MUDr. Anna Záborská

Přinášíme písemný záznam projevu slovenské europoslankyně Anny Záborské, přednesený 30. června 2014 v Ženevě v rámci konference „Rodinné hodnoty a jejich vazby na ekonomický blahobyt a sociální vlivy“.

Vážené dámy a páni,

som veľmi rada, že dnes môžem s vami diskutovať o rodinných hodnotách. Je príznačné, že tieto hodnoty, ktoré sme akosi samozrejme považovali za piliere našej civilizácie, boli v posledných desaťročiach spochybnené. Medzinárodný rok rodiny a v jeho rámci aj táto konferencia sú príležitosťou, aby sme sa nad týmto vývojom zamysleli, pomenovali jeho príčiny a pokúsili sa aspoň načrtnúť možné riešenia.

V tomto bloku sa budeme snažiť charakterizovať súčasný stav rodiny. Budeme tiež skúmať, či existuje súvislosť medzi týmto stavom a verejnými politikami a ak áno, aká je to súvislosť.

No ešte predtým by som rada zdôraznila jedno špecifikum rodiny. Rodina nemá len verejný a spoločenský rozmer. Rodina je zároveň súkromnou až intímnou záležitosťou. Môže byť osobnou oázou šťastia, ale tiež očistcom plným nezmyselného trápenia. Na tejto úrovni je rodina mimo dosahu verejných politík. Tie môžu pomôcť vytvoriť podmienky, nič viac a nič menej.

Západný koncept rodiny vychádza z modelu atomárnej rodiny založenej manželstvom jedného muža a jednej ženy. Manželstvo je tu chápané ako exkluzívny, výlučný zväzok. K hlavným funkciám rodiny z pohľadu spoločnosti patrí schopnosť reprodukcie, poskytovanie vzájomnej starostlivosti a výchova ďalšej generácie.

Pokúsme sa ukázať rozpad rodiny, o ktorom hovoríme, cez niekoľko čísiel. V krajinách, ktoré sú členmi OECD (Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj, fr. OCDE) poklesol za posledných štyridsať rokov počet uzavretých manželstiev o viac ako tretinu. Zarátané sú pritom aj druhé a ďalšie manželstvá. Naopak, počet rozvodov sa vo všetkých týchto krajinách výrazne zvýšil, vo viacerých z nich až zdvojnásobil. Slová manželského sľubu – “až kým nás smrť nerozdelí” – už dávno neplatia. Priemerná dĺžka manželstva v rozvinutých štátoch je dnes desať až pätnásť rokov.

Rozšírenie dostupnosti rozvodu na všetky vrstvy spoločnosti znamenalo výpadok príjmu jedného z rodičov, pričom mnohé rodiny s jedným rodičom – väčšinou matkou – sa v dôsledku toho ocitli v relatívnej alebo absolútnej chudobe. Pôvodným účelom rodinných politík bolo preto pomôcť tým rodinám, ktoré sa ocitli v problémoch. Predovšetkým išlo o ekonomickú pomoc reflektujúcu vyššie náklady spojené s výchovou detí. Tá sa však postupne rozšírila aj na poskytovanie služieb rodinám, predovšetkým v oblasti starostlivosti o deti a starých ľudí.

Týmito službami štát supluje potrebu špecializácie členov rodiny a znižuje produkciu verejných statkov domácnosťami. Manželstvo tým prichádza o niektoré zo svojich funkcií. Poskytovaním poistenia proti nepredvídateľným udalostiam, ako je choroba, či strata zamestnania, zaopatrovateľský štát súťaží s so systémom rozdeľovania rizika, ktorý funguje v rodinách.

Zaopatrovateľský štát prispieva tiež k oddeleniu manželstva a plodenia detí. Pohľad na deti sa významne mení. Prestávajú byť investíciou v zmysle poskytovania starostlivosti o rodičov v starobe, pretože túto úlohu plnia verejné dôchodkové systémy.

Ponuka dostupných služieb starostlivosti o deti v kombinácii s  finančnou podporou v podobe rôznych druhov rodičovských príspevkov vedie k tomu, že v západných štátoch sa zvyšuje počet detí narodených mimo manželstva. To všetko znižuje motiváciu ľudí uzatvárať manželstvá a zotrvať v nich. Štát blahobytu nahrádza rodinu a prispieva k zvyšovaniu rozvodovosti.

Vydali sme sa cestou rovnosti zaopatrení. Prijali sme Chartu práv dieťaťa a ďalšie ekonomické práva, ktoré však v skutočnosti nie sú ničím iným, než želaniami. Pomoc prestala byť pomocou, stala sa nárokom. K funkciám štátu pribudla povinnosť starať sa o rodiny a deti. Štát garantuje minimálny príjem rodiny, ale tiež dostupnosť aj obsah výchovy detí. Je najväčším poskytovateľom služieb pre rodiny a má ambíciu posudzovať kvalitu vzťahov a úroveň šťastia v rodine. Na to treba peniaze, veľa peňazí. Ruka v ruke s tým, ako na seba štát preberá stále nové kompetencie, narastajú aj verejné výdavky.

Dnes sa spoločne snažíme nájsť odpoveď na otázku, prečo rodina ako funkčná jednotka spoločnosti zlyháva. To sa nám však podarí len vtedy, ak sa spýtame trochu inak. Aké funkcie dnes rodina ešte zabezpečuje?

Veľkú časť funkcií rodiny na seba prebral štát. To neznamená, že ich vykonáva lepšie, skôr naopak. Ale tým, že koná, zbavuje rodičov zodpovednosti.

Na jednej strane štáty prijímajú politiky, ktoré v konečnom dôsledku odmeňujú nezodpovedné správanie rodičov. Odôvodňujú to starosťou o zabezpečenie potrieb detí. Na druhej strane štáty v politikách pracovného trhu, výchovy a vzdelávania, zdanenia, sociálnej a zdravotnej starostlivosti rodinu vôbec nevidia. Rodičia sú rovnako ako nerodičia len pracovníkmi, či poistencami. V nedávno prerokovávanom návrhu o smernici, ktorá mala stanoviť minimálnu dĺžku materskej dovolenky v EÚ sa pre budúce matky vymyslel termín “tehotné pracovníčky”!. Materstvo je zaradené medzi lekárske diagnózy a starostlivosť matky o dieťa nazýva zákon dovolenkou. Prínos práce matiek v oblasti starostlivosti v rodine pre ekonomiku a blahobyt v spoločnosti je prehliadaný.

Redukcia manželstva na gesto romantickej lásky otvára priestor pre zmenu definície manželstva tak, že už nezahŕňa jeho reprodukčný potenciál, ani povinnosť potenciálnych rodičov starať sa o budúce potomstvo a jeden o druhého.

Paradoxom je, že štát, ktorý s takou chuťou vstupuje do najrôznejších oblastí rodinného života, sa len veľmi opatrne vyjadruje k téme pôrodnosti. Tá je pritom kľúčovým faktorom jeho samotnej existencie. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že dôvodom je neochota štátu vstupovať do oblasti sexuality. Je však zaujímavé, že v iných súvislostiach štát sexualitu rieši, či už na úrovni výchovy, plánovania rodičovstva, alebo boja proti diskriminácii.

Ak sa nám sa zdá absurdné, že v niektorých amerických štátoch nájdeme stále platné zákony, ktoré kriminalizujú niektoré druhy sexuálneho správania manželov, pripomeniem, že mnohí dnes považujú za diskrimináciu, ak štát pri definícii manželstva nezohľadňuje sexuálnu orientáciu. Malo by platiť rovnaké pravidlo – štát jednoducho do manželskej spálne nepatrí. Robiť z intímnej sféry vec verejného záujmu neprinesie ľuďom viac slobody, ale menej.

Rozpad rodiny, ktorú niektorí nazývajú “tradičnou”, ale ja dávam prednosť označeniu “prirodzená”, má dva dramatické dôsledky. Na jednej strane je to dlhodobý pokles pôrodnosti, ktorý naše spoločnosti priviedol na prah vážnej demografickej krízy. Druhým dôsledkom, o ktorom sa žiaľ z dôvodov politickej korektnosti hovorí málo, je nárast príjmovej nerovnosti.

Deti, žijúce v domácnostiach s jedným rodičom, predovšetkým tie, ktorých rodičia neboli nikdy zosobášení, čelia veľkému riziku chudoby. Podľa americkej Heritage Foundation až osemdesiat percent prípadov chudoby detí v USA sa týka detí z rozpadnutých, alebo  nikdy nesformovaných rodín. Dieťa vychované matkou, ktorá nebola nikdy vydatá, má sedemnásobne vyššiu šancu, že bude žiť v chudobe, ako dieťa vychované svojimi biologickými rodičmi, ktorí žijú v intaktnom manželstve.

Nerada končím v negatívnom duchu, preto mi dovoľte aspoň naznačiť niektoré z východísk pre tak potrebné reformy rodinných politík:

• Zachovanie inštitúcie manželstva ako exkluzívneho zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou,  ktorí sa slobodne rozhodli spoločne zdieľať práva aj povinnosti spojené s prijatím detí,
• zohľadnenie prínosu rodín s deťmi do systémov zdravotnej a sociálnej starostlivosti,
• potvrdenie zodpovednosti rodičov za výchovu a vzdelávanie svojich detí,
• uznanie práce matiek a jej začlenenie do štruktúry HDP,
• dôsledné uplatňovanie subsidiarity pri poskytovaní pomoci rodinám v hmotnej núdzi.

Toto všetko je možné zahrnúť pod politiku „family mainstreamingu“, alebo „uplatňovania rodinného hľadiska“.

Ide o systematické zohľadňovanie pozitívneho alebo negatívneho vplyvu všetkých opatrení, ktoré členské štáty a Únia prijímajú pri výkone svojich právomocí, na rodiny. Potvrdzuje to aj OECD, ktorá v niektorých svojich dokumentoch priamo odporúča podporu v prospech rodín. Hovorí o  daňovej pomoci rodinám s deťmi, pružnejšom pracovnom čase a prijatí takých opatrení, ktorých cieľom je podporiť rodičov, aby sa väčšmi zaujímali o život svojich detí. Cieľom je pomôcť zamestnaným rodičom a umožniť čo najväčšiemu počtu z nich, najmä ženám, aby sa zapojili do trhu práce, ak si to želajú.

Pri všetkej snahe o opätovné etablovanie rodiny ako politickej priority by sme však nemali zabúdať na to najdôležitejšie. Rodina je oázou šťastia. Nespočetné prieskumy verejnej mienky v USA a Európe ukázali, že medzi rozvedenými je výrazne vyšší podiel depresívnych a nešťastných ľudí. Vedecké štúdie vo všeobecnosti dokazujú, že zosobášení ľudia sa cítia šťastnejší, než tí, ktorí nežijú v manželstve a že ľudia žijúci v domácnosti s deťmi sú šťastnejší, ako ľudia bez detí. Šťastie súvisí so slobodou, aktivitou, záujmom a zodpovednosťou, ako raz objasnil Wilhelm Haumann z Inštitútu pre demoskopiu na konferencii Nadácie Konrada Adenauera: „Šťastnými sa najľahšie stanú ľudia, ktorí sa dokážu slobodne pre niečo rozhodnúť, ktorí preberajú na seba zodpovednosť a sú aktívni, pričom si však zároveň zachovávajú široké spektrum záujmov.“ A práve to sa deje v rodine.

Ďakujem za pozornosť.

Anna Záborská

Text byl převzat ze stránek paní europoslankyně s jejím laskavým svolením.