých členovia sú ochotní žiť vo viere podľa Ježišovho príkladu a tak sú svetlom pre svoje okolie.

Aká je reč Cirkvi v dnešnom odkresťančujúcom sa svete? Kde je tá Cirkev, ktorá po stáročiach úspešne budovala kresťanské osobnosti, rodiny, národy, spoločenstvá, rehole i štáty? Čo Cirkev buduje v posledných desaťročiach vo svete a čo v našej krajine?

Írske referendum by mohlo byť varovaním. Ak sa neobrátite a nebudete konať pokánie…

Boj proti Cirkvi pokračuje. Ba je oveľa rafinovanejší než v časoch budovania socializmu. My by sme s ním nemali spolupracovať, ani svojou nečinnosťou a vôbec nie aktívne. Môžme sa spoliehať na prisľúbenú Božiu pomoc a kráčať k večnosti, nie presádzať svetské riešenia, vnútorné vyprázdňovanie sa, dávať prednosť materiálnym hodnotám pred duchovnými, ale žiť intenzívne s Bohom a vzájomne si byť darom. Boh svojich verných neopustí ani v najťažších skúškach. Zlyhanie môže byť len na strane človeka a pred tým by sme sa mali chrániť.

Ľudovít Košík

13 Responses to Cirkev v slepej uličke?

  1. Marie Tejklová napsal:

    Protože dneska už nestačí říct, že podle učení Církve je něco hřích. Ani věřící nechápou, proč křesťanské normy vnucovat ostatním a netolerovat jiné životní styly. Takže je potřeba argumentovat jinak, např. se ptát, jaký přínos mají stejnopohlavní partnerství pro společnost oproti manželství nebo na jakých základech stojí lidská práva a práva menšin.
    Myslím, že nakonec bychom došli ke shodě s křesťanskou morálkou. Ale není přesvědčivé křesťanskou morálkou začínat.

    • MichalD napsal:

      Naopak, jsem názoru, že se nedosáhne ničeho, dokud se opět z kazatelen nezačne hřích nazývat hříchem a nebude se jasně říkat, co podle učení Církve hříchem je a co není. Pokud „ani věřící nechápou“ – pak je potřeba začít tím, co je přivede k víře a pochopení, že naopak jsme povinni „křesťanské normy vnucovat ostatním“. Nic z toho nelze nahradit rádoby „racionální“ argumentací … nakonec řada morálních témat je stejně neobhajitelná bez vazby na přirozený a Boží zákon. Neříkám, že racionální argumentace je špatná, jen říkám, že bez zdravého základu ukotveného v nauce Církve je k ničemu. Celá dnešní mizérie je výsledkem iluze, že „pravda se prosadí sama silou své vlastní přesvědčivosti“.

      Obávám se, že jsme již za bodem, kdy ještě bylo možné něco dosáhnout jen racionální argumentací. Zkuste např. argumentovat přínosem heterosexuálního manželství – dnes již existují vědecky se tvářící studie dokazující, že děti v homosexuálních „rodinách“ prospívají lépe než v heterosexuálních. Myslíte, že dnes někoho přesvědčíte třeba argumentem, že homosexuální pár nemůže dítě počít?

      • Marie Tejklová napsal:

        A myslíte, že někoho přesvědčíte tvrzením, že sodomie je hřích? Moje nevěřící kamarádky by si ťukaly na čelo..
        Máte pravdu, že je nutné o hříchu mluvit, nejen z kazatelen, ale i v médiích. Ale je taky nutné učení Církve přesvědčivě zdůvodnit – jinak se (v tomto ohledu) smaže rozdíl mezi křesťanstvím, islámem, ateismem atd.
        Dnešní mizérie je podle mě výsledkem neschopnosti čelit falešným myšlenkám přesvědčivými argumenty.

  2. Pax Jan napsal:

    Irští katolíci, přesně řečeno – jejich elity – pokud se nemýlím – usnuli na vavřínech….(?)

    Pax

    Jan

    • MichalD napsal:

      Jane, kostely se vyprazdňují nepřetržitě od pokoncilních „nových letnic“, stejně tak ubývá povolání, jediné, co ještě zůstává jsou křty, takže stále ještě 84% irské populace jsou matrikovými katolíky. Nic více a nic méně – co jsou tedy ty „vavříny“, na kterých bylo možno usnout? Nevím, na čem dnešní „katolické elity“ usínají, ale vavříny to jistě nejsou … na těch by mohli usnout tak nanejvýš jejich dědové.

  3. Felix Leo napsal:

    Irské referendum vůbec neznamená NE Bohu, ani NE církvi, ale NE hanebným církevním praktikám. Přes 90 % Irů prošlo církevními školami a téměř každý se setkal s pedofilií osobně nebo u spolužáka, kterého velmi dobře znal. Řada prošla církevními siročinci s krutými tělesnými tresty a duševním terorem. Nejhorší bylo, že nedotknutelní provinilci se desítky let smáli svým obětem do očí. Nahromaděná frustrace se provalila při první možné příležitosti – „odneslo“ to vyhlášené referendum. Kolik lidí (včetně Košíka) křičí o konci křesťanství či hledají nejrůznější nesmyslná vysvětlení, jen aby se zamlčela pravá příčina!

    • JAV napsal:

      To je ale komická situace :)
      Většina těch „pedofilů“ je ve skutečnosti homosexuály preferujícími mladé chlapce na začátku puberty.
      Ale jinak souhlas, KHS a její podruhovatikánská pastorace nese své plody.

      • Felix Leo napsal:

        Rozlišování mezi pedofilií a homosexualitou orientovanou na předpubertální chlapce má smysl v sexuologii jako vědě, nikoli při posuzování sexuálního násilí proti těmto obětem. Naopak je zneužíváno jako bič na homosexuály.

        Když před koncilem někdo obvinil faráře ze sexuálního násilí, spáchal tím sociální sebevraždu. Po koncilu se „pouze“ stal terčem výsměchu provinilých a pohoršení ostatních. Koncil fakticky zneužívání snížil, ale zdánlivě se objevilo až po něm. Změna pastorace z „nesmíš o tom mluvit“ na „nemusíš si to nechat líbit“ je mnohým tím největším trnem v oku.

      • MichalD napsal:

        ad Felix Leo: můžete prosím uvést nějaké zdroje pro tvrzení „Koncil fakticky zneužívání snížil, ale zdánlivě se objevilo až po něm“?

    • MichalD napsal:

      Mýlíte se, výsledek znamená „NE“ Bohu a katolické nauce, nic jiného. Bůh se ve svém veřejném zjevení k otázce vyjádřil více než jasně. To, že velké procento „katolíků“ hlasovalo pro sodomii je výsledkem kolapsu pastorace, který nastal po „pastoračním“ koncilu. Tvrzení, že to byl protest proti pedofilii kněží je neudržitelné z několika důvodů:
      – jen člověk zcela nevládnoucí rozumem by mohl proti pedofilii protestovat tím, že podpoří legalizaci sodomie (která se s pedofilií velmi často pojí)
      – protest proti Církevní hierarchii by to mohl být jen tehdy, kdyby tato proti legalizaci sodomie bojovala, ale jak je známo (a jak jsem zde již dříve připomínal pod jiným článkem), opak je pravdou: irská hierarchie až na nepatrné výjimky už o věci víry a mravů nebojuje
      – i kdyby byl katolík 100x pohoršený „hanebnými církevními praktikami“, musí vědět, že taková forma protestu je těžkým hříchem, tzn. i kdyby takto někdo protestoval, opět je příčinou kolaps pastorace

      • Petr Parvus napsal:

        Plně s Vámi souhlasím.
        Irové alespoň měli „odvahu“ uspořádat referendum a ukázat tak světu, jak daleko už pokročili na cestě odpadu od Boha a Jeho zákonů. V takovém sousedním Německu je situace úplně stejná, možná dokonce horší, ale místní politické a náboženské elity nemají zájem pořádat podobná referenda. Je pouze otázkou času (1-2 roky hádám), kdy i v Německu politické strany s písmenem „C“ v názvu (Christlich) v tichosti vyklízejí prostor a umožní v parlamentu průchod obdobného zákona, i bez referenda. Několik desítek starších katolíků či protestantů možná na protest vystoupí ze své tradiční politické strany, ale příští volební výsledky to nijak neovlivní, možná dokonce naopak.
        Běžný mediální argument osvícených německých katolíků a protestantů v diskusi o homo-manželství je tento:
        Ježíš Kristus bojoval za práva lidí. Každý člověk – tedy i homosexuál – má právo se ženit. Ergo Ježíš Kristus bojoval i za práva homosexuálů ženit se.

    • Ľudovít Košík napsal:

      I keď nepoznám konkrétne pomery Cirkvi v Írsku, myslím si, ak by aj Cirkev robila mnohé negatívne kroky, ani to nikoho neoprávňuje odmietnuť Boží zákon a poprieť Božie prikázania a zachovať sa tak ako väčšina tých, ktorí v referende hlasovali.

  4. Radomír-1 napsal:

    Nad témou podpory sodomských manželstiev v Írsku sa dnes zvykne plakať spôsobom, ktorý je vlastne tragikomický a nezmyselný. V skratke to vyjadrím tak, že „konzervatívci plačú nad stratou kresťanstva“.

    Mnohí plačúci konzervatívci nariekajú, a márne hľadajú príčinu straty nejakého „kresťanstva“ a nejakých „kresťanov“ v spoločnosti. Akoby „kresťanstvo“ a „kresťania“ boli pojmy, ktoré možno v tejto téme vôbec použiť. Pojmy „kresťanstvo“ a „kresťania“ sú totiž z hľadiska vnímaného obsahu dnes už tak bezobsažné a protirečivé, že veľmi slúžia práve nepriateľom Božích zákonov a Božieho poriadku. Tieto pojmy sú absolútne nevhodné pre argumentáciu, a pre hľadanie riešenia súčasnej situácie, ak je to vôbec možné, a nestojíme už tesne pred poslednými udalosťami tejto podoby sveta.

    Ďalším pojmom, za ktorý sa v súčasnosti skrývajú satanské infiltrácie do spoločnosti, je napríklad pojem konzervativizmus. Temným silám sa veľmi darí prevychovávať katolíkov na konzervatívcov, pretože konzervatívci v skutočnosti vôbec nestoja proti postupnej satanizácii sveta, len svojím hodnotovým nazeraním občas niečo pribrzdia. To však vôbec nestačí. Stačí to však na oslabenie skutočného katolicizmu, ktorý vždy najviac ohrozovala postupná erózia katolíckeho svetonázoru.

    Väčšina zásadných útokov na skutočne katolícke poňatie Božích zákonov sa v posledných desaťročiach vôbec nešíri od nejakých „ozbrojených nekresťanov“. Satanské obludy z ISIS síce vraždia kresťanov, avšak veľmi dobre vieme, že krv mučeníkov nikdy neohrozuje zmysel nasledovania Spasiteľa. Väčšie nebezpečenstvo pre večnú spásu spočíva práve v tom, že katolíci už nedostávajú jednoznačné posolstvo o tom, ako nasledovať Spasiteľa, a ako byť „nekrvavým mučeníkom“ v boji s duchom sveta. Práve počas života v súčasnej Sodome je pre každého veriaceho nesmierne potrebné počuť hlas svojho statočného pastiera, a vnímať nie len dôstojnosť, ale aj pevnosť jeho palice.

    Myslím si, že za súčasnou írskou katastrofou a za mnohými podobnými obrazmi zrady katolíckych postojov v ďalších štátoch nie je nič iné, ako zlyhanie katolíckej hierarchie ako nekompromisnej učiteľky vo viere a v živote. V téme referenda hlas súčasnej katolíckej morálky musí preto neustále zlyhávať, keďže Cirkev napríklad toleruje mediálne vystupovanie cirkevných prelátov s protikatolíckymi postojmi, ktoré vyvolávajú falošné pocity viny za katolícke postoje v prípade mnohých slabšie formovaných katolíkov. Následne pri požadovanom postoji odmietajúcom akékoľvek hriechy radšej mlčia, a to spolu so skutočnými nepriateľmi Cirkvi. Cirkev toleruje a verejne nekritizuje mnohých katolíckych politikov, ktorí podporujú registrované partnerstvá, alebo potraty. Cirkev a jej pastieri naproti tomu veľmi nedostatočne verejne podporujú aktivity ochrancov života.

    Satan rozšíril v Cirkvi posledných desaťročí akceptáciu veľkých omylov spočívajúcich v presvedčení, že základným znakom dobrého pastiera je jeho vonkajšia chudoba a vonkajšia skromnosť. Tým sa veľká aktivita pastierov venuje mediálne oceňovaným sociálnym otázkam, a nie mediálne nenávidenému zápasu s hriechom, a s odhaľovaním spôsobov jeho prenikania do košiara Cirkvi, a do spoločnosti. Jedným z dôsledkov tohto omylu je oslabenie modlitbových rituálov exorcistov. Ďalším veľmi aktuálnym bludom je veľmi pomýlené vnímanie Božieho milosrdenstva, ktoré v súčasnosti predstavuje len akési objatie bez následnej procedúry života v pokání. Každý hriech už teda nie je našim spoločným nepriateľom, s ktorým musíme stále a všade zápasiť, ale znakom našej identity, ktorý nemôžeme nikomu vyčítať. Teda ani všetkým súčasným „írskym kresťanom“ a „írskym konzervatívcom“. V tejto súvislosti by totiž použitie slova „írsky katolík“ bolo urážkou skutočnej Katolíckej cirkvi a skutočnej katolíckej identity. Vhodnejšie sa javí označenie „írsky odpadlík“.

    Tento postupný zápach pokrytectva založeného na postupnom oslabovaní katolíckej nekompromisnosti voči vlastným hriechom a cudzím hriechom sa v súčasnosti pretavil do živých obrazov duchovných mŕtvol, ktoré sa rozkladajú pred našimi očami. Nestalo by sa to, ak by výsledkom zápasu skutočných pastierov Cirkvi s duchom sveta bolo väzenie a prenasledovanie týchto pastierov. Tak to vždy bolo v minulosti. Dnes sa v takzvanom vyspelom svete musíme pozerať na to, ako sa naši pastieri postupne menia na štatistov a asistentov Nového svetového poriadku, v ktorom pojmy hriech, súd a trest už nebudú existovať. Bude to Nový vek.

    Našou jedinou nádejou je spoznať a žiť poklad skutočnej katolíckej viery a svätej liturgie, ktoré nakoniec zostanú posledným a jediným skutočným nepriateľom Antikrista.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *