Cyklopúť za život po Ukrajine
„… a večer sme robili tisíce poklôn pred ikonami, aby sme neupadli do pokušenia.“ Zmienka o veľkom množstve poklôn ma upútala v knihe Rozprávanie ruského pútnika. Po prečítaní tejto knihy o vnútornej modlitbe som si zaobstarala čotky a Filokaliu, prvý diel z piatich, ktorý zatiaľ na Slovensku vyšiel. Túžila som tiež spoznať, či je Rusko a ruský človek taký, ako sa píše v knihe. Pútnik sa po smrti manželky vydáva sa na púť: „Pôjdem najprv do Kyjeva, pokloním sa tam Božím svätým a požiadam ich, aby mi pomáhali v mojom nešťastí.“ Dostať sa do Ruska nie je celkom jednoduché teraz, keď sa opona posunula zo západu na východ a naša vláda sa viac kamaráti so západom ako s východom. Potešila som sa, že predsa len nazriem do krajiny, ktorá bola Ruskom ovplyvnená, kde žijú pravoslávni, kam viedli aj nohy nášho pútnika: na Ukrajinu a do Kyjeva.
Skupina, s ktorou som mala ísť, akoby mala zvláštnu pomoc a ochranu zhora. Zažila som to s nimi už na inej púti. Myslím si, že túto zvláštnu neviditeľnú milosť sme obdržali kvôli úmyslu putovania: za život. Cyklopúť už 15.krát organizovali manželia Hudáčkovci, ktorí prijali od Pána Boha 10 detí. Tentokrát za cieľ cesty vybrali Kyjev. Púte sa zúčastnil aj pravoslávny kňaz Libor Halík z Brna. Na Ukrajinu sme išli 13 s 11 bicyklami. Pôvodom Ukrajinka Zuzana, bývajúca v Košiciach, nám vopred dohodla miesta ubytovania prevažne v katolíckych farnostiach. Po Slovensku sme prešli 500 a po Ukrajine 1000 km.
Púť začala na východnom Slovensku modlitbami pred nemocnicami. Po 8 dňoch sme prekročili slovensko-ukrajinskú hranicu. Na hraničnom priechode Veľké Slemence nás – cyklistov vybavili priebežne. Sprievodné vozidlo prechádzalo iným priechodom. Malo problémy, pretože v ňom nesedel majiteľ vozidla. Našim šoférom pomohla pravoslávna svätá Alypia, patrónka púte. Pri jej hrobe v Kyjeve sme mali bývať. Vybavenie osobného vozidla trvá zvyčajne od 4 hodín viac. Otec Libor poznamenal, že vybavovanie predlžujú umelo aj kvôli tomu, aby Ukrajinu motivovali vstúpiť do Európskej únie.
Vo viacerých mestách, ktorými sme prechádzali, je rozbehnuté hnutie za život. Hovorí sa, že Ukrajina patrila k vedúcim krajinám v množstve potratov a dodnes sa ich tu vykonáva veľa. Ísť na potrat za komunizmu bolo „nič“, bežná vec. Aby sme si to vedeli prakticky predstaviť, naša spolupútnička Zuzana nám porozprávala o stretnutí žien, ktoré podstúpili potrat. Na záver mali ženy pod krížom zapáliť sviecu za každé svoje potratené dieťa. Pod krížom horelo 7-8 sviec na jednu zúčastnenú ženu! V Mukačeve 3x do roka robia rôzne kresťanské cirkvi spoločne veľké pochody za život. My sme sa modlili pred mukačevskou nemocnicou v slovenčine, ukrajinčine a maďarčine pod oknami miestností, v ktorých sa robia potraty. V ľvovskej nemocnici nás vzali do kaplnky. Vedľa nej sa nachádza chodba, na ktorej sú vystavené nástroje potrebné k potratu. Bola zamknutá. Odomknutá bola poslucháreň patológie, kde sme si mohli pozrieť preparáty skutočných ľudských plodov s rôznymi deformáciami. Pomodlili sme sa za tieto deti.
V mestečku Svaľava sme prvýkrát nazreli za múr pravoslávia. Navštívili sme pravoslávny kláštor. Dievčatá si museli obliecť dlhé sukne, resp. zásterky, ktoré požičiavajú v chráme a dať šatku/ručník na hlavu. Bol to kláštor spadajúci pod moskovský patriarchát, kde zvyčajne „katolícka noha nevkročí“. No šarm otca Libora spôsobil, že vpustili aj jeho katolíckych priateľov.
Keď sme sa modlili v Košiciach, stáli sme pred Ústavným súdom, zavolali na nás políciu. Aj na Ukrajine sme sa stretli s políciou; bola voči nám ústretová. Kyjevčanka Natália, aktivistka pravoslávneho hnutia za život, našu púť ohlásila úradom. Tak sa stalo, že nás v mestečku Svaľava hneď ráno čakal policajný voz, ktorý nám robil doprovod na 40 kilometroch. Podobne nám polícia bola k dispozícii pred Ľvovom a Žitomírom. Voviedla nás do mesta až na miesto, kde sme rozdávali letáky proti potratom a zbierali podpisy pod petíciu za zákon proti potratom. Nakoniec v samotnom Kyjeve pred parlamentom sme sa stretli s políciou opäť. Tentokrát nás mali chrániť v prípade, že by sa objavili kyjevské feministky. Náš protest však prebehol pokojne bez incidentov, možno i kvôli dažďu. Feministky sme spoznali až po príchode domov zo správ o odpílení kríža v Kyjeve.
Navštívili sme azda najmladšie pútnické miesto Džublik, kde sa 10 rokov zjavuje Panna Mária. Počas týchto málo rokov tu pod vedením otca Atanáza vybudovali mnoho; výstavbu však neriadi žiadny architekt. Niektorí autom navštívili pravoslávne pútnické miesto Počajev. Otec Libor povedal, že je tam stopa Panny Márie a že to miesto bude ochránené pred Antikristovým pôsobením.
V jedno ráno na poľskej sv. omši boli aj pútnici z Varšavy, koncelebrovalo 5 kňazov. Kňaz v kázni hovoril o tom, že netreba robiť kompromisy so zlom. Zlo obíde zem a dopadne na hlavu toho, kto ho spáchal. Napríklad ako po aborte, keď sa žena snaží zabudnúť, telo si to pamätá a prejavuje sa to buď telesnou chorobou alebo depresiami – postabortívny syndróm. Kňazi na sv. omši nás povzbudili a vyjadrili podporu tejto púti. Prijali pozitívne našu „grupu roverovu“.
Kňaz v Brodoch zasa hovoril o univerzálnosti cirkvi – stretli sme sa Urajinci, Poliaci, Slováci,… a nemáme problém, problémy vyrábajú politici. Po Ukrajinskom Otče náš nás vyzval, aby sme sa pomodlili aj po slovensky. Najskôr sme prechádzali Zakarpatskou Ukrajinou, ktorá kedysi bola súčasťou Československa; tu sa hovorí rusínsky, ukrajinsky, trochu slovensky, ale veľa maďarsky; potom sme šli časťou, kde sa hovorí aj poľsky; takmer všade sa našiel poľský kňaz a turisti, ktorí navštevujú sever krajiny, sú prevažne z Poľska; nakoniec sa miešala i ruština.
V meste Rivné jedna pani bola našou cestou na „velosipedoch“ dosť ohúrená a na rozlúčku viackrát opakovala: „Nech vas blahoslavi Hospodyn.“ Na konci nedeľnej svätej omše bolo požehnanie žien, ktoré by chceli porodiť deti, otehotnieť, alebo už boli tehotné. Potom bolo i požehnanie detí. Všetci ľudia sa modlili so zdvihnutými rukami nad týmito ženami a potom nad deťmi; kňaz prednášal nahlas modlitbu. Pri odchode sa kňaz ešte pristavil pri niektorých ľuďoch a osobitne sa o nich zaujímal: kto sú, čo sú a odkiaľ. Pravoslávna pro-life novinárka s nami robila také voľné interview. Pýtala sa nás na cestu, na krajinu, na prijatie ľuďmi. Ja som sa jej spýtala na spoluprácu medzi cirkvami. Zacitovala srbského alebo chorvátskeho katolíckeho kňaza, ktorý pri svojej návšteve Ukrajiny povedal, že nemôžu síce spolu slúžiť liturgiu, ale môžu sa modliť za život a plakať spolu nad nenarodenými deťmi.
Vo väčšine miest sa na svätej omši prijímalo kľačiačky. Prvý krát nás to zaskočilo. Veriaci jednoducho vyšli z lavíc do strednej uličky, tam si kľakli. V kostoloch boli k dispozícii malé koberčeky, ktoré si ľudia požičali a dali pod kolená počas svätého prijímania. Na nedeľnej svätej omši v Rivnom dával kňaz sväté prijímanie v sanktuáriu kľačiacim pri „štránočkách.“ Neviem, ako sa odborne volá zábradlie, ktoré slúžilo na toto, ale u nás to volali štránočky. Pamätám si deň, keď sme ich odpílili v domnení, že už nikdy nebudú potrebné.
V meste Žitomír nás točila televízia – ukrajinský 5. kanál. Dosť ľudí odmietalo letáky. Často to boli dôsledne upravené mladé ženy a potom staršie ženy, o ktorých sme usudzovali, že boli na potratoch a nechcú to riešiť. Tí, ktorí zbierali podpisy pod petíciu za zákon, ktorý by zakázal potraty, sa stretávali s pozitívnymi ohlasmi u mládeže. Je sviatok Premenenia Pána. Na konci sv. omše kňaz svätil ovocie, najmä jablká a hrušky, aby nehnilo. Po sv. omši bol pochod k nemocnici. Pridalo sa dosť miestnych ľudí. Modlili sme sa sv. ruženec po ukrajinsky. Už sme sa celkom slušne naučili odriekať Zdravas. Po modlitbe robila televízia ešte rozhovory. Dve ženy sa priznali k potratom ako k hriechom. Svojim otvoreným svedectvom vyzvali ostatné ženy, aby si nedali urobiť potrat. Spali sme v kláštore benediktínok. Ráno o 7.00 h bola sv. omša. Zdá sa, že rehoľníčky vstávajú už okolo 4.00 h ráno.
Posledný nocľah pred Kyjevom sme dostali v pravoslávnej farnosti. Niektorí sme na umytie využili jazero, čo bola dobrá voľba. Bola tam teplučká voda. Trochu sme si zaplávali. Urobili sme ešte neplánovanú akciu pred nemocnicou a v centre mesta. Rozdali sme nejaké letáky a zbierali podpisy. V meste sa proti akcii ohlásili ako proti neohlásenej. Keďže nešlo o politickú akciu, vec sa rýchlo vyriešila a mohli sme pokračovať.
Ubytovanie v Kyjeve nám zaobstarali naši pravoslávni spolupútnici v mužskom pravoslávnom kláštore – Holosijevskom monastieri. Prišli sme k hrobu svätej Alypie. Večer sem prichádza mnoho ľudí – pútnikov ubytovať sa. V našej izbe je 10 2-poschodových postelí. Takýchto izieb je tu možno 6. Videli sme poklony pravoslávnych pred ikonami. Zaujal ma aj opakujúci sa spev „Hospody, pomiluj“, ktorý kňaz spieval a opakoval tak rýchlo, ako by to nedokázal žiadny katolík. Pozorovala som pravoslávne žehnanie sa a poklony pred každou ikonou a bolo mi to nakoniec cudzie. Iba preto, že na to nie som zvyknutá. Nemohla som podobné gestá zopakovať v takom množstve, pretože by to bola z mojej strany fraška. Boží svätí, ktorých túži navštíviť ruský pútnik spomínaný v úvode, sú zrejme nezotleté telá mníchov v Kyjevsko-pečerskej lavre. V jaskyni svätého Antona sú aj ostatky Mojseja Uhrína, nazývajú ho tiež Mojžiš Uhorský, ktorý patrí medzi prvých slovenských svätých. Nachádza sa tu veľké množstvo nezotletých tiel askétov a myrotočivé lebky svätých, ktoré sme mohli vidieť.
Z Kyjeva sme niektorí šli ešte ďalej. V mestečku Biela Cerkev v pravoslávnom kláštore sv. Márie Magdalény sme vyhľadali hrob ženy máťušky Eleny. Zomrela v povesti svätosti. Zložila večné sľuby, ale nežila v kláštore. Navštevovala rôznych ľudí, najmä cirkevných predstavených v Moskve, Kyjeve a v Bielej Cerkvi. Hovorila im pravdu v akýchsi podobenstvách. Jednému študentovi teológie povedala: „Vladyka, požehnaj!“, čím mu predpovedala, že sa stane biskupom. Svoju smrť predpovedala. Uvidela na istom mieste kríž, povedala: „Či to už nie je môj kríž?“ Tento jej skutočne v prvý čas po smrti dali na hrob. Hovorila tiež proti potratom. Našli ju 2 dni po smrti pri železničnej trati. Oficiálna verzia znela, že ju pravdepodobne zachytil vlak. No jej duchovné deti nadvihli šatku z tváre, videli podliatiny; preto sa domnievajú, že ju zbili. Sestra, ktorá nám o Elene rozprávala, povedala, že mŕtvym zvyčajne ruky priväzujú, aby im držali na prsiach. Elenine boli voľné. Držali tak spontánne a boli teplé, keď sa ich dotkla, hoci bola už 3. deň po smrti.
Na ďalší deň nás natáčali 3 televízie, presúvali sme sa pred parlament protestovať proti potratom, potom sme rozdávali letáčiky na Maidane v centre Kyjeva. Rozdala som veľmi málo, pretože ľudia nechceli brať a to mi bralo i chuť rozdávať. Na záver nášho pobytu v Kyjeve sme mali akatist k svätému Gabrielovi Belostockému, poľskému chlapcovi, mučeníkovi, ktorý sa stal obeťou rituálnej vraždy židovskej sekty. Kňaz Libor sa s nami podelil o svedectvo príhovoru tohto mučeníka. Po odriekaní akatistu sa zlepšil stav mladíka po vážnej nehode. Prežil operáciu a neskôr z vďaky za záchranu sa dal Pánu Bohu k dispozícii.
Aká je Ukrajina? Nezáleží to tak ani od nej samej, ale skôr akými očami sa na ňu pozeráme. Je to vždy subjektívne. Prvá reakcia, keď som niekomu povedala, že tam idem, bola: „Okradnú ťa tam.“ „Je to zapadákov.“ „Zlé cesty.“ Po prechode hraníc som mala pocit časového posunu o 20 rokov dozadu. Hneď, ako sme opustili priestor pohraničných obchodov, dostali sme sa medzi kravy, ktoré práve hnali po ceste azda na inú pastvu. Na cestách jazdili väčšinou lady, staré autobusy; na budovách boli nápisy a kresby, aké si pamätám spred revolúcie. Videla som vidiek, ktorý mi pripomínal detstvo. Priznám sa, že ma to potešilo. Vtedy sme totiž mali to, čo sme potrebovali a teraz nás zožiera konzum. V dedinkách boli malé obchodíky, kde mali len základné veci. Mohli sme si kúpiť chlieb, mlieko, syr, ale mali len 1 jogurt alebo aj žiadny. Veľký výber nepotrebných vecí spútava. Takže ja v tom, mať možnosť kúpiť si len potrebné veci, vidím oslobodenie. Nemusím sa rozhodovať, čo si vybrať. Zaiste by väčšina ani mojich spolupútnikov so mnou nesúhlasila; nedostatok tovaru bol sklamaním, ale neboli sme hladní. Sú väčšie obchody, kde bol väčší výber a takisto aj v ukrajinských mestách sú megalomanské hypermarkety.
O ukrajinských cestách zvyčajne u nás nepočuť nič dobré. Bola som už na bicykli v Rakúsku, Taliansku, Francúzsku a urobila som si názor, že všade sú aj dobré aj zlé cesty. Tak nejako je to aj tu. Je zbytočné kupovať si príliš podrobnú mapu, kde sú vyznačené cesty nízkej kategórie, po ktorých sa naozaj ide zle. Nie je veľa jám, ale povrch cesty je často drsný, nedostatočne zaliaty asfaltom, zle sa po tom ide na bicykloch. Niektoré miestne cesty a aj niektoré mestá, napríklad Mukačevo a Ľvov sú celé vydláždené čadičovými kockami. To je nepríjemné pre bicykel i auto. Z Ľvova až do Kyjeva vedie kvalitná cesta, ktorá má širokú krajnicu; je teda vyhovujúca pre autá i pre bicykle. Dozvedeli sme sa, že je postavená len krátko. Ukrajinskí šoféri sa mi zdali trpezliví. Napriek rôznym priestupkom z našej strany len zriedka zatrúbili. Nie je tu ani prednosť chodcov na priechodoch, ale šoféri aj tak akosi automaticky zastavujú a púšťajú chodcov. Cena za liter nafty sa pohybuje okolo 1eura; cena za vstup do metra v Kyjeve je asi 20 centov; tým končí môj zoznam lacných vecí. Ceny potravín a odevov v riadnych obchodoch sú podobné cenám na Slovensku.
Ďalej som cítila všeobecnú mienku očakávania „spásy“ vstupom do únie. Spomeniem len jednu drobnosť, ktorá ich môže finančne vyčerpať po vstupe. Celá Zakarpatská Ukrajina má strechy z azbestocementu. V únii má azbest status nebezpečnej látky, ktorej odstraňovanie je drahé. Keby chcel niekto rekonštruovať svoj domček, zrazu ho odstránenie strechy vyjde možno drahšie, než celá nová stavba. Pracujem v stavebníctve, preto mi toto „udrelo“ do očí.
Podmienky na Ukrajine ma nezaskočili. Sama pochádzam z jednoduchých pomerov. V mestách som videla ľudí oblečených podobne ako u nás. Mali mobilné telefóny, idúc dlho telefonovali. Vo viacerých kláštoroch nám sestričky dali heslo na wifi. V domácnosti, v ktorej sme spali, mali mladí manželia internet. Zvyčajne boli k dispozícii sprchy s teplou vodou. Na vidieku sú často len suché WC.
Napriek nedobrej povesti nám Ukrajinci nič neukradli. Naopak, dali nám, čo mohli. Nemajú cesty, čo je výborné, pretože v zdravo fungujúcom hospodárstve by sa pri ich výstavbe mohli zamestnať tisíce ľudí. Prebiehajúce kravy cez cestu, predaj domáceho mlieka a mäsa na miestnych trhoch ukazujú na fungujúce poľnohospodárstvo, aké sme kedysi aj my mali. Vidiek žije gazdovaním. Myslím si, že tak by to malo byť. U nás pribúda nepokosených lúk. Vrátila som sa veľmi spokojná, povzbudená. Ak sa niekto chystá navštíviť Ukrajinu, želám mu požehnanú cestu, otvorené srdce….
Monika Školnová
Předkládám tento text jako autentické svědectví o průběhu slovenské cyklopoutě pro život po Ukrajině, které nám poskytla její účastnice. Je to jistě zajímavá akce, která by možná mohla inspirovat i české hnutí pro-life k nějakému podobně koncipovanému domácímu podniku.
Ignác Pospíšil
Považuji za naprosto nehorázné publikovat na katolickém serveru tuto mimořádně nechutnou schismatickou propagandu; už z prvního odstavce je jasné, oč autorce jde, a další text to jen potvrzuje.
Smyslem tohoto článku je poskytnout čtenářům reportáž ohledně jedné inspirativníé pro-life akce. Je zřejmé, že její názory na vztah k pravoslaví a jeho spiritualitu asi zcela neodpovídají zaměření tohoto webu, ale kvůli nim se zde článek neobjevil.
Věřím, že zdejší čtenáři mají dostatek rozumu, aby jej v tomto ohledu strávili „beze škod“ a pokud máte pocit, že nikoliv, máte zde příležitost (Vy či kdokoliv jiný) se vyjádřit a uvést věci na pravou míru…
Celý dlouhý článek rozebírat nechci, ale zastavme se například jen u prvního odstavce: Autorka, jak píše, četla Rozprávanie ruského pútnika, tedy knihu, která je jinak jistě zajímavá pro toho, kdo studuje ruskou spiritualitu. Na Slovensku ji vydali jezuité (pochopitelně!), šířící mezi katolíky literaturu východních schismatiků (u nás tuto činnost systematicky provozuje jezuitské nakladatelství Refugium). Jaký to má vliv na nevzdělané pokoncilní katolíky, vidíme dobře právě na pisatelce – z celého orientálního nátěru se může zbláznit a běží si hned koupit čotky (obvyklá snaha pokoncilních katolíků dostat se k nejroztodivnějším modlitbám či modlitebním pomůckám, pokud možno nekatolickým, jen aby se to hodně lišilo od nudných otčenášů, zdrávasů atd.; i ty čotky jsou samozřejmě duchovnější než prachsprostý růženec). Šílenosti ale pokračují, protože pisatelka si stěžuje na jakousi novou železnou oponu, která nám brání jezdit na svatou Rus!! (Takový nesmysl přece nemůže napsat zdravý člověk?) Ale nic není ztraceno, jede aspoň na Ukrajinu, tedy do země, kterou Rusové po několik set let okupovali, „kde žijú pravoslavní“ (to je zřejmě zvláštní bonus). Dál to není o moc lepší – za patronku poutě si vybrali „svatou“ jurodivou Alypii (tj. Alipii Avdějevovou čili Golosejevskou), schismatičku, zesnulou před čtyřiadvaceti lety v Kyjevě; o její kanonizaci nyní schismatici uvažují, ale jsou i hlasy proti (viz protojerej Michail Bojko, podle kterého šlo o pseudojurodivou, která zneužívala lidské důvěřivosti; ale nevadí, když schismatici nebudou chtít, kanonizují ji naši novokatolíci). Atd. atd. Článek považuji opravdu za jednoznačně škodlivý. Ostatně myslím, že se slovenskými příspěvky mají Duše a hvězdy smůlu – nejprve rudý bolševik Dučák, teď zase jakási novokatolička inklinující k východnímu schismatu… (Jinak je tomu na Institutu sv. Josefa, kde je vždy výtečný p. Michalka.)
Pan Zahradnik, ono najst na Slovensku zase ideovo nevykolajeneho ,,katolika“ je aj dost problem.
Myslim, ze v Cesku velmi pozitivnu ulohu zohralo napr. prave posobenie Bratstva sv. Pia X., ci mnohi tradicne katolicky orientovani laici, co u nas na Slovensku chyba. U starsej, a uz odchadzajucej generacie, ktoru este formovala zdrava predkoncilova katecheza to problem nie je, ale u aktualne starsej, strednej generacie, a mladsich velmi velky 🙁
Děkuji dr. Zahradníkovi za jeho reakci. Chtěl jsem něco napsat v podobném duchu, ale nenacházel jsem slušná slova.
Knihu Úpřimná vyprávění svému duchovnímu otci vydalo v Čechách Karmelitánske nakladatelství o čosi skôr, než jezuiti na Slovensku. Mám ju napočúvanú z rádia Proglas. Bola už v ČR vypredaná, keď som si ju chcela kúpiť. Mám však z KN zopár klasických kúskov od svatého Jana od Kříže a od svaté Terezie. To sú knihy, ku ktorým sa dostane asi každý kresťan, ktorý sa začne zaoberať viac modlitbou. Dokonca aj protestant. Pán Pavel, ďakujem Vám, že ma radíte k nevzdelaným, novokatolíkom inklinujúcim k schizme …. len preto, že som čítala dve pravoslávne knihy a prechádzala krajinou, kde žijú pravoslávni, ku ktorým som vyjadrila bratskú náklonnosť, ktorú k nim naozaj mám. V skutočnosti som sa nikdy nezúčastnila pravoslávnej liturgie, pretože som nemala príležitosť. Keď naši 2 pravoslávni pútnici boli na pravoslávnej cca 3-hodinovej liturgii, my sme boli na katolíckej 1-hodinovej, ktorá obsahovala azda prvok západnej schizmy, totiž spomínanú modlitbu celej farnosti so zdvihnutými rukami nad ženami a deťmi. Stalo sa to len tu.
Nesúhlasím s niektorými zmenami 2.vatikánskeho koncilu; preto sa mi veľmi páčilo sväté prijímanie na kolenách, že tým žijú ukrajinskí katolíci. V katolíckych chrámoch nám tolerovali aj krátke nohavice, pravoslávni boli nekompromisní, ponúkli zásterky aj chlapcom a ženy sukňa + šatka. Takže nám tak dali príklad dôstojnosti obliekania sa do chrámu. (Totiž niekedy sme sa nestihli prezliecť pred sv. omšou z cyklistického oblečenia, pretože auto s batožinou nedorazilo včas.)
Oponou na východe som myslela nutnosť opatriť si víza. U nás k nim treba najskôr čosi ako pozvánku z Ruska, až potom možno o ne žiadať a, samozrejme, nemusíme ich dostať.
Priniesla som si 2 ružence: z Džubliku a z Kyjevsko-pečerskej lavry. Modlím sa sv. ruženec a nikdy som ho nenazvala tak nepekne, ako pán Pavel. Dokonca si môžete všimnúť, že ho vo svojom článku píšem so „sv.“ Na púti sme sa spoločne modlili svätý ruženec, krížovú cestu, alebo korunku k Božiemu Milosrdenstvu.
Monice Školnové (odpověď na text z 16:48): Vaše nynější odpověď je určitě o hodně sympatičtější než Váš článek, ve kterém bohužel nešlo jen o to, že byste „prechádzala krajinou, kde žijú pravoslávni, ku ktorým ste vyjadrili bratskú náklonnosť,“ ale spíše o jakousi nezdravou (typicky pokoncilní) fascinaci vším nekatolickým; ten první odstavec je opravdu strašný… (nevyjádřila jste se mimochodem k podivné schismatické „patronce“ Vaší poutě). Jinak dodávám, že je nepřípustné, aby se katolík účastnil jinověreckých bohoslužeb, i když nepochybuji o tom, že bohoslužby východních schismatiků (kteří si zachovali v podstatě nedotčenou řádnou katolickou liturgii byzantského ritu) v současnosti v drtivé většině případů jistě probíhají důstojněji než pokoncilní bohoslužby zvláště latinských katolíků.
O účasti katolíka na pravoslavných bohoslužbách hovoří kánon 844 § 2: Kdykoliv to vyžaduje nutnost nebo k tomu radí skutečný duchovní užitek a je při tom vyloučeno nebezpečí omylu nebo lhostejnosti, je dovoleno věřícím, jimž je fyzicky nebo morálně nemožno přistoupit ke katolickému přisluhovateli, přijmout svátost pokání, eucharistie a pomazání nemocných od nekatolických služebníků, v jejichž církvi jsou tyto svátosti platné.
Petrovi k 20:18: Ano, to je další pokoncilní inovace… O nesmírných duchovních škodách, které má na svědomí, snad nepochybujete? Blahoslaveným pratulinským mučedníkům a tisícům dalších řeckokatolických, byť dosud nebeatifikovaných mučedníků (u nichž přece bylo také „vyloučeno nebezpečí omylu nebo lhostejnosti“), kteří pro své odmítnutí účasti na schismatických bohoslužbách byli vražděni nebo putovali na Sibiř, teď bylo řečeno, že prostě zbytečně trucovali a že byli umučeni jen pro svou hloupost. Inu, když je dovolena (či dokonce chválena a její pachatel blahořečen) modloslužba v Assisi, pak samozřejmě účast na bohoslužbách schismatiků, kteří jsou koneckonců aspoň křesťany,,je maličkost.
Ale pane Zahradníku, dnes už je přece jiná doba, dnes už naštěstí tyto věci chápeme lépe než před nějakými stovkami let, tak nějak plněji, vnitřněji, s láskou a bez farizejství …
Ano, je to plivnutí do tváře těchto mučedníků, nejen těch dávných, ale obecně i těch současných. Třeba kdyby si taková Asia Bibi vzala příklad z Jana Pavla II., vůbec by se nemusela do té šlamastyky dostat. Nepochybuji o tom, že po veřejném políbení Koránu by našup byla zpátky u své rodiny.
Ja si myslím, že Duše a hvězdy majú smolu predovšetkým preto, že uverejňujú príspevky ľudí s klapkami na očiach, však pán Záhradník? Ja viem, s klapkami na očiach vyzerá svet jednoduchšie a nemusíte si tak namáhať rozum, aby ste mu porozumeli. Lenže v skutočnosti je život zložitejší.
Pane na Ukrajine ziji. Ujistuji Vas, ze je vic katolicka nez CR. Poutnik je jiste pozoruhodna krestanska kniha, nerozumim, co proti ni namitate. A cotky? U nich je problem v cem? Na Ukrajine je najdete ve vetsine katolickych klasteru. I ja jedny mam, nejsem podle Vas proto dobry katolik?
Nejspis to pro Vas bude novinka, ale svata apostolska katolicka cirkev neni cirkvi jednoho obradu.
Autorce bych chtel podekovat za zminku o Dzubliku, ktery by si jiste zaslouzil mnohem vetsi pozornost.
Džublik: Řeckokatolíci a mariánské zjevení
http://djublyk.at.ua/
http://www.stv.sk/relacieaz/jednotka/matka-jednoty/
http://sk.gloria.tv/?media=185326
Pax et bonum
Jan
Ukrajina jako celek jistě není „víc katolická než ČR.“ Tato věta platí pro bývalou Halič (i s Podkarpatskou Rusí), kde zřejmě žijete, nikoli však pro zbytek, tedy podstatně větší část Ukrajiny. Vím, že řeckokatolíci se modlí jak růženec čili vervycju (častěji), tak čotky (méně často; i když třeba studité asi dávají čotkám přednost); proti samotným čotkám nemám vůbec nic, ale vím také, že (zvláště v dnešní smutné době) si čotky vybírají i mnozí Zápaďané (možná už i leckteří Výchoďané) nikoli ze zbožnosti, nýbrž kvůli koketování s východním schismatem – smutným příkladem takovéhoto přístupu je právě pisatelka článku. Protože pak i v mučednické řeckokatolické církvi jsme svědky (shora prosazovaného) nejen ekumenismu a protestantizace (jako u nás), ale navíc také „pravoslavizace“ (začali s tím vším, jak jistě víte, biskupové a kněží plní „ducha koncilu“, kteří po roce 1991 přijeli ze západní emigrace), je třeba být velmi opatrný a varovat se často jak vlastních hierarchů, tak i novokatolíků přicházejících ze Západu, ostatně stejně jako opatrný musí být i katolík v Čechách. Ujišťuji Vás, že jako častý návštěvník řeckokatolické liturgie jsem o skutečnosti existence více ritů v Církvi informován poměrně dobře.
Mate pravdu na vychode zeme opravdu moc katoliku nenajdete. Presto je na Ukrajine jako celku cca 6 milionu clenu obou reckokatolickych cirkvi a nekde okolo 1 milionu katoliku zapadniho ritu. Nicmene nejde o cisla, Podstatnejsi je nejspis to, ze ty lidi opravdu uvidite v nedeli v kostelich, ktere bez ohledu na to, ze na Ukrajine existuje odluka cirkve od statu, jsou v dobrem stavu, a ze se staveji stale nove. Podstratnejsi je aktivita Cirkve a vericich. Kolik pak jste treba u vas videl za posledni mesic procesi? Kolik v nich slo lidi? Nebyl jsem tady treba na jedine svadbe, kde by se pred hostinou vsichni spolecne nepomodlili – treba 300 lidi. Tolik spolecne se modlicich katoliku jsem v CR nevidel ani v kostele, pravda na Velehrad jsem nechodil. To jsem mel na mysli zminkou o „vic katolicke zemi“.Ale to asi neni podstatne.
Jinak opravdu prevazna vetsina reckych katoliku ktere jsem poznal dava ruzenci prednost. S pravoslavizaci asi mate pravdu, zrovna nedavno knez na sluzbe povidal, ze my katolici jsme jedini, kteri muzou opravnene pouzivat nazev pravoslavni a proto, kdyz se modlime za vsechny pravoslavne krestany, tak tim nemyslime schismatiky. 🙂
Petrovi (k jeho textu z 15:26): Myslím, že v tom, co nyní píšete, nejsme nijak v rozporu. Plně souhlasím s tím, že Halič je mnohem katoličtější než Česko, ale sám víte, že obyvatelstvo ostatní, schismatické či nevěrecké, východní Ukrajiny celou Halič počtem mnohonásobně převyšuje. Jinak příklady, které uvádíte, jsou jistě potěšující (i když se obávám, že neomodernismus, pronikající ze Západu, bude i na západní Ukrajinu systematicky negativně působit, o čemž už je bohužel dostatek dokladů).
Jaký je postoj tradičního katolíka k pravoslavným světcům a světicím ? Uznává je bez výhrad a v případě potřeby poprosí o přímluvu, uznává a prosí některé z nich, ctí je ale neprosí, neuznává z principu ?
Zeptejte se svatého Josafata…
Samozřejmě, že je neuznává, pokud nepočítáme společné světce z doby před jejím odštěpením…
Počiatky Kyjevsko-pečerskej lavry siahajú tesne pred východnú schizmu do r. 1051. Predpokladám, že sú tam telá mníchov, ktorí zomreli pred r. 1054, ako napríklad náš spoločný svätý Mojsej Uhrín (+1043) a zrejme aj telá neskôr zosnulých mníchov, ktorí nezotleli. Keby som teda nebola „novokatolička inklinující k východnímu schismatu“, ale vzorná tradičná katolička, tak by som mala prechádzať lavrov pozrúc sa na dátum skonania a povedať aspoň v srdci: Ty si hodný úcty a svätý a Ty nie, si schizmatik. Ako to je? Keď vidím reálny dôkaz Božej milosti na nezotletom tele pravoslávneho mnícha, nemám ho uznať za svätého ja hriešnica?
Problém nastane při plné jednotě pravoslavných s katolickou církví. (k čemuž, doufám, dle nás „fatimistů“:) – dá-li Bůh – dojde.
Jak se pak stavět k mužům a ženám svatého života, kteří – bona fide (bez zavinění) žili v pravoslaví a na jejich hrobech se dějí zázraky? Ponechat místní úctu? Přezkoumat???
Podle Silvestra Braita OP, pokud se nemýlím, může příslušet pravoslavnému, že byl ctihodný. (ale to je jeho soukromý názor).
Pokoj a dobro
Jan
K odpovědi slečny (paní?) Školnové z 6:32: Východní schisma z roku 1054 se podle mínění většiny historiků tehdy ještě Kyjevské Rusi nedotklo, schisma se teprve velmi pomalu, postupně šířilo z Cařihradu do dalších oblastí křesťanského Východu. Předpokládá se např., že Řekové v Jeruzalémě upadli do schismatu až r. 1188, tedy po dobytí Jeruzaléma Saladinem, a alexandrijští melchité ještě později. V Kyjevské Rusi šířili schisma Řekové, kteří do Kyjeva přicházeli ve 12. století, ale do okrajových oblastí Rusi dorazilo jistě později. Obvykle se předpokládá, že k definitivnímu pádu Rusi do schismatu došlo až po mongolském vpádu r. 1240. Jinak skutečnost, že Vám ukáží „nezotlelé telo“, opravdu není samo o sobě důkazem, že jde o světce, to byste mohla za svatého pokládat i Vladimíra Iljiče Lenina; katolík by se snad měl řídit trochu jinými kritérii. (Tím nechci samozřejmě popřít, že leckterý z mnichů Kyjevsko-pečerské lavry mohl být zbožným mnichem, a to i tehdy, kdy Rus již byla ve schismatu.)
Hovorí sa (nikdy som ho nevidela), že udržiadať telo V.I.Lenina je nákladná záležitosť, rozhodne teda nemôžem myslieť na osobitnú milosť v jeho prípade. Múmii faraónov sa milosť tiež netýka. V lavre zase majú problém s tým, že odevy mníchov sa od vlhkosti v jaskyniach rozpadajú, ale telá nie. Páčia sa mi otázky položené Janem. Tiež dúfam, že dôjde k jednote. Aj zjavenia v Džubliku, ale aj u nás na Turzovke k tomu smerujú. Veď v Džubliku sa Panna Mária zjavuje pod titulom Matka všetkých kresťanov a v dreve sa tam našiel katolícky, gréckokatolícky aj pravoslávny kríž. Priznám sa k svojej nevedomosti, že neviem úplne presne, v čom spočíva východná schizma. Čítala som trochu o spore „filique“, viem o vzájomných kliatbach pápeža a patriarchu a o tom, že pravoslávna hierarchia neuznáva pápeža ako hlavu. Svätý Otec Benedikt XVI. sa len pred pár dňami stretol aj s pravoslávnymi v Libanone…
…kľudne môj článok odstráňte, keď Vás tak pohoršil… narodila som sa ako katolíčka ale neopovrhujem pravoslávnymi
Za článek děkuji, mne rozhodně nepohoršuje – je dobře napsaný a považuji ho za velmi užitečný zdroj informací. S některými postoji v něm vyjádřenými či naznačenými se jistě nemohu ztotožnit, ale jak jsem napsal výše, článek chápu jako reportáž a zdroj informací o akci, kterou považuji v některých ohledech za inspirativní, a v tomto je určitě dobrý – a případná cenzura textu by byla této funkci zásadně na překážku.
Nemyslím si, možná narozdíl od pana Zahradníka, že se čtenáři pod vlivem článku vrhnou do knihkupectví skupovat pravoslavnou literaturu, začnou se oddávat „moderně pojatému ekumenismu“ a čotkami nahradí růžence. A nemyslím si, že by to někdo pochopil tak, že ho k tomu vybízí tento časopis či jeho šéfredaktor.
Shrnutí pro ostatní: reakci pánů Zahradníka a Čejky považuji za nepřiměřenou – připadá mi zhruba tak adekvátní, jako kdybych já velmi ostrými slovy vyčítal redakci Te Dea zveřejňování myšlenek, které cituje ve svých zprávách. 🙂
Ja ďakujem za uverejnenie. Teší ma aj diskusia, ktorá sa spustila. Konfrontácia sa mi páči, pomáha mi hodnotiť vlastné konanie svetlom iného človeka a rozmýšľať nad tým, či konám a vidím veci správne.
To srovnání se zprávami v Te Deum není přece na místě – tamní zprávy sestávají obvykle z jedné, dvou, maximálně tří vět, kdežto zde jde o značně dlouhý článek, u kterého bylo možno předpokládat, že redakce s jeho obsahem souhlasí. Jinak jsem svoji kritiku nezamýšlel jako nějaké odsouzení Duší a hvězd jako celku, ale jen jako připomínku, že ti (dva) dosavadní slovenští přispěvatelé se nějak „nevyvedli.“
Chtěl bych zveřejnění článku přece jen hájit. Jeho cílem nebylo propagovat pravoslaví, ale pro-life pouť včetně konkrétních akcí jako rozdávání letáčků. A tady nic nebrání spojenectví katolíků s pravoslavnými příp. i zastánci jiných postojů. Jistě, že ekumenismus v náboženské oblasti je zcestný, ale ne spolupráce v jiných oblastech. Katolíci si problémopvá místa v článku mohou sami přebrat. Diskuse k článku uhnula poněkud jiným směrem než jeho záměr.
Panu Kretschmerovi: Souhlasím s tím, že spolupráce v mnoha oblastech s jinověrci i nevěrci je samozřejmě možná, ale vždy je třeba dávat pozor, aby ta která akce zůstala jednoznačně ideově neutrální či dokonce měla katolický ráz, rozhodně pak by při ní jinověrci či nevěrci neměli dominovat tak výrazně, že by akce mohla působit dojmem akce jinověrecké či nevěrecké. V tomhle případě na mě celá akce (podle jejího popisu v článku) působila dojmem, že ačkoliv její účastníci byli ve velké většině katolíky, ona sama (tj. akce) měla nepříjemně schismatický ráz (doprovod schismatického – byť katolictví jinak příznivě nakloněného – duchovního, schismatická patronka výpravy, návštěva celoukrajinského centra schismatu atd.). Tématika východního „pravoslaví“ byla myslím v článku pojednána stejně obšírně jako tématika pro-life, takže bych diskusi o ní nepokládal za odklon jiným směrem.
Pre mimoriadnu zaneprázdnenosť ušla mojej pozornosti diskusia, ktorá sa tu rozvinula. Až dodatočne som sa k nej dostal a prečítal som si ju. Musím povedať, že ma šokovala záplava diletantizmu v názoroch pána Pavla Záhradníka a ja musím reagovať, hoci to už nie je aktuálne.
Vynasnažím sa byť čo najstručnejší. Pán Záhradník, Katolícka cirkev vyhľadávala kontakty s inými kresťanskými cirkvami aj s nekresťanskými náboženstvami nie po koncile, ale už dávno pred ním. Klasickým príkladom je ruženec. Modlitebnú techniku, pri ktorej sa s každým zrnom odrieka jedna modlitba, vynašiel budhizmus, potom ju prevzali moslimovia a kresťania ju odpozorovali od moslimov. Toto je len jeden príklad toho, ako sa náboženstvá už navzájom ovplyvnili, často veľmi plodným spôsobom. Písal som o tom v jednom z článkov, ktoré redakcia časopisu Duše a hvězdy neuverejnila. A teraz sa Vás pýtam, pán Záhradník: chcete snáď tvrdiť, že ruženec je pokoncilová záležitosť? V tom prípade ja prehlasujem, že Vy nie ste ani predkoncilový, ani pokoncilový katolík, ale schizmatik, ktorý svojím myslením ustrnul nie pred koncilom, ale ešte kdesi v stredoveku. Váš dešpekt voči ružencu Vás usvedčuje nad slnko jasnejšie.
Nikdy som netvrdil, že by mala Katolícka cirkev nekriticky preberať učenie iných cirkví a náboženstiev, ale ak si niekto myslí, že je správne vybudovať čínsky múr okolo Katolíckej cirkvi, potom si pletie pojmy, dojmy a průjmy.
Mňa ste nazvali rudým boľševikom. Ak by ste ma nazvali rudým, vôbec by ma to netrápilo. Ak ma ale nazývate boľševikom, potom Vás ja verejne nazývam diletantom a klamárom. Diletantom preto, že nerozoznáte pojmy od dojmov. Vždy som písal slovami obdivu o kresťanskom komunizme lásky, no zároveň som vždy zavrhoval ateistický boľševizmus. Ak nedokážete rozoznať tieto dva diametrálne odlišné pojmy, nie je to môj problém. Ja nie som povinný doučovať Vás, alebo Vám nalievať rozum do hlavy. Verejne Vás vyzývam: dokážte mi, že som niekedy a niekde verejne schvaľoval alebo propagoval boľševizmus! Ak to dokážete, verejne sa Vám ospravedlním. Ak to ale nedokážete, ostávate v mojich očiach diletantom a klamárom.
Promiňte, ale opravdu by mne zajímalo, odkud máte informaci, že růženec získali křesťané od budhistů přes muslimy? To je, při vší úctě, mimořádná pitomost…
Cinicius, typická reakcia! Keď niečo nevieme, alebo nám nejaký argument nepasuje do krámu, vyhlásime ho „pitomost“ a máme „vystaráno“. Načo by sme sa trápili pátraním v archívoch a odbornými výskumami? Je jednoduchšie a pohodlnejšie označiť argumenty oponentov za pitomost a máme problém „elegantne“ vyriešený, všakže? Keďže redakcia časopisu Duše a hvězdy neuverejnila môj článok, v ktorom som citoval túto informáciu z časopisu rakúskych jezuitov, uvediem aspoň úryvok z onoho článku, aby som Vás uviedol do reality.
Spomínaný úryvok:
Ostatne k vzájomnému prieniku náboženstiev už dávno došlo. Bauberger píše: „Pri ruženci sa s každým zrnom odrieka jedna modlitba. Túto modlitebnú techniku vynašiel budhizmus, prevzali ju moslimovia a kresťania ju odpozorovali od moslimov. To je príklad toho, ako sa náboženstvá už navzájom ovplyvnili, často veľmi plodným spôsobom. V súčasnej dobe globalizácia zosilňuje tento proces.“ (BAUBERGER, Stefan. CHRISTEN UND ZEN, in: Jesuiten, 2011, Jg. 84, Nr. 3, s. 14)
Problém je v tom, že:
1) Tato teorie není podpořena žádnými důkazy a mnohem pravděpodobnější než převzetí je, že v Evropě se princip růžence vyvinul nezávisle.
2) je zjevně nesmyslná, protože se míjí s obsahem růžence. Růženec je meditativní modlitba, při níž člověk rozjímá na tajemstvími Kristova života. Nic z toho nenajdeme ani u muslimů, natožpak u budhistů. I kdyby princip zrnko = modlitba byl převzat z východu, o čemž pochybuji, protože to je tak primitivní nápad, že ho opravdu není třeba přebírat, v žádném případě nelze z toho odvozovat, že jde o nějaký praekumenismus a nějaké významné mezináboženské ovlivnění.
Pan Dučák, to, ze sa typicky pokoncilovo zahravate s pojmami, ako komunizmus, laska, krestanstvo neni naozaj problem katolikov, katolicizmus ma rad jasne a presne pojmy.
Ked niekto pouziva slovo ,,komunizmus“, slovo pod ktorym boli vrazdene miliony krestanov, a nicene dedicstvo vsetkych civilizacii, nielen krestanskej, tak to povazujem za velmi netaktne, necitlive, a aj istym sposobom moze byt pre niekoho i urazlive.
Pamat na komunisticke prenasledovanie katolikov je stale ziva, preto absolutne nechapem tejto netaktnosti.
A preco vas uraza nejake slovo ,,bolsevizmus“- ved podobnym spososbom mozete dat novy obsah i tomu slovu, napr. ,,nie nasilnemu bolsevizmu, ale ano bolsevizmu lasky“ 🙂
A samozrejme ,,komunizmus lasky“ je z principu nezlucitelny s krestanstvom, podobne ako liberalizmus, lebo kym liberalizmu, v nom i jednotlivec prisvojuje prava Boha, tak totalita (komunizmus), tam si stat prisvojuje prava Boha.
Je třeba rozlišovat mezi duchovním obsahem modlitby a „technikou“, tedy tím, co člověk případně na své straně činí, aby se mu modllitba lépe „dařila“, lépe se na ni soustředil, měl méně .rušivých myšlenek. Technika je tedy čistě lidská podpora modlitby a jestli je užívána i v jiných náboženstvích, je nepodstatné.
Jestliže by tak např. některý křesťan využil při své modlitbě určitého způsobu dýchání, jaký je znám z jógy, neznamená to, že jeho modlitba pochází z jógy; vždyť ta je svou filosofií nekompatibilní s křesťanstvím.
Nino, ja Vám veľmio dobre rozumiem. Zložitosť okolitého sveta Vás pletie a rozčuľuje, preto so dobrovoľne nasadzujete klapky na oči. Isteže, s klapkami na očiach vyzerá svet jednoduchšie a človek sa nemusí trápiť s tým, aby porozumel jeho zložitosti. Mám takú milú spomienku z detstva na moju sestru. Raz zavrela oči a povedala: „Nevidíte ma!“ V skutočnosti to bolo presne opačne. My sme ju videli, no ona nevidela nás. Vaša hra je podobná, ale upozorňujem Vás: ak si budete zatvárať oči pred svetom, to ešte neznamená, že ten svet bude jednoduchší. Znovu opakujem: Pojem kresťanský komunizmus lásky používali fundovaní a uznávaní historici. Jedným z nich bol napríklad slovenský katolícky kňaz, historika a profesor Doc. ThDr. Jozef Špirko. Používal ho aj významný francúzsky katolícky kňaz a historik Clovis Lugon. Pri všetkej úcte k Vám si nemyslím, že ste lepší znalec problematiky, ako títo uznávaní katolícki historici. Ciniciovi odpoviem, až sa trochu uvoľním.
Hej, presne, ja nemam rad prekrucanie pojmov, slovnik politickej korektnosti, umele cielene zmeny vyznamu pojmov, mam rad veci jasne, jednoduche, zrozumitelne.
Vážení diskutujúci, s nemalým údivom konštatujem, že viacerí z vás majú neustále problém rozlíšiť kresťanský komunizmus lásky od boľševizmu. Moje argumenty sú ako ten povestný hrach, hádzaný na stenu. Uvediem teda 2 argumenty, ktoré musí pochopiť každý, kto vie čítať a písať.
Kresťanský komunizmus lásky jezuitských redukcií v Paraguaji zanikol v roku 1768. V dobe, keď sa v sovietskom Rusku dostal k moci boľševizmus, bol už kresťanský komunizmus lásky v Paraguaji takmer 150 rokov mŕtvy!!! Ako môže mňa niekto obviňovať z propagácie boľševizmu, keď ja propagujem kresťanský komunizmus lásky jezuitských redukcií v Paraguaji, ktorý zanikol 150 rokov pred tým, než sa boľševizmus začal realizovať v praxi?! Ľudia Boží, veď si to zrovnajte v hlave a začnite používať rozum! To je tá šedá hmota v hlave, v ktorej prebiehajú myšlienkové pochody.
A ešte jeden argument. Zatiaľ čo boľševici zaviedli teror a prenasledovali aj všetky cirkvi a náboženstva, jezuiti v Paraguaji nikdy neterorizovali Indiánov a už tobôž nie vlastnú Cirkev. V jezuitskom štáte neexistovalo prenasledovanie človeka pre vieru, či politický názor. Mučenie, v tej dobe hojne rozšírené vo svete, bolo v paraguajských redukciách neznámym pojmom. Nepoznali tu ani trest smrti a nedošlo k nijakej poprave. Dokonca ani za také závažné zločiny ako vražda, sa neudeľoval trest smrti, ale zločinec bol odsúdený na doživotný žalár, ktorý však v praxi trval nanajvýš desať, či pätnásť rokov. Písal som už o tom v článku, ktorý uverejnili Duše a hvězdy, takže sa nebudem opakovať.
A tak sa vás, vážení, pýtam: je to tak ťažké pochopiť? Veď je to jednoduché ako malá násobilka .
A preco ste to nazvali komunizmom lasky, a nie bolsevizmom lasky?
V podstate neslo o jezuitsky stat, ale o komunity, ktore boli sucastou Spanielskeho statu, ale to vam, pri vasom volnom narabani s pojmami neprekaza… Cize neslo o statny komunizmus, ale komunitne spolocenstvo v ramci statu.
Inak, mozno je to len moj nazor, ale trosicku z vas citim isty snobizmus (intelektualny, elitarsky).
Ohanate sa socialnym citenim, a pritom sa na nas, prostych, jednoduchych ludi pozerate takto zvrchu? Tomu nerozumiem.
Nino,
na nikoho sa nepozerám zvrchu, hoci je pravda, že občas sa nechám vyprovokovať k trochu „horkej“ reakcii. Ospravedlňujem sa Vám aj každému, voči komu som snáď niekedy necitlivý, ale aj ja som len človek a občas ma niektoré veci vedia vytočiť.
Čo sa týka administratívno-politického usporiadania jezuitských redukcií, máte v mnohom pravdu a ja Vám neprotirečím. Administratívno-technicky podliehali redukcie priamo pod španielsku korunu a potom pod vicekráľa Peru. Len podmienečne podliehali kráľovským súdom a guvernérom. V tejto súvislosti sa však žiada poznamenať, že kým na jednej strane boli všetky redukcie súčasťou jednej jezuitskej provincie Paraguaj, z hľadiska administratívno-politického usporiadania došlo časom k ich rozdeleniu. Do roku 1617 patrili všetky redukcie do rozsiahlej gubernie La Plata. V období od roku 1617 do roku 1726 boli redukcie rozdelené medzi novovzniknuté gubernie Paraguaj a Buenos Aires. V roku 1726 na žiadosť biskupov pričlenili všetky redukcie ku gubernii Buenos Aires. Toto členenie však bolo len formálne. V zásade boli redukcie autonómne oblasti, do značnej miery nezávislé od koloniálnej správy. V žiadnom prípade však neobstoja teórie o suverénnej ríši jezuitov v Paraguaji, ktoré horlivo rozširovali nepriatelia jezuitov. Indiáni v redukciách boli poddaní španielskeho kráľa, mohli mu zasielať svoje prosby a naproti tomu boli povinní plniť si poddanské povinnosti voči nemu. Museli napríklad platiť, aj keď nie vysoké, dane, a plniť si vojenskú službu, predovšetkým pri ochrane hraníc španielskej koloniálnej ríše, ohrozovaných portugalskou Brazíliou. Tieto služby si španielsky kráľovský dvor vysoko cenil. Samotný kráľ Filip V. v liste provinciálovi Spoločnosti Ježišovej v Paraguaji dokonca píše, že títo Indiáni sú „verní a užitoční vazali mojej kráľovskej koruny…“
Ak hovoríme o jezuitskom štáte, či – ako ho nazýva francúzsky katolícky kňaz a historik Clovis Lugon – Kresťanskej komunistickej republike Guaraníov, musíme si uvedomiť, že sa nejednalo o štátny útvar v súčasnom ponímaní. Nemal pevne stanovené hranice a jednotlivé redukcie boli od seba neraz značne vzdialené, takže tu nemožno hovoriť o kompaktnom teritóriu. Predsa však aspoň prvých 30 guaranískych misií tvorilo relatívne uzavretý priestor a práve tieto vytvárali jadro jezuitského štátu, o ktorom pojednávajú pramene a zdroje. O jeho územnej rozlohe sa Lugon vyjadruje takto: „Guaraníska republika… mala z juhu na sever okolo 650 kilometrov a z východu na západ okolo 600 kilometrov.“
Republika Guaraníov nemala ani pevne stanovený oficiálny názov. Najzaužívanejší je názov jezuitský štát v Paraguaji, no okrem toho sa užívali aj mnohé iné označenia, ako Boží štát, štát kresťanského komunizmu, misijný štát, jezuitská republika, kresťanská komunistická republika Guaraníov, Guaraníska republika, Svätý experiment, atď. Jezuitský štát nebol typický štát v pravom zmysle tohto slova, preto ho niektorí autori uvádzajú ako „jezuitský štát“ v úvodzovkách, kým iní ako jezuitský štát bez úvodzoviek.
Pod vrchným vedením jezuitov mali obyvatelia redukcií v zhode s predpismi Leyes de Indias podobne ako španielske mestá rozsiahlu samosprávu. Jednotlivé redukcie boli do značnej miery nezávislé, v niektorých prípadoch navzájom od seba značne vzdialené „malé republiky Indiánov Paraguaja“. Jezuitský štát bol teda akousi konfederáciou mestských republík-redukcií. Fülöp-Miller doslova píše: „Zo štátoprávneho hľadiska by sme mohli Paraguaj označiť najskôr za konfederáciu, pretože redukcie boli vo svojich vnútorných záležitostiach celkom samostatné a len niektoré agendy, napríklad zahraničný obchod a vojenskú službu, riadili spoločne.“ Všetky redukcie mali spoločnú jezuitskú správu na čele s rádovým provinciálom Paraguaja. Od roku 1636 bol provinciál SJ zároveň aj protector de los Indios (ochranca Indiánov). Vykonávaním tohto úradu poveril jezuitských provinciálov španielsky kráľ dekrétom z roku 1636. Redukcie mali jednotnú administráciu. O túto sa staral osobitný superior, ktorého redukciám zabezpečil generálny predstavený rádu Aquaviva. Superior sídlil v Candelarii a pravidelne vykonával vizity v redukciách. Existencia tohto superiora zabezpečovala pre všetky redukcie jednotu a dôslednosť riadenia, od ktorého závisel optimálny rozkvet každej z nich. Redukcie sa navzájom solidárne podporovali a fungovala medzi nimi istá kooperácia a špecializácia výrobných činností. Toľko k tomu.
A či išlo o štátny, alebo komunitný komunizmus? Je také dôležité, aký komunizmus to bol?
Samozrejme to dolezite je, lebo to len dokazuje, ze neslo o statny kapitalizmus, ale o organizaciu komunity, katolici nikdy neuprednostnovali statny kapitalizmus, i ked v ramci katolickej spolocnosti sa vyvijali rozne komunity, cechy, institucie spolocneho vlastnictva, korporcie, a to vsetko davalo spolocnost dynamiku, zdravy zaklad a hlavne slobodu. Katolici nikdy neustanovovali to, co vy nazyvate ,,komunizmom“ na celostatnej urovni, lebo taky stat by mal prilis velku moc nad jedincom, Cirkvou, a znicil by v state rozne zivotaschopne komunity (regionalne, cechy, cirkevne institucie, sunalezitost s celosvetovou Cirkvou) a obral by ludi o slobodu, a nezavislost, kedze taky stat by bol absolutne monopolny v skoro vo vsetkych oblastiach, a uplatnoval by absolutnu a vyhradnu moc nad jednotlivcom (ekonomicku, politicku, socialnu).
pokoncilní ovoce
Lépe být mrtvý než rudý…
Cinicius, tak teď jsi mně vážně, ale velice vážně namích. Prosím Ťa, nerob zo mňa debila. Ja samozrejme viem, že ruženec sme neprebrali od budhistov ani od moslimov. Je nad slnko jasnejšie, že modlitba ruženca ako taká vznikla v katolíckom prostredí. Neviem, či rozoznáš pojmy od dojmov, ale ja som nepísal o modlitbe ruženca, ale o technike modlenia. Mimochodom, ja aspoň citujem pramene a zdroje, ktoré sú považované za dôveryhodné, ale Ty uvádzaš len svoje dohady a dojmy. V tom je zásadný rozdiel medzi nami.
A ďalšia vec. Tá praekuména naozaj existovala. Už hneď po rozštiepení pôvodne jednotnej Cirkvi rozkolom v roku 1054. Predchodcovia dnešnej ekumény sa volali uniati, pretože pripravovali úniu, zjednotenie pravoslávnej cirkvi s Rímskokatolíckou cirkvou. Ich úsilie však korunoval len čiastočný úspech. V roku 1596 došlo k takzvanej Brestskej únii, pri ktorej sa časť pravoslávnych veriacich vrátila do lona Katolíckej cirkvi. Už predtým, v roku 1595, pravoslávny biskup Gedeon Balaban uzavrel s Rímom tajnú úniu, ktorá bola legalizovaná práve spomínanou Brestskou úniou o rok neskôr. Balaban bol presvedčený, že katolicizmus vnesie do pravoslávia poriadok a disciplínu a zvýši prestíž pravoslávnych biskupov a veriacich ich zrovnoprávnením s katolíkmi v Poľsko-litovskom štáte. Po vzore tejto únie bola v roku 1646 uzavretá Užhorodská únia, ktorej predchádzal neúspešný pokus o jej uzavretie v Krásnom brode v roku 1614. Potomkovia tejto únie u nás sú gréckokatolícki veriaci. Vlastne podľa cirkevného práva som aj ja gréckokatolík, pretože môj otec bol gréckokatolík, hoci som bol krstený, birmovaný a sobášený v rímskokatolíckom kostole a východný obrad praktizujem len veľmi zriedka. Pripravujem o tom článok, v ktorom faktami rozbijem na prach celý ten váš pochybný spolok staromilcov, čo spochybňujú II. vatikánsky koncil.
Snáď už len dodám, že som bol istú dobu v sporadickom kontakte s pravoslávnymi duchovnými v Prešove. Jeden z nich mi krátko po zvolení súčasného pápeža Benedikta XVI. povedal, že tento pápež je veľkou nádejou pre pravoslávnych veriacich, pretože sa usiluje o maximálne zblíženie oboch cirkví. Tu je budúcnosť, nie v tom vašom obmedzenom svete predsudkov a separatizmu!
Nakoniec chcem poďakovať pani Školnovej za jej odvahu uverejniť článok o cyklopúti za život po Ukrajine a povzbudiť ju v takýchto aktivitách.
Milý pane Karle, nemám Vaše intelektuální schopnosti, ale jedno vím. Sjednocená Církev je utopie. Dělat jednotu na úkor pravdy se nevyplácí, a Benedikt ani jiný papež nemá ve svých rukou prostředky, jak toho dosáhnout. Je to záležitost Boží a on vybírá zcela jinak než my. Takže tam, kde bychom to čekali, se nestane nic, a vyvolen je ten, který je v očích světa ničím. Intelektuální schopnosti dnešního papeže jsou na překážku Božímu plánu. Neboť Bůh nemůže být myšlen, ale věřen. Proto byl vyvolen David, nejmladší ze svých bratří. Bude-li Bůh chtít sjednotiti Církev, nevybere Benedikta XVI. ale toho, o němž to nejméně předpokládáme. Tradici nezničíte, neboť v sobě nese principy života věčného. Druhý Vatikán je omyl, který teprve ukáže své ovoce, nezávisle na Vašem článku.
Drahá pani Bézová, predovšetkým: nijaké mimoriadne intelektuálne schopnosti nemám. Naopak, som so sebou nespokojný a chcel by som byť omnoho múdrejší a vzdelanejší. Každý deň však na sebe pracujem, aby som napredoval.
Prosím Vás však pekne: nepíšte, že je II. vatikánsky koncil omylom. Je to zahrávanie sa s dynamitom. Odmietanie záverov I. vatikánskeho koncilu v roku 1870 viedlo k odštiepeniu starokatolíkov od našej cirkvi. Žiada sa snáď niekomu nové štiepenie našej Cirkvi? Bolo ich vari málo počas dvetisícročnej histórie našej Cirkvi?
Netvrdím, že bol II. vatikánsky koncil bez chýb. Lenže nemyslím si, že je pre Katolícku cirkev prospešné odsúdiť tento koncil en bloc. Koncil mal nesporne aj významné pozitíva.
Najväčší význam II. vatikánskeho koncilu vidím v tom, že sa Katolícka cirkev otvorila voči iným cirkvám a náboženstvám. O potrebe dialógu s inými kresťanskými cirkvami snáď ani nie je potrebné diskutovať. To je nad slnko jasnejšie. Mnoho ľudí má však problém s tým, že naša Cirkev začala dialóg s moslimami. Nerozumiem prečo. Veď už v dobe križiackych výprav nebola núdza o prejavy lásky a porozumenia medzi kresťanmi a moslimami. Príkladom je sv. František, ktorý od začiatku svojho pôsobenia túžil po styku s moslimami. V roku 1219, počas piatej križiackej výpravy, sa dostal do Egypta, kde sa sa osobne stretol s hlavným veliteľom nepriateľov, sultánom Malikom-al-Kamilom. Na počudovanie mu sultán dovolil niekoľko dní modliť sa v jeho tábore. Po svojom návrate do Talianska sv. František revidoval regulu svojho rádu v tom zmysle, že povzbudzoval svojich spolubratov žiť s moslimami v priateľstve a bez polemík. Na druhej strane, keď sultán vojnu vyhral, prekvapil kresťanské vojská miernosťou, ktorú voči nim preukazoval. Viacerí vojenskí vodcovia križiakov boli dokonca presvedčení, že sultán je tajný kresťan. V skutočnosti však bol len dobrým moslimom. Jeho zdvorilý postoj voči sv. Františkovi zodpovedal napríklad chvále zbožných kresťanských mníchov v koráne. Sv. František však išiel ešte ďalej a rozprával sa so sultánom aj o vieroučných otázkach. Dokonca mu navrhoval skúšku, ktorá spočívala v tom, že sa obaja hodia do ohňa a ten, ktorého jeho Boh zachráni z plameňov, bude uznaný za vyznávača pravého Boha. Sv. František bol natoľko presvedčený o pravosti svojho Boha, že neváhal riskovať skok do plameňov. Sultán však skúšku odmietol. Sultán al-Kamil bol synovcom veľkého moslimského bojovníka Saladína, priateľa egyptských kresťanov, ktorý mal veľké porozumenie pre potreby kresťanov. Keď vypukol spor, či sa má určitá lokalita v Káhire využiť pre stavbu mešity alebo kostola, preveril situáciu osobne a rozhodol v prospech kresťanov, hoci si tým pohneval mnohých súvercov. Podobne ako sv. František, aj on riskoval, aby svojim ľuďom ukazoval, čo je správne. Nuž, ak sa sv. František nebál dialógu s islamom, prečo by sme sa ho mali báť my?
Niekomu možno prekáža, že po koncile začala naša Cirkev dialóg so židmi. Vysoký počet konverzií židov na Katolícku vieru však svedčí v prospech takého kroku. K najznámejším konvertitom zrejme patrí svätá Edita Steinová, ktorá síce konvertovala na katolícku vieru, no aj napriek tomu sa stala obeťou nemeckého nacizmu, ale židovských konvertitov je nesmierne veľa a neustále pribúdajú noví. Neďaleko môjho bydliska, v Snine, žije konvertita MuDr. Gabriel Hoffmann. Teda aspoň myslím, že ešte žije, hoci to nie je isté, lebo už pred pár rokmi, keď poskytol rozhovor jednému časopisu, mal 90 rokov. V onom rozhovore MuDr. Hoffmann povedal okrem iného: „Myslím si, že Židia musia prekonať ešte jednu veľkú apokalypsu. Keď nezmenia svoju mentalitu a neovládnu svoje cítenie pomstychtivosti, nenávisti a vyvolenosti, tak príde ešte jeden Hitler, oveľa krutejší ako bol prvý. Sú dve možnosti – pripraviť v tichosti cestu Ježišovi Kristovi, alebo vyhynúť. A verím, že Boh má natoľko rád židovský národ, že ho zachráni, že zvíťazí Ježiš, že veľké skupiny Židov sa pridajú ku kresťanstvu.“
Treba k tomu ešte niečo dodať?
Pane Karle, díky za obšírnou odpověď. Jen bych k tomu dodala, že Edita Steinová konvertovala dávno před koncilem, takže z toho nelze obhájit Vaši myšlenku, že koncil má dobré ovoce. Sama mám židovskou část rodiny, která konvertovala na počátku 19 století a koncil s tím nesouvisí, naopak. Dřív se Církev modlila za obrácení Židů a prosila Nejsvětější Srdce Ježíšovo o milost obrácení pro Židy, po druhém vaticanu už to nedělá, protože velmi důvěřuje v sebe a své schopnosti. To je první krok k pádu, Církev sešla z cesty, která se opírala o Krista a Boha spoléhá na své vlastní principy, principy lidství. Jak hluboký omyl. Lidstvo ještě není spaseno, jen vykoupeno v naději. Kdo nechápe ten rozdíl, má problémy se sebepoznáním. Jsem ta první, která Židům přeje obrácení, ale Církev na to dnes nemá. Dějiny Izraele je daleko přesahují a když ještě opustí svou tradici nemá, co Židům nabídnout. Snad spolča a hraní na kytaru? Intelekt Židů přesahuje průměrného Evropana- bez urážky. Proto ctím tradici, která nečerpá ze sebe ale z Boha. Jen tak je možné Židy obrátit, úctou k Ježíši Kristu jako k Bohu. Ale kde je dnes tato úcta? Kam se poděla? Ve středu všeho dění je člověk. A ten nemá šanci před národem, který je nejstarší na zemi. Pochopte to, obrátit Židy nemůže člověk, ale jen Bůh. A ten nepoužívá mnoho slov, protože má po ruce milost.
Jaj, jaj- nemozem si pomoct, zase z vas, pan Dučák, citit ten pocit elitarstva, triumfalizmu,intelektualnej nadradenosti… ohanate sa socialnym citenim, a pritom pochybujem, ze by ste dokazali sa sklonit k obycajnemu, prostemu, beznemu cloveku, ci mali trpezlivost sa vobec bavit s niekym prostym, ako som napr. ja.
To je inak dost typicke pre lavicovych intelektualov, to, ze su odrezani od beznych ludi ku ktorym sa hlasia, a to uz ani nehovorim o chudobnych…
Nino, musím sa pousmiať, keď ma vykresľujete ako ľavicového intelektuála, o ktorom pochybujete, či sa dokáže skloniť k obyčajnému človeku… Nino, pracujem ako opatrovateľ vo Viedni a starám sa o starú ženu, ku ktorej sa musím nielen zohnúť, ale často jej aj utrieť zadok na záchode, pretože táto žena má 97 rokov a už nie je úplne samostatná. Som vlastne žena v domácnosti v mužskom tele. Musím babku kúpať, česať, musím nakupovať, variť, prať, žehliť… Vo voľnom čase sa vzdelávam a píšem. Mnohí ľudia mi už povedali, že by takúto prácu nikdy nerobili. Ja naopak ďakujem Bohu za túto prácu. Považujem ju totiž nielen za povolanie, ale aj za poslanie, kresťanskú misiu, službu blížnemu. Ďakujem Bohu aj za Viedeň. Je to nádherné mesto, ktoré veľmi rozšírilo moje horizonty. Navyše vo voľnom čase som mohol bádať v archíve provincialátu rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej v prvom viedenskom becirku a toto mi veľmi pomohlo pri písaní môjho diela o jezuitskom štáte v Paraguaji. Vo Viedni je aj veľa nádherných katolíckych chrámov. V súčasnej dobe je babka, ktorú opatrujem, v nemocnici, a tak chodím denne na 2 sv. omše a 2 sv. prijímania. Ani doma si nenájdem toľko času, aby som mohol ísť na 2 sv. omše denne. Takže, Nino, toto je skutočný obraz Karola Dučáka. Obraz skromného človeka, ktorý dennodenne slúži svojím blížnym.
Čo sa týka pravoslávnej cirkvi – áno, neželám si nič viac túžobnejšie, ako návrat pravoslávnej cirkvi do lona Katolíckej cirkvi. Na rozdiel od Vás vidím túto šancu reálne. Neviem ako Vy, ale ja mám referencie aj z pravoslávneho prostredia a viem, že tam jestvuje silný prúd, volajúci po zjednotení. Žiaľ Bohu, z našej strany, zo strany Katolíckej cirkvi, často nie je záujem prijať ruku podanú na zmier.
Čo sa týka jezuitského štátu – preboha, Nino, zakopme už vojnovú sekeru. Mnohí moji predchodcovia, ktorí bádali v tejto oblasti, písali o komunizme redukcií. Spomeniem na ilustráciu len niekoľkých: Jozef Špirko, Clovis Lugon, René Fülöp-Miller, atď. Nemám najmenší dôvod meniť zaužívanú terminológiu. Ale ak Vy cítite potrebu, môžete používať svoje vlastné formulácie. Môžete si kúpiť moju knihu, preškrtnúť všetky pasáže, v ktorých píšem o kresťanskom komunizme lásky, a dopísať tam svoje výrazy. Ja sa za to na Vás hnevať určite nebudem. Veď ja si želám len to, aby moji čitatelia boli šťastní a spokojní.
Pan Dučák, este k tomu, co pisete.
Pisete, ze povodne jednotna Cirkev sa rostiepila v 11. storoci- no, presnejsie by bolo napisat, ze v 11. storoci sa oddelili vychodni schizmatici, teda ,,pravoslavni“ od jednoty Cirkvi, pricom vsak Cirkev ziadnu jednotu nestratila, ani nemohla.
Co sa tyka vzniku grecko-katolikov, ano islo o ekumenu, ale v spravnom, povodnom zmysle- cize navrat oddelenych do jednoty s Cirkvou.
A nebudem vam pripominat, ze to, co sa dnes nazyva ekumenizmom nema s tym povodnym ekumenizmom nic, vobec nic spolocne, naopak, je to zalozene na presne opacnych principoch.
Cize i preto pochybujem, ze niekoho vase argumenty v clanku, ktory chystate rozbiju- dokonca tuna- to myslim, ze to zase bol len nejaky prejav elitarstva, a triumfalizmu.
Este Karol Dučák podotykam, ze ,,pravoslavna cirkev“ neni v pravom slova zmysle ani ,,pravoslavna“ a ani ,,Cirkev“, ako pisete vo vasom prispevku.
Úf, kto to má všetko čítať? Někedy nabývam dojmov, že sa nachadzam v severnych Uhrach.
[…] Cyklopúť za život po Ukrajine […]