Mlčet znamená prohrát
Jednou z hlavních povinností církve je hlásat Evangelium a Pravdu. Neustále, vhod i nevhod, protože mlčení křesťanů je vítězství nepřátel Pravdy. V současných neblahých časech si tento fakt, Lvem XIII. důrazně připomínaný v jeho encyklice Sapientiae christianae, připomínáme obzvláštně bolestně. Bolestně, protože církev už příliš dlouho mlčí a lže, což přineslo své hořké plody. Proto nyní sklízíme jednu porážku za druhou v boji s nepřáteli Pravdy, kteří se ani nemusí příliš namáhat, protože jen sklízejí plody dřívějších vítězství, ktará dostali příliš lacino…
O čem to mluvím? Vždyť víte. U nás i na celém Západě se hroutí morálka a zaniká křesťanské uspořádání společnosti. Církev někde bojuje, někde nebojuje, ale výsledek je téměř všude stejný. A proč? Jak jsem řekl: protože církev příliš dlouho mlčela, nebo dokonce lhala, a nyní, když je třeba bojovat, jsou věřící natolik nevědomí a obelhaní, že si často ani nejsou schopni uvědomit, že je třeba bojovat. A i když si to uvědomí, nevědí, jak bojovat a za co…
Církev příliš dlouho zanedbávala výuku náboženství, příliš dlouho se vyhýbala „citlivým tématům“ v kázáních. U nás, v USA…, prostě všude. Výsledky jsou katastrofální. Většina věřících už postrádá nejzákladnější znalosti o své víře a absolutně není schopnost aplikovat ji na záležitosti moderního složitého světa. A kněží o palčivých tématech zhusta mlčí, nebo dokonce učení Církve zamlžují či lživě vykládají (vzpomeňte jen na tzv. Königsteinskou deklaraci německých biskupů, která mlží a relativizuje obsah encykliky Humanae vitae, pokryteckou zpovědní praxi a přístup k sexuální morálce, či mediální vystupování „hvězd“, jako jsou Halík, Czendlik či Vácha). A proto nyní, byť se církev někde pokouší bojovat, naráží na nepochopení, protože ani sami katolíci, dokonce ani četní kněží či biskupové, nechápou podstatu jejího učení a nedokážou je vysvětlit – a samozřejmě zjišťují, že to, co říkají, není přijímáno.
Sám kardinál Dolan, šéf americké biskupské konference, přiznal, že církev v USA (včetně jeho samého) příliš dlouho zanedbávala vysvětlování sexuální morálky, katolického učení o antikocepci a věcí, co s tím souvisí. Což nezůstalo bez následků, jak zjišťuje ve svém boji s Barackem Obamou o náboženskou svobodu a právo náboženských institucí neplatit zaměstnancům a studentům antikoncepci a abortiva.
Mají-li křesťané obhájit křesťanský charakter společnosti, v níž žijí, musí se hlásit ke své víře a hlásat ji. To ale není možné, pokud ji neznají, pokud biskupové a kněží mlčí či mlží, pokud se v náboženství člověk nenaučí základní pravdy katolické víry, pokud kněží mohou beztrestně v médiích či z kazatelen kázat a hlásat bludy a nestoudnosti. Protože je to jednoduché: katolík vzdělaný ve víře ví velice dobře nejenže homosexuální manželství je nesmysl a umělé oplodnění nepřijatelné, ale rovněž ví proč. Katolík nevzdělaný ve víře a nasáklý myšlením sekularizovaného světa, který už nechápe logiku křesťanského pohledu na svět, rodinu a sex, to hned tak nepochopí, protože to ani pochopit nemůže. A což teprve ten, kdo katolík není.
Mlčet znamená prohrát, uboze a ostudně, nejen ve chvíli, kdycírkev mlčí, ale i v těch chvílích, kdy se nakonec rozhodne pozvednout hlas, protože jeden výkřik nestačí.
Ignác Pospíšil
Uprimne receno v Kralovehradecke diecezi jsem po ukonceni studii nalezla ruzne hierachicke zaby na prameni. Jsou zde lide, kteri jsou na vyznamnych postech ackoli byli v Cibulkovych seznamech vedeni jako agenti a zradci. A pak exmanzel diky krivde od mistniho polskeho podivina hledal pristresi duse u nemeckeho protestantskeho koumaka, ktery casto svou svevoli s oblibou zamenoval za vedeni Duchem Bozim. Jelikoz jsem se s nim hadala nekdo stacil nadelat famy, ze jsem soucasti jakesi sekty. Tou sektou mela asi byt komunita Blahoslavenstvi. Tak prestoze, mam magisterske vzdelani na Tf v CB padla jsem u ruznych katolickych kolaborantu v nemilost. Nekteri vice streleni jen cekaji na to, ze bidu a nouzi tohoto casu neunesu a najdu si nejakeho partnera nebot by mne mozna i radi odloucili od svatosti nebo aspon jak se patri viru otravili kdyby mohli….Nastesti netouzim ani potom takovym exemlarum jako soudruh P. Moravec ci jinym hvezdam, ktere rychle vstoupaji vzhuru lestit kliky na misto u Panovych dveri. Mistni polsky „lovec krokodylu“ z Polska se mi jevi jako dvojznacna postavicka. Takze jsem usili jit ucit pustila do Bozich rukou davno. Kdyby to byla Bozi vule Duch svaty by mne nekam dovedl. Touhu dozebravat se u zasterkaru ci karieristu opravdu nemam. A pak na biskupstvi kralovehradeckem zustavaji rudi bratri splhouni dnes mozna uz duhovi eurohujeri- soudruzi globaliste agenti noci kostelu a New age temnot. O tom mne presvedcila zkusenost stretu s reikisty. Nekteri knezi v teto diecezi nevedeli ani ktera bije, kdyz se tento mor siril po diecezi i napr. do jedne z krestanskych skolek. Vesmes mne pripadaji duchovni v teto diecezi jako nemi. Tak radsi hledam praci po svete sirem nez abych touzila takovym knizatum tohoto veku lestit kliku u dvou 00. Jsou-li to jesitni pani at si kliky lesti sami.
Inu, proč se zastřelil Petr Adam, že…
Ďakujem za podnetný názor. Rád by som sa informoval, či je možné nájsť niekde encykliku Sapientiae christianae aj v českom preklade. Díky za odpoveď.
Encyklika papeže Jana Pavla II. „Sapientia Christiana“ (1979):
http://www.ktf.cuni.cz/KTF-11-version1-sapiencia_christiana.pdf
Encykliku papeže Lva XIII. „Sapientiae Christianae“ (10. 1. 1890) jsem bohužel nikde nenašel.
Zajimavý názor. Jak mají katolíci hájit svoji víru, když jsou v ní tak málo vzdělaní. Ve farnostech nefunguje průběžné studium bible formou biblických hodin.O studium bible mají dlouhodobě zájem jenom asi 1-2 % věřících, kteří pravidelně navštěvují nedělní mše. Přitom třeba v protestanských církvích je o biblické hodiny velký zájem a mají i několik kurzů za týden, rozdělených podle věkového složení poslchačů.Většina katolíků ještě tak příjde na nedělní mši, ale dále již není ochotna věnovat svůj čas něčemu navíc. Chodil jsem roky na biblické hodiny k Salesiánům, probírali jsme Starý zákon stránku po stránce, když kněz umřel, nikdo nebyl ochoten vyuku po něm převzít. Je ale fakt, že nás chodilo žalostně málo, asi 1% farníků. Teď brněnské biskupství dodává každou neděli tištěný materiál Vezmi a čti, kde je rozebráno nedělní čtení evangelia. Má toto velmi dobrou úroveň, ale lidé si toto minimálně berou, většinou je to nezajímá, vyslechnou si mši, povinnost splněna a s ničím nás už nezatěžujte.
O katolicitě „Vezmi a čti“ hovoří výběr autorů, kterými je to tam prošpikováno: Tomáš Halík, Guy Gilbert, Richard Rohr, Chiara Lubich, Francis MacNutt, Kateřina Lachmanová, Marek Orko Vácha, protestanté Max Lucado a Jan Heller, … dokonce si je tam možné přečíst nějaké moudro i od ředitele Goldman Sachs.
Já jsem s Vezmi a čti spokojen, Pan Bůh zaplať za to. Pan Mareček odpovědný redaktor dělá svoji práci dobře. Jan Heller byl v Česku uznávaný jako největší odborník na SZ, proč bychom my katolíci jej nemohli citovat? Halík a Vácha tam bývají velmi sporadicky, nejvíce Gilbert a oba poslední papežové
ale třeba i názor Isaca Newtona.
ad Řezníček z Brna „Jan Heller byl v Česku uznávaný jako největší odborník na SZ“ – kým byl uznáván? A i kdyby, tak co to vypovídá? Troufám si tvrdit, že třeba takový Karol Sidon je možná ještě větším odborníkem na SZ – také byste byl spokojen, kdyby biskupství publikovalo úryvky z Písma sv. s jeho komentáři?
K závěru Vašeho komentáře bych si dovolil připomenout, že při míchaní pravdy s bludem není kvantita rozhodující.
Já se raději spoléhám na bratra Amadea ze Světla. Tam aspoň nemám obavy se začíst do zamyšlení nad nedělními texty.
Neexistují „protestantské církve“.
Písmo se studuje snadno, máte-li ho s katolickým komentářem (což je, mimochodem, jediné Písmo, které smíte jako katolík číst). Většina dnešních katolíků však nezná Nauku Církve – mravouku, věrouku atd. Právě proto pak Písmo vykládají subjektivisticky. Nakonec jim ani nevadí číst výklady od heretiků a modernistů.
SAPIENTIAE CHRISTIANAE
ENCYKLIKA PÁPEŽA LEVA XIII
. O KRESŤANOCH AKO OBČANOCH
Patriarchom, prímasom, arcibiskupom a
biskupom katolíckeho sveta v milosti a
spoločenstve s Apoštolskou stolicou.
Zo dňa na deň sa čoraz viac ukazuje, aké je potrebné mať stále na pamäti princípy kresťanskej múdrosti a úplne im prispôsobiť život, morálku a inštitúcie národov. Pretože keď sa tieto princípy ignorovali, nahromadilo sa také obrovské zlo, že žiaden človek so správnou zmýšľaním nemôže čeliť skúškam doby bez vážnej úzkosti alebo bez obáv uvažovať o budúcnosti. Pokrok, skutočne nezanedbateľný, sa dosiahol smerom k zabezpečeniu blahobytu tela a materiálnych vecí, ale materiálneho sveta s vlastníctvom bohatstva, moci a zdrojov, hoci to môže priniesť pohodlie a zvýšiť pôžitok z život, nie je schopný uspokojiť našu dušu stvorenú pre vyššie a vznešenejšie veci. Kontemplovať Boha a starať sa o Neho je najvyšším zákonom ľudského života. Lebo sme boli stvorení na božský obraz a podobu a svojou podstatou sme vedení k potešeniu nášho Stvoriteľa. Ale nie telesným pohybom alebo úsilím napredujeme k Bohu, ale skutkami duše, teda poznaním a láskou. Lebo Boh je naozaj prvou a najvyššou pravdou a iba myseľ sa živí pravdou. Boh je dokonalá svätosť a zvrchované dobro, po ktorom môže túžiť a dosiahnuť ho len vôľa, keď je jej vodcom cnosť.
2. Ale to, čo platí pre jednotlivých mužov, platí rovnako pre spoločnosť – domácu aj občiansku. Príroda nestvorila spoločnosť preto, aby v nej človek hľadal svoj posledný cieľ, ale preto, aby v nej a prostredníctvom nej nachádzal vhodné pomôcky, ktorými môže dosiahnuť svoju dokonalosť. Ak sa teda politická vláda usiluje len o vonkajšie výhody a o dosiahnutie kultivovaného a prosperujúceho života; ak pri spravovaní verejných záležitostí má vo zvyku odkladať Boha a nestarať sa o dodržiavanie morálneho zákona, žalostne sa to odchyľuje od svojho správneho smerovania a od príkazov prírody; ani by sa to nemalo považovať za spoločnosť alebo spoločenstvo ľudí, ale len za klamlivé napodobňovanie alebo zdanie spoločnosti.
3. Čo sa týka toho, čo sme nazvali dobrami duše, ktoré spočívajú najmä v praktizovaní pravého náboženstva a v neochvejnom zachovávaní kresťanských prikázaní, vidíme, že denne strácajú u ľudí úctu, či už pre zábudlivosť, alebo nerešpektovanie. , a to tak, že všetko, čo sa získa pre blaho tela, sa zdá byť stratené pre blaho duše. Pozoruhodným dôkazom ubúdania a oslabovania kresťanskej viery sú urážky, ktoré sa príliš často páchajú na Katolícku cirkev, otvorene a verejne – skutočne urážky, ktoré by vek milujúci náboženstvo nebol toleroval. Z týchto dôvodov je neuveriteľné množstvo ľudí v nebezpečenstve, že nedosiahnu spasenie; a ani samotné národy a ríše nemôžu dlho zostať bez ujmy, pretože keď kresťanské inštitúcie a morálka upadajú, ide s nimi aj hlavný základ ľudskej spoločnosti. Len sila zostane na zachovanie verejného pokoja a poriadku. Ale sila je veľmi slabá, keď bola odstránená bašta náboženstva, a keďže je náchylnejšia na splodenie otroctva ako poslušnosti, nesie v sebe zárodky neustále sa zväčšujúcich problémov. Súčasné storočie postihlo nezabudnuteľné katastrofy a nie je isté, že niektoré rovnako hrozné nehrozia. Samotná doba, v ktorej žijeme, nás varuje, aby sme hľadali nápravu tam, kde ju možno nájsť osamote, a to obnovením doktrín a praktík kresťanského náboženstva v kruhu rodiny a celej spoločnosti. V tom spočíva jediný spôsob, ako nás oslobodiť od neduhov, ktoré nás teraz ťažia, ako predísť nebezpečenstvám, ktoré teraz ohrozujú svet. Aby sme tento cieľ dosiahli, ctihodní bratia, musíme znášať všetku aktivitu a usilovnosť, ktoré sú v našej moci. Hoci sme sa už za iných okolností a vždy, keď si to vyžadovala príležitosť, týmito záležitosťami zaoberali, považujeme za účelné v tomto liste podrobnejšie definovať povinnosti katolíkov, keďže tieto by, ak by sa prísne dodržiavali, úžasne prispeli k dobro pospolitosti. Dostali sme sa do časov, keď sa vedie násilný a takmer každodenný boj o záležitosti najvyššieho momentu, boj, v ktorom je ťažké nenechať sa niekedy oklamať, nezablúdiť a pre mnohých neklesnúť na duchu. Patrí sa nám, ctihodní bratia, varovať, poučovať a nabádať každého verného s vážnosťou zodpovedajúcou danej príležitosti: aby nikto neopustil cestu pravdy.(1)
4. Nemožno pochybovať o tom, že na katolíkov prináležia oveľa početnejšie a dôležitejšie povinnosti ako na tých, ktorí buď nie sú dostatočne osvietení vo vzťahu ku katolíckej viere, alebo ktorí nie sú vôbec oboznámení s jej náukami. Keď vezmeme do úvahy, že Ježiš Kristus ihneď po vynesení spásy pre ľudstvo uložil svojim apoštolom príkaz „kázať evanjelium všetkému stvoreniu“, a je zrejmé, že všetkým ľuďom uložil povinnosť dôkladne sa učiť a veriť tomu, čo sa naučili. . Táto povinnosť je úzko spätá so získaním večnej spásy: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“(2) Ale človek, ktorý prijal kresťanskú vieru, ako napr. povinnosťou viazaný, je práve tým subjektom Cirkvi ako jedno z jej narodených detí a stáva sa členom toho najväčšieho a najsvätejšieho zboru, ktorému je osobitným poverením rímskeho veľkňaza vládnuť s najvyššou mocou, pod jeho neviditeľná hlava, Ježiš Kristus.
5. Ak nám teda prirodzený zákon prikazuje oddane milovať a brániť krajinu, v ktorej sme sa narodili a v ktorej sme vychovali, takže každý dobrý občan váha nečeliť smrti za svoju rodnú zem, oveľa viac Je naliehavou povinnosťou kresťanov, aby boli vždy povzbudzovaní podobnými citmi k Cirkvi? Lebo Cirkev je sväté mesto živého Boha, zrodené zo samého Boha a Ním vybudované a založené. Na tejto zemi skutočne koná svoju púť, ale poučovaním a vedením ľudí ich privoláva k večnému šťastiu. Sme teda povinní vrúcne milovať krajinu, odkiaľ sme dostali prostriedky na pôžitok, ktoré poskytuje tento smrteľný život, ale máme oveľa naliehavejšiu povinnosť milovať vrúcnou láskou Cirkev, ktorej vďačíme za život duše. , život, ktorý bude trvať navždy. Za vhodné je uprednostňovať dobro duše pred blahom tela, keďže povinnosti voči Bohu majú oveľa posvätnejšiu povahu ako povinnosti voči ľuďom.
6. Okrem toho, ak by sme súdili správne, nadprirodzená láska k Cirkvi a prirodzená láska k našej vlasti vychádza z toho istého večného princípu, pretože sám Boh je ich pôvodcom a pôvodnou príčinou. Z toho teda vyplýva, že medzi povinnosťami, ktoré jednotlivo ukladajú, sa ani jedna nemôže dostať do kolízie s druhou. Môžeme a mali by sme sa milovať, správať sa láskavo k blížnym, živiť náklonnosť k štátu a vládnucim mocnostiam; ale zároveň môžeme a musíme mať voči Cirkvi cit synovskej zbožnosti a milovať Boha tou najhlbšou láskou, akej sme schopní. Poradie prednosti týchto povinností je však niekedy obrátené buď pod stresom z verejných nešťastí, alebo zvrátenou vôľou ľudí. Napríklad sa vyskytujú prípady, keď sa zdá, že štát vyžaduje od mužov ako poddaných jednu vec a náboženstvo od ľudí ako kresťanov niečo celkom iné; a to v skutočnosti bez akéhokoľvek iného dôvodu, než že vládcovia štátu buď neberú posvätnú moc cirkvi do úvahy, alebo sa ju snažia podriadiť svojej vlastnej vôli. Vzniká tak konflikt a príležitosť, prostredníctvom takéhoto konfliktu, dokazovať cnosť. Dve mocnosti sú konfrontované a naliehajú na svoje príkazy v opačnom zmysle; poslúchnuť oboje je úplne nemožné. Žiaden človek nemôže slúžiť dvom pánom, (3) lebo páčiť sa jednému znamená pohŕdať druhým.
7. O tom, čo by sa malo uprednostňovať, by nikto nemal na chvíľu balansovať. Je skutočne veľkým zločinom odňať vernosť Bohu s cieľom potešiť ľudí, činom vrcholnej skazenosti porušiť zákony Ježiša Krista, podriadiť sa poslušnosti pozemským vládcom, alebo pod zámienkou dodržiavania občianskeho zákona. ignorovať práva Cirkvi; „Boha máme poslúchať viac ako ľudí.“(4) Túto odpoveď, ktorú starý Peter a ostatní apoštoli používali na to, aby dávali civilným autoritám, ktoré prikazovali nespravodlivé veci, musíme za podobných okolností dávať vždy a bez váhania. Niet lepšieho občana, či už v čase mieru alebo vojny, ako kresťan, ktorý dbá na svoje povinnosti; ale taký by mal byť pripravený trpieť všetko, dokonca aj samotnú smrť, namiesto toho, aby opustil vec Božiu alebo Cirkev.
8. Preto tí, ktorí obviňujú a nazývajú vzburou, tento neochvejný postoj pri voľbe povinnosti, správne nepochopili silu a povahu pravého zákona. Hovoríme o záležitostiach, ktoré sú všeobecne známe a ktoré sme predtým viac ako raz úplne vysvetlili. Právo je vo svojej podstate mandátom správneho rozumu, vyhláseného správne ustanovenou autoritou, pre spoločné dobro. Ale pravá a legitímna autorita je bez sankcií, pokiaľ nepochádza od Boha, najvyššieho Vládcu a Pána všetkých. Všemohúci jediný môže zveriť moc človeku nad svojimi blížnymi;(5) ani to nemožno považovať za správny rozum, ktorý je v rozpore s pravdou a božským rozumom; ani to, čo sa považuje za pravé dobro, ktoré sa protiví najvyššiemu a nezmeniteľnému dobru, alebo ktoré odvracia a odvádza vôľu ľudí od lásky Božej.
9. Preto je v mysliach kresťanov posvätná samotná myšlienka verejnej moci, v ktorej uznávajú akúsi podobu a symbol Božského Majestátu, aj keď ho vykonáva niekto nehodný. Pretrváva v nich spravodlivá a náležitá úcta k zákonom nie zo sily a hrozieb, ale z vedomia povinnosti; „Lebo Boh nám nedal ducha strachu.“ (6)
10. Ak sú však zákony štátu v zjavnom rozpore s Božím zákonom, obsahujú ustanovenia, ktoré ubližujú Cirkvi alebo vydávajú príkazy nepriaznivé voči povinnostiam uloženým náboženstvom, alebo ak v osobe najvyššieho veľkňaza porušujú autoritu Ježiša Krista sa potom, naozaj, odporovať sa stáva pozitívnou povinnosťou, poslúchať, zločinom; zločin, navyše v kombinácii s priestupkom proti samotnému štátu, keďže každý priestupok proti náboženstvu je zároveň hriechom proti štátu. Tu sa znova ukazuje, aká nespravodlivá je výčitka vzbury; lebo poslušnosť vládcom a zákonodarcom sa neodmieta, ale odchýlenie sa od ich vôle je len v tých predpisoch, ktoré nemajú moc nariadiť. Na príkazy, ktoré sú vydané v neprospech Božej cti, a teda sú mimo rámca spravodlivosti, sa treba pozerať ako na čokoľvek, a nie za zákony. Ste si plne vedomí, ctihodní bratia, že toto je práve tvrdenie apoštola sv. Pavla, ktorý v liste Titovi pripomenul kresťanom, že „majú byť podriadení kniežatám a mocnostiam a poslúchať na slovo, “ hneď dodáva: „A byť pripravený na každé dobré dielo.“(7) Tým otvorene vyhlasuje, že ak ľudské zákony obsahujú príkazy, ktoré sú v rozpore s večným Božím zákonom, je správne ich neposlúchať. Podobne dal Knieža apoštolov túto odvážnu a vznešenú odpoveď tým, ktorí by ho zbavili slobody hlásať evanjelium: „Ak je pred Bohom spravodlivé počuť vás viac ako Boha, súďte vy, lebo nemôžeme nehovoriť to, čo sme videli a počuli.“ (8)
11. Preto milovať obe krajiny, tú pozemskú dolu a tú nebeskú hore, ale tak, aby láska k nášmu nebeskému prevýšila lásku k nášmu pozemskému domovu a aby ľudské zákony neboli nikdy postavené nad Boží zákon, je základná povinnosť kresťanov a takpovediac prameň, z ktorého pramenia všetky ostatné povinnosti. Sám Vykupiteľ ľudstva povedal: „Preto som sa narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“(9) Podobne: „Prišiel som vrhnúť oheň na zem, a čo ja budem, ak nie, aby bola zapálená?“(10) V poznaní tejto pravdy, ktorá predstavuje najvyššiu dokonalosť mysle; v Božej láske, ktorá podobne završuje vôľu, prebýva celý kresťanský život a sloboda. Toto ušľachtilé dedičstvo pravdy a lásky, ktoré Ježiš Kristus zveril Cirkvi, neustále bráni a udržiava s neúnavným úsilím a ostražitosťou.
12. Ale s akou horkosťou a v koľkých podobách sa viedla vojna proti Cirkvi, bolo by teraz nesprávne naliehať. Zo skutočnosti, že ľudský rozum sa zaviazal vytrhnúť z prírody, prostredníctvom vedeckých výskumov, mnohé z jej vzácnych tajomstiev a vhodne ich aplikovať na rôzne požiadavky života, ľudia sa stali posadnutými takým arogantným zmyslom pre svoj život. vlastné sily, keďže sa už považovali za schopných vyhnať zo spoločenského života autoritu a ríšu Božiu. Vedení týmto klamom, prenášajú na ľudskú prirodzenosť nadvládu, o ktorej si myslia, že Boh je vydrancovaný; z prírody, tvrdia, musíme hľadať princíp a pravidlo všetkej pravdy; z prírody, aver, sám pramení, a na to treba odkazovať všetky povinnosti, ktoré náboženské cítenie nabáda. Preto popierajú každé zjavenie zhora a všetku vernosť kresťanskému učeniu o morálke, ako aj všetku poslušnosť Cirkvi a zachádzajú až tak ďaleko, že popierajú jej moc tvoriť zákony a uplatňovať každý iný druh práva, dokonca nepripúšťať Cirkvi žiadne miesto medzi občianskymi inštitúciami pospolitosti. Títo ľudia sa neprávom usilujú a silou mocou získať kontrolu nad verejnými vecami a klásť ruky na kormidlo štátu, aby sa zákonodarstvo ľahšie prispôsobilo týmto zásadám a morálke ľudí ovplyvňovaných v r. v súlade s nimi. Z toho vyplýva, že v mnohých krajinách je katolicizmus buď otvorene napadnutý, alebo sa do neho tajne zasahuje, pričom najzhubnejšie doktríny sú úplne beztrestné, zatiaľ čo verejné vyznávanie kresťanskej pravdy je často spútané rôznymi obmedzeniami.
13. Za takýchto zlých okolností je teda každý zaviazaný vo svedomí bdieť nad sebou, využívajúc všetky možné prostriedky, aby si zachoval vieru neporušenú v hĺbke svojej duše, vyhýbajúc sa všetkým rizikám a pri každej príležitosti sa vyzbrojoval, najmä proti rôznym medzi neveriacimi rozšírené čudné sofizmy. Aby sme zachovali túto čnosť viery v jej celistvosti, vyhlasujeme, že je veľmi výhodné a v súlade s požiadavkami doby, aby každý, podľa miery svojich schopností a inteligencie, dôkladne študoval kresťanskú doktrínu. a naplniť jeho myseľ tak dokonalými znalosťami, aké môžu byť o veciach, ktoré sú pretkané náboženstvom a ležia v dosahu rozumu. A keďže je potrebné, aby viera nielenže zostala nepoškvrnená v duši, ale aby neustále rástla, treba neustále oslovovať Boha prosebnú a pokornú prosbu apoštolov: „Rozmnožuj našu vieru“(11).
14. Ale v tej istej veci, dotýkajúcej sa kresťanskej viery, sú aj iné povinnosti, ktorých presné a náboženské zachovávanie, nevyhnutné v každom čase v záujme večnej spásy, sa v dnešnej dobe stáva obzvlášť dôležité. Uprostred takejto ľahkomyseľnej a rozšírenej hlúposti názorov je, ako sme už povedali, úradom Cirkvi ujať sa obrany pravdy a vykoreniť omyly z mysle, a toto obvinenie musí vždy posvätne dodržiavať. že Božia česť a spása ľudí sú zverené jej zachovaniu. Ale keď nevyhnutnosť núti, nielen tí, ktorí sú obdarení mocou vládnutia, sú povinní chrániť integritu viery, ale ako tvrdí svätý Tomáš: „Každý je povinný prejavovať svoju vieru, buď poučovať a povzbudzovať iných veriacich, alebo odraziť útoky neveriacich.“(12) Cúvnuť pred nepriateľom alebo mlčať, keď sa zo všetkých strán ozývajú také náreky proti pravde, je súčasťou človeka buď bezcharakterného alebo bezcharakterného. má pochybnosti o pravdivosti toho, čomu vyhlasuje, že verí. V oboch prípadoch je takýto spôsob správania podlý a uráža Boha a oba sú nezlučiteľné so spásou ľudstva. Takéto správanie je prospešné iba pre nepriateľov viery, pretože nič neposmeľuje zlých tak, ako nedostatok odvahy na strane dobrých. Navyše nedostatok ráznosti zo strany kresťanov je o to väčšmi obviňovaný, pretože nezriedka by z ich strany stačilo málo na to, aby zmarili falošné obvinenia a vyvrátili mylné názory, a ak by sa vždy usilovnejšie namáhali, mohli by počítať s tým, že budú úspešný. Koniec koncov, nikomu nemožno zabrániť, aby prejavil silu duše, ktorá je charakteristická pre pravých kresťanov, a veľmi často takýmto prejavom odvahy naši nepriatelia strácajú odvahu a ich zámery sú zmarené. Kresťania sú navyše zrodení pre boj, pričom čím väčšia vehemencia, tým istejší, s pomocou Boha, triumf: „Dôveruj, ja som premohol svet.“(13) Ani nie je dôvod tvrdiť, že Ježiš Kristus, Strážca a Bojovník Cirkvi v žiadnom prípade nepotrebuje pomoc ľudí. Sila mu určite nechce, ale vo svojej milujúcej láskavosti by nám pridelil podiel na získavaní a uplatňovaní plodov spásy, získaných jeho milosťou.
15. Hlavné prvky tejto povinnosti spočívajú v otvorenom a neochvejnom vyznávaní katolíckej náuky a v jej šírení v najvyššej možnej miere. Pretože, ako sa často hovorí, s najväčšou pravdou nie je nič tak škodlivé pre kresťanskú múdrosť, ako by to nemalo byť známe, pretože má, keď ju lojálne prijímame, prirodzenú silu zahnať omyl. Akonáhle sa katolíckej pravdy chopí jednoduchá a nezaujatá duša, rozum dá súhlas. Viera, ako cnosť, je veľkým darom božskej milosti a dobroty; samotné predmety, na ktoré sa má viera vzťahovať, sú však sotva známe iným spôsobom ako počutím. „Ako uveria Tomu, o ktorom nepočuli, a ako počujú bez kazateľa? Viera prichádza z počutia a počúvanie zo slova Kristovho.“(14) Odvtedy je viera nevyhnutná na spásu, z toho vyplýva, že slovo Kristovo musí viazať kázané. Úrad kázania, teda vyučovania, spočíva z božského práva v provincii pastierov, menovite biskupov, ktorých „Duch Svätý ustanovil, aby spravovali Božiu Cirkev“(15) . predovšetkým rímskemu veľkňazovi, námestníkovi Ježiša Krista, ustanovenému za hlavu všeobecnej Cirkvi, učiteľa všetkého, čo sa týka morálky a viery.
16. Nikto si však nesmie myslieť, že súkromným jednotlivcom sa bráni aktívne sa podieľať na tejto vyučovacej povinnosti, najmä tým, ktorých Boh obdaril darmi mysle so silným želaním, aby sa stali užitočnými. Títo, tak často, ako si to okolnosti vyžadujú, môžu prevziať na seba nie funkciu pastiera, ale úlohu sprostredkovať druhým to, čo sami prijali, a stať sa akoby živými ozvenami svojich majstrov vo viere. . Takáto spolupráca zo strany laikov sa otcom Vatikánskeho koncilu zdala taká vhodná a plodná pre dobro, že si mysleli, že ju pozvali. „Všetkých verných kresťanov, ale najmä tých, ktorí sú na poprednom mieste alebo ktorí sa venujú vyučovaniu, zo súcitu Ježiša Krista a z autority toho istého Boha a Spasiteľa nariaďujeme, aby priniesli pomoc na odvrátenie a odstráňte tieto bludy zo svätej Cirkvi a prispejte svojou horlivou pomocou k šíreniu svetla nepoškvrnenej viery.“(16) Nech má teda každý na pamäti, že aj on môže a má, pokiaľ je to možné, kázať katolícke vierou autoritou svojho príkladu a otvoreným a stálym vyznávaním povinností, ktoré ukladá. V súvislosti s povinnosťami, ktoré nás zaväzujú k Bohu a Cirkvi, treba mať úprimne na pamäti, že pri šírení kresťanskej pravdy a odvracaní omylov treba, pokiaľ je to možné, aktívne využívať horlivosť laikov. .
17. Veriaci by však tieto povinnosti nesplnili tak úplne a výhodne, ako by sa patrilo, keby vstúpili na pole ako izolovaní zástancovia viery. Ježiš Kristus skutočne jasne naznačil, že nepriateľstvo a nenávisť voči ľuďom, ktoré v prvom rade zakúsil, sa prejavia v rovnakej miere voči dielu, ktoré založil, takže mnohým bude zabránené profitovať zo spasenia, pre ktoré všetci sú zaviazaní Jeho milujúcej láskavosti. Preto chcel nielen vychovávať učeníkov vo svojej doktríne, ale chcel ich zjednotiť do jednej spoločnosti a tesne ich spojiť do jedného tela, „ktorým je Cirkev“,(17), ktorej hlavou bude On. Život Ježiša Krista teda preniká celým rámcom tohto tela, opatruje a vyživuje každý jeho úd, spája každého s každým a umožňuje, aby všetci spolupracovali k rovnakému cieľu, aj keď činnosť každého z nich nie je rovnaká. ) Z toho vyplýva, že Cirkev nielenže je dokonalá spoločnosť, ktorá ďaleko prevyšuje každú inú, ale jej zakladateľ jej prikázal, aby za spásu ľudstva bojovala „ako vojsko zostavené v boji“.(19) organizáciu a konštitúciu kresťanskej spoločnosti nemožno v žiadnom prípade zmeniť, ani jeden z jej členov nemôže žiť, ako sa mu zachce, ani si zvoliť taký spôsob boja, ktorý sa mu najviac páči. Lebo v skutočnosti nerozptyľuje a nezhromažďuje ten, kto sa nezhromažďuje s Cirkvou as Ježišom Kristom, a všetci, ktorí nebojujú spoločne s ním a s Cirkvou, v pravde bojujú proti Bohu.(20)
18. Na dosiahnutie takého zjednotenia myslí a jednotnosti konania – nie bez dôvodu, ktorého sa nepriatelia katolicizmu tak veľmi obávali – je hlavným cieľom, aby prevládal dokonalý súlad názorov; V tomto úmysle nachádzame apoštola Pavla, ktorý s vrúcnou horlivosťou a vážnosťou slov nabáda Korinťanov: „Teraz vás prosím, bratia, v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste všetci hovorili to isté a aby schizmy medzi vami, ale aby ste boli úplne v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku.“(21)
19. Múdrosť tohto nariadenia je ľahko pochopiteľná. V skutočnosti je myšlienka princípom konania, a preto nemôže existovať zhoda vôle alebo podobnosť konania, ak všetci ľudia myslia inak.
20. V prípade tých, ktorí vyznávajú, že rozum berú ako svoj jediný vodítko, sotva by sa našla jednota učenia, ak by vôbec mohla byť nájdená. Umenie poznať veci také, aké v skutočnosti sú, je skutočne mimoriadne ťažké; okrem toho je ľudská myseľ od prírody slabá a priťahovaná rôznymi názormi a nie zriedkavo zvádzaná dojmami prichádzajúcimi zvonku; a okrem toho vplyv vášní často krát odoberá, alebo určite aspoň zmenšuje, schopnosť pochopiť pravdu. Z tohto dôvodu sa pri riadení štátnych záležitostí často používajú prostriedky na to, aby násilím držali spolu tých, ktorí sa nevedia dohodnúť v spôsobe myslenia.
21. U kresťanov je to ďaleko inak; vládu viery dostávajú od Cirkvi, ktorej autoritou a pod vedením ktorej si uvedomujú, že nepochybne dospeli k pravde. V dôsledku toho, ako je Cirkev jedna, pretože Ježiš Kristus je jeden, tak v celom kresťanskom svete existuje a má byť len jedna doktrína: „Jeden Pán, jedna viera“(22) „ale majúca toho istého ducha viera,“(23) majú spásonosný princíp, z ktorého spontánne vychádza jedna a tá istá vôľa vo všetkých a jeden a ten istý princíp konania.
22. No, ako nabáda apoštol Pavol, táto jednomyseľnosť by mala byť dokonalá. Kresťanská viera nespočíva na ľudskej, ale na božskej autorite, pretože to, čo Boh zjavil, „veríme nie pre vnútorný dôkaz pravdy vnímanej prirodzeným svetlom nášho rozumu, ale pre autoritu zjavujúceho Boha, ktorý nemôže byť oklamaný ani sám neklamať.“(24) Z toho vyplýva, že čokoľvek, čo Boh zjavil, musíme prijať s podobným a rovnakým súhlasom. Odmietnuť uveriť ktorejkoľvek z nich sa rovná odmietnutiu všetkých, pretože tí, ktorí popierajú, že Boh hovoril k ľuďom, alebo ktorí spochybňujú Jeho nekonečnú pravdu a múdrosť, naraz ničia samotný základ viery. Určiť však, ktoré náuky sú božsky zjavené, patrí učiacej Cirkvi, ktorej Boh zveril stráženie a výklad svojich výrokov. Ale najvyšším učiteľom v Cirkvi je rímsky veľkňaz. Zjednotenie myslí si teda vyžaduje, spolu s dokonalou zhodou v jedinej viere, úplnú podriadenosť a poslušnosť vôle voči Cirkvi a Rímskemu veľkňazovi, ako samotnému Bohu. Táto poslušnosť by však mala byť dokonalá, pretože ju prikazuje samotná viera a s vierou má spoločné to, že ju nemožno dávať v kúskoch; nie, keby to nebolo absolútne a dokonalé v každom jednotlivom, mohlo by to nosiť meno poslušnosti, ale jej podstata by sa vytratila. Kresťanské zvyky pripisujú tejto dokonalosti poslušnosti takú hodnotu, že bola a vždy bude považovaná za rozlišovaciu značku, podľa ktorej môžeme rozpoznať katolíkov. Obdivuhodne nám predkladá správny pohľad na nasledujúci úryvok od svätého Tomáša Akvinského: „Formálnym predmetom viery je primárna pravda, ako sa ukazuje vo Svätom písme a v učení Cirkvi, ktoré vychádza z prameňa Z toho teda vyplýva, že ten, kto sa ako neomylné Božie pravidlo nedrží učenia Cirkvi, ktoré vychádza z prvotnej pravdy zjavenej vo Svätom písme, nemá zvyk viery, ale Je zrejmé, že ten, kto sa pridŕža cirkevných doktrín ako neomylného pravidla, dáva súhlas so všetkým, čo Cirkev učí, ale inak, ak s odkazom na to, čo učí Cirkev drží to, čo sa mu páči, ale nedrží to, čo sa mu nepáči, nedrží sa učenia Cirkvi ako neomylného pravidla, ale svojej vôle.“(25)
23. Viera celej Cirkvi má byť jednotná, podľa prikázania (1. Kor. 1:10): „Nech všetci hovoria to isté a nech nie sú medzi vami rozkoly“; pod podmienkou, že otázky, ktoré vyvstanú v súvislosti s vierou, by mal určiť ten, kto predsedá celej Cirkvi, ktorej rozsudok musí byť preto bez váhania prijatý. A teda výlučnej autorite najvyššieho veľkňaza prináleží vydať novú revíziu symbolu , ako aj nariaďovať všetky ostatné záležitosti, ktoré sa týkajú všeobecnej Cirkvi.“(26)
24. Pri vymedzovaní hraníc poslušnosti dlžnej pastierom duší, ale predovšetkým autorite rímskeho veľkňaza, nemožno predpokladať, že sa má ustúpiť len vo vzťahu k dogmám, ktorých tvrdohlavé popieranie nemôže. byť oddelený od zločinu herézy. Nie, ďalej, nestačí úprimne a pevne súhlasiť s doktrínami, ktoré, aj keď nie sú definované žiadnym slávnostným vyhlásením Cirkvi, sú ňou navrhnuté, aby verila, ako je Bohom zjavené, v jej spoločné a univerzálne učenie, a ktoré Vatikán Vyhlásený koncil treba veriť „katolíckou a božskou vierou“.(27) Ale aj to treba počítať medzi povinnosti kresťanov, aby sa nechali riadiť a riadiť autoritou a vedením biskupov, a predovšetkým , Apoštolskej stolice. A ako vhodné je, že by to malo byť, aby to každý mohol ľahko vnímať. Lebo veci obsiahnuté v božských prorokoch sa vzťahujú čiastočne na Boha a čiastočne na človeka a na všetko, čo je potrebné na dosiahnutie jeho večnej spásy. Oboje, teda to, čomu sme povinní veriť a čo sme povinní konať, stanovuje, ako sme uviedli, Cirkev využívajúca svoje božské právo a v Cirkvi najvyšší veľkňaz. Preto prináleží pápežovi, aby autoritatívne posudzoval, čo obsahujú posvätné veštby, ako aj to, ktoré doktríny sú v súlade a čo s nimi nesúhlasia; a tiež z toho istého dôvodu ukázať, ktoré veci treba prijať ako správne a čo odmietnuť ako bezcenné; čo je potrebné robiť a čomu sa vyhýbať, aby sme dosiahli večnú spásu. Lebo inak by neexistoval žiadny spoľahlivý vykladač Božích príkazov, ani by neexistoval žiadny bezpečný sprievodca, ktorý by človeku ukázal, ako by mal žiť.
25. Okrem toho, čo bolo stanovené, je potrebné plnšie vstúpiť do podstaty Cirkvi. Nie je združením kresťanov, ktoré sa spojili náhodou, ale je to božsky založená a obdivuhodne vytvorená spoločnosť, ktorej priamym a blízkym cieľom je viesť svet k pokoju a svätosti. A keďže iba Cirkev z Božej milosti získala prostriedky potrebné na uskutočnenie tohto cieľa, má svoje pevné zákony, osobitné oblasti pôsobenia a určitú metódu, ktorá je pevne stanovená a zodpovedá jej povahe, ako riadiť kresťanské národy. Uplatňovanie takejto riadiacej moci je však ťažké a ponecháva priestor na nespočetné konflikty, keďže Cirkev vládne národom roztrúseným po každej časti zeme, líšiacich sa rasou a zvykmi, ktorí žijú pod vplyvom zákonov svojich krajín . dlžní poslušnosť civilným aj náboženským autoritám. Uložené povinnosti prináležia tým istým osobám, ako už bolo uvedené, a medzi nimi neexistuje rozpor ani zmätok; lebo niektoré z týchto povinností súvisia s blahobytom štátu, iné sa týkajú všeobecného dobra Cirkvi a obe majú za cieľ vychovávať ľudí k dokonalosti.
26. Z vysledovania týchto práv a povinností je zrejmé, že riadiace právomoci môžu úplne slobodne vykonávať činnosť štátu; a to nielen proti vôli Cirkvi, ale očividne s jej spoluprácou, pretože silne nabáda k praktizovaniu zbožnosti, ktorá zahŕňa správne cítenie sa k Bohu, a práve tým podnecuje spravodlivé zmýšľanie voči Bohu. vládcov v štáte. Duchovná sila má však oveľa vznešenejšie poslanie: Cirkev si kladie za cieľ riadiť myslenie ľudí pri obrane „Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti“(28), čo je úloha, na ktorej plnení je odhodlaná.
27. Nikto však nemôže bez rizika pre vieru vzbudzovať pochybnosti o tom, že samotná Cirkev bola obdarená takou mocou spravovať duše, že by úplne vylúčila občiansku autoritu. V skutočnosti to nebolo cisárovi, ale Petrovi, že Ježiš Kristus zveril kľúče od nebeského kráľovstva. Z tejto doktríny dotýkajúcej sa vzťahov politiky a náboženstva vyplývajú dôležité dôsledky, ktoré nemôžeme prejsť mlčaním.
28. Existuje pozoruhodný rozdiel medzi každým druhom občianskej vlády a vládou Kristovho kráľovstva. Ak toto má určitú podobnosť a charakter s občianskym kráľovstvom, odlišuje sa od neho svojím pôvodom, princípom a podstatou. Cirkev má teda právo existovať a chrániť sa inštitúciami a zákonmi v súlade so svojou povahou. A keďže je nielen dokonalá spoločnosť sama o sebe, ale je nadradená každej inej spoločnosti ľudského rastu, rozhodne odmieta, povýšená právom aj povinnosťou, spájať sa s akoukoľvek stranou a podriaďovať sa prchavým požiadavkám. politika. Z podobných dôvodov Cirkev, ktorá je vždy ochrankyňou svojich práv a najpozoruhodnejšou voči iným, zastáva názor, že nie je jej právomocou rozhodovať, ktorá z mnohých rôznych foriem vlády a občianskych inštitúcií kresťanských štátov je najlepšia, a medzi rôznymi druhmi štátnej správy neschvaľuje žiadnu za predpokladu, že sa bude dodržiavať náboženská úcta a dodržiavanie dobrých mravov. Takýmto štandardom správania by sa mali riadiť myšlienky a spôsob konania každého katolíka.
29. Niet pochýb o tom, že vo sfére politiky môže existovať veľa vecí pre legitímne rozdiely v názoroch a že s výhradou práv na spravodlivosť a pravdu sa všetci môžu snažiť uviesť do skutočného fungovania myšlienky, o ktorých sa domnievajú, že sú pravdepodobné. byť priaznivejší ako ostatní k všeobecnému blahu. Ale pokúšať sa zapojiť Cirkev do straníckych sporov a snažiť sa priviesť jej podporu proti tým, ktorí majú opačné názory, je hodné iba partizánov. Naopak, náboženstvo by mal každý považovať za sväté a neporušené; Nie, v samotnom verejnom poriadku štátov – ktorý nemožno oddeliť od zákonov ovplyvňujúcich morálku a od náboženských povinností – je vždy naliehavé a vlastne aj hlavným záujmom premýšľať, ako najlepšie konzultovať záujmy katolicizmu. Kdekoľvek sa objavia pre snahu protivníkov ocitnúť sa v nebezpečenstve, mali by okamžite prestať všetky názorové rozdiely medzi katolíkmi, aby sa tak ako prevládajúce myšlienky a rady ponáhľali na pomoc náboženstvu, všeobecnému a najvyššiemu dobru, aby čo všetko ostatné by malo byť uvedené. Myslíme si, že by bolo dobré spracovať túto záležitosť trochu podrobnejšie.
30. Cirkev a štát nepochybne majú individuálnu suverenitu; teda pri výkone verejných záležitostí ani jeden neposlúcha druhého v medziach, na ktoré je každý obmedzený svojou ústavou. Z toho však nevyplýva, že cirkev a štát sú nejakým spôsobom oddelené a ešte menej antagonistické, príroda nám v skutočnosti darovala nielen fyzickú existenciu, ale aj morálny život. Preto od pokoja verejného poriadku, ktorý je bezprostredným cieľom občianskej spoločnosti, človek očakáva, že bude čerpať svoje blaho a ešte viac ochrannú starostlivosť potrebnú pre svoj morálny život, ktorý spočíva výlučne v poznaní a praktizovaní cností. Okrem toho si zároveň želá, aby v súlade s povinnosťou nachádzal v Cirkvi potrebné pomôcky k jeho náboženskej dokonalosti, v poznaní a praktizovaní pravého náboženstva; toho náboženstva, ktoré je kráľovnou cností, pretože tým, že ich spája s Bohom, ich všetky dopĺňa a zdokonaľuje. Preto tí, ktorí sa zaoberajú vytváraním ústav a prijímaním zákonov, by mali mať na pamäti morálnu a náboženskú povahu človeka a starať sa o to, aby mu pomáhali, ale správnym a usporiadaným spôsobom, aby dosiahli dokonalosť, nič neprikazujú ani nezakazujú okrem čo je primerane v súlade s občianskymi, ako aj s náboženskými požiadavkami. Práve z tohto dôvodu Cirkev nemôže stáť bokom, ľahostajná k významu a významu zákonov vydaných štátom; nie v takom rozsahu, v akom sa odvolávajú na štát, ale v takom rozsahu, v akom prekračujú ich náležité hranice a zasahujú do práv Cirkvi.
31. Od Boha bola Cirkvi zverená povinnosť nielen zasahovať do odporu, ak by štátna moc bola v rozpore s náboženstvom, ale okrem toho vynaložiť veľké úsilie, aby sila evanjelia prenikla do zákona. a inštitúcie národov. A keďže osud štátu závisí hlavne od dispozície tých, ktorí sú na čele vecí, z toho vyplýva, že Cirkev nemôže dať tvár ani priazeň tým, o ktorých vie, že sú voči nej nasiaknuté duchom nepriateľstva; ktorí otvorene odmietajú rešpektovať jej práva; ktorí si dali za cieľ a účel roztrhať alianciu, ktorá by zo samotnej podstaty vecí mala spájať záujmy náboženstva so záujmami štátu. Naopak, je (ako určite bude) zástankyňou tých, ktorí sú sami preniknutí správnym spôsobom myslenia, pokiaľ ide o vzťahy medzi cirkvou a štátom, a ktorí sa usilujú o to, aby pracovali v dokonalom súlade pre spoločnú vec. dobre. Tieto predpisy obsahujú zásadu, podľa ktorej má každý katolík formovať svoje správanie vo verejnom živote. Stručne povedané, tam, kde Cirkev nezakazuje zúčastňovať sa na veciach verejných, je vhodné a vhodné podporovať ľudí, ktorí majú uznanú hodnotu a ktorí sa zaväzujú, že si zaslúžia dobro v katolíckej veci, a v žiadnom prípade im to nesmie byť dovolené. uprednostňujte pred nimi každého, kto je nepriateľský voči náboženstvu.
32. Odkiaľ sa ukazuje, aká naliehavá je povinnosť udržiavať dokonalé spojenie myslí, najmä v dnešnej dobe, keď je kresťanské meno napádané tak zosúladenými a rafinovanými plánmi. Všetci, ktorým záleží na tom, aby sa vrúcne pripojili k Cirkvi, ktorá je „stĺpom a základom pravdy“,29 sa ľahko vyhnú pánom, ktorí „klamú a sľubujú im slobodu, keď sú sami otrokmi skazenosti.“(30) Ba viac, keď sa stali účastníkmi božskej cnosti, ktorá prebýva v Cirkvi, zvíťazia nad umom svojich protivníkov múdrosťou a nad ich násilím odvahou. Teraz nie je čas a miesto na to, aby sme sa pýtali, či a do akej miery prispeli netečnosť a vnútorné nezhody katolíkov k súčasnému stavu vecí; je však prinajmenšom isté, že zvrátene zmýšľajúci by prejavovali menej smelosti a nepriniesli by také hromadenie neduhov, keby viera, „ktorá pôsobí láskou“(31), bola vo všeobecnosti v dušiach energickejšia a živšia. ľudí, a keby nebolo také všeobecné odklonenie sa od božsky ustanoveného pravidla morálky v celom kresťanstve. Nech aspoň lekcie, ktoré nám prináša spomienka na minulosť, budú mať dobrý výsledok v tom, že povedú k múdrejšiemu spôsobu konania v budúcnosti.
33. Tí, ktorí sa hodlajú zúčastňovať na veciach verejných, by sa mali s najväčšou opatrnosťou vyhýbať dvom kriminálnym excesom: takzvanej obozretnosti a falošnej odvahe. Niektorí skutočne tvrdia, že nie je vhodné odvážne útočiť na zlo – konať v jeho sile a keď je na vzostupe, aby, ako sa hovorí, odpor nerozčúlil už aj tak nepriateľské mysle. Je to vec dohadov, či sú za Cirkev, alebo proti nej, pretože na jednej strane sa vydávajú za katolícku vieru, no napriek tomu si želajú, aby Cirkev pripustila určité názory, ktoré sú v rozpore s jej učením. , ktoré sa majú beztrestne šíriť do zahraničia. Nariekajú nad stratou viery a prevrátením mravov, no trápia sa, aby nepriniesli žiadnu nápravu; nie, nie len zriedka, dokonca pridať na intenzite neplechu prílišnou zhovievavosťou alebo škodlivým pretváraním. Tí istí jednotlivci by nemali mať nikoho na pochybách o ich dobrej vôli voči Svätej stolici; napriek tomu majú vždy niečo ako výčitku voči najvyššiemu veľkňazovi.
34. Obozretnosť ľudí tohto druhu je typu klobúka, ktorý apoštol Pavol nazýva „múdrosťou tela“ a „smrťou“ duše, „pretože nepodlieha zákonu Božiemu, ani nemôže byť.“(32) Nič nie je menej vypočítavé na nápravu takýchto neduhov ako obozretnosť tohto druhu. Nepriatelia Cirkvi majú za cieľ – a váhajú to hlásať, a mnohí z nich sa tým chvália – priamo zničiť, ak je to možné, katolícke náboženstvo, ktoré jediné je pravé. S takým zámerom a pred ničím sa scvrkávajú, pretože sú si plne vedomí toho, že čím sú tí, ktorí im odolajú, slabšie srdce, tým ľahšie bude realizovať ich skazenú vôľu. Preto tí, ktorí si vážia „obozretnosť tela“ a tvária sa, že nevedia, že každý kresťan by mal byť udatným Kristovým vojakom; tí, ktorí by mohli získať odmeny pre dobyvateľov, zatiaľ čo vedú životy zbabelcov, nedotknutých v boji, sú tak ďaleko od zmarenia ďalšieho pochodu zla – disponovaní, že mu dokonca pomáhajú vpred.
35. Na druhej strane nemálo, poháňaných falošnou horlivosťou, alebo – čo je ešte hrozivejšie – ovplyvňujúcimi city, ktorým ich správanie odporuje, na seba vezme úlohu, ktorá im nepatrí. Mohli by vidieť spôsob konania Cirkvi ovplyvnený ich myšlienkami a ich úsudkom do takej miery, že všetko, čo sa robí inak, ochorejú alebo akceptujú s odporom. Niektorí opäť vynakladajú svoju energiu na neplodné spory, pričom sú hodní viny rovnako ako tí prví. Konať takýmto spôsobom nie je ani nasledovať zákonnú autoritu, ale predchádzať jej a neoprávnene prevziať povinnosti duchovných vládcov, čo je na veľkú škodu poriadku, ktorý Boh ustanovil vo svojej Cirkvi, aby sa navždy zachovával a ktorý aj robí. nedovoliť, aby ho niekto beztrestne porušoval, nech je to ktokoľvek.
36. Česť teda tým, ktorí sa nevzďaľujú od vstupu do arény tak často, ako to vyžaduje, veria a sú presvedčení, že násilie nespravodlivosti bude ukončené a nakoniec ustúpi posvätnosti práva a náboženstva! Zdá sa, že sú skutočne obdarení cnosťou ocenenou časom, pretože zápasia s obranou náboženstva a hlavne proti frakcii, ktorá sa spojila, aby útočila na kresťanstvo s mimoriadnou odvahou a bez únavy a aby s neustálym nepriateľstvom prenasledovala suverénneho pápeža, ktorý upadol do ich moci. moc. Ale muži tohto vysokého charakteru si bez váhania zachovávajú lásku k poslušnosti, ani nie sú zvyknutí podnikať čokoľvek z vlastnej autority. Keďže je potrebné podobné odhodlanie poslúchať v kombinácii so stálosťou a pevnou odvahou, aby akékoľvek skúšky, ktoré tlak udalostí prinesie, im „v ničom chýba“(33) mysli každého z nich to, čo Pavol nazýva „múdrosťou ducha“,(34) pretože pri ovládaní ľudských činov sa táto múdrosť riadi vynikajúcim pravidlom umiernenosti, so šťastným výsledkom, že nikto si buď nesmelo zúfa pre nedostatok odvahy, ani si nepredpokladá príliš veľa. od chcenia k obozretnosti. Existuje však rozdiel medzi politickou obozretnosťou, ktorá sa týka všeobecného dobra, a tou, ktorá sa týka dobra jednotlivcov. Táto druhá sa prejavuje v prípade súkromných osôb, ktoré poslúchajú nabádanie správneho rozumu v smere ich vlastného správania; zatiaľ čo prvé je charakteristické pre tých, ktorí sú nadradení iným, a najmä pre vládcov štátu, ktorých povinnosťou je vykonávať moc príkazu, takže sa zdá, že politická obozretnosť súkromných osôb pozostáva výlučne z vykonávania verné príkazom vydaným zákonným orgánom.(35)
37. Podobný postoj a ten istý poriadok by mal prevládať v kresťanskej spoločnosti o to viac, že politická obozretnosť veľkňaza zahŕňa rôznorodé a mnohotvárne veci, pretože jeho úlohou nie je len vládnuť Cirkvi, ale vo všeobecnosti aj regulovať činy kresťanov. občanov, aby boli v vhodnom súlade s ich nádejou na získanie večnej spásy. Z toho je zrejmé, že okrem úplnej zhody myslenia a skutkov by sa veriaci mali riadiť praktickou politickou múdrosťou cirkevnej vrchnosti. Správa kresťanských záležitostí bezprostredne pod Rímskym veľkňazom prináleží biskupom, ktorí, hoci nedosiahli vrchol pápežskej moci, sú predsa skutočnými kniežatami v cirkevnej hierarchii; a keďže každý z nich spravuje konkrétny kostol, sú „ako majstri-robotníci… v duchovnej budove“(36) a majú členov kléru, ktorí sa delia o ich povinnosti a vykonávajú ich rozhodnutia. Každý si musí svoj spôsob správania upraviť podľa tejto ústavy Cirkvi, ktorú nie je v moci žiadneho človeka zmeniť. V dôsledku toho, tak ako biskupi pri výkone svojej biskupskej právomoci majú byť zjednotení s apoštolskou stolicou, tak aj členovia kléru a laici žijú v úzkom spojení so svojimi biskupmi. Medzi prelátmi skutočne jeden alebo druhý môže mať priestor na kritiku buď v súvislosti s osobným správaním, alebo v súvislosti s názormi, ktoré zastávajú o bodoch doktríny; ale žiadna súkromná osoba si nemôže prisvojiť sudcovský úrad, ktorý Kristus, náš Pán, udelil tomu jedinému, koho poveril správou svojich baránkov a svojich oviec. Každý nech má na pamäti to najmúdrejšie učenie Gregora Veľkého: „Poddaní by mali byť napomínaní nie unáhlene, aby súdili svojich predstavených, aj keď majú možnosť vidieť, ako sa správajú vinným spôsobom, aby sa v prípade, že by spravodlivo karhali, čo je zlé, pýchou nepoklonili. majú byť varovaní pred nebezpečenstvom , že sa postavia do opovážlivej opozície voči predstaveným, ktorých nedostatky si môžu všimnúť. Ak by sa teda nadriadení skutočne dopustili ťažkých hriechov, ich podriadení, preniknutí bázňou Božou, by nemali odmietnuť im úctivé podriadenie sa. Činnosť nadriadených by nemala byť zasiahnutá mečom slova, aj keď sa právom považuje za zaslúženú cenzúru.“(37)
38. Všetky snahy však budú mať len malý úžitok, pokiaľ náš život nebude upravený v súlade s disciplínou kresťanských cností. Pripomeňme si, čo hovorí Sväté Písmo o židovskom národe: „Dokiaľ nehrešili pred očami svojho Boha, bolo im dobre, lebo ich Boh nenávidí neprávosť. A dokonca… keď sa vzbúrili že im Boh dal, aby tam chodili, boli zničení v bitkách mnohými národmi.“(38) Židovský národ mal kresťanskému ľudu zasvätené zdanie a peripetie ich histórie v dávnych dobách často predznamenali pravdu, že malo prísť, keď nás Boh vo svojej dobrote obohatil a naložil oveľa väčšími úžitkami, a preto sú hriechy kresťanov oveľa väčšie a nesú punc hanebnejšej a zločinnejšej nevďačnosti.
39. Cirkev, pravda, Boh v žiadnom čase a v nijakom konkrétnom čase neopúšťa; preto nie je dôvod, prečo by sa mala báť bezbožnosti ľudí; ale v prípade národov, ktoré sa vzďaľujú od kresťanskej cnosti, neexistuje podobný dôvod istoty, „pretože hriech robí úbohé.“(39) Ak každý minulý vek zakúsil silu tejto pravdy, prečo by sme nemali tú našu? V skutočnosti existuje veľmi veľa znakov, ktoré hlásajú, že spravodlivé tresty sú už hrozivé, a stav moderných štátov má tendenciu potvrdzovať túto vieru, pretože mnohé z nich vnímame ako žalostnú situáciu z črevných porúch a nie jeden úplne vyňatý. Ale ak by sa tí, ktorí sú spojení v bezbožnosti, ponáhľali vpred na ceste, ktorú si odvážne zvolili, ak by sa ich vplyv a moc zväčšili úmerne tomu, ako postupujú vo svojich zlých zámeroch a prefíkaných plánoch, bude sa báť tých základov, ktoré príroda pre štáty položila. spočinúť na byť úplne zničené. Takéto pochybnosti nemožno odstrániť ani obyčajným ľudským úsilím, najmä preto, že veľké množstvo ľudí, ktorí odmietli kresťanskú vieru, spravodlivo znáša trest za svoju pýchu, pretože zaslepení svojimi vášňami márne hľadajú pravdu. na nepravdivých za pravdivých a považujúc sa za múdrych, keď nazývajú „zlé dobro a dobro“ a „namiesto svetla dajte tmu a miesto tmy svetlo.“(40) Preto je potrebné, aby Boh prišiel na záchranu a že, pamätajúc na svoje milosrdenstvo, obrátil oči súcitu na ľudskú spoločnosť.
40. Preto obnovujeme naliehavú prosbu, ktorú sme už urobili, aby sme zdvojnásobili horlivosť a vytrvalosť, keď sa obraciame na pokorné prosby nášmu milosrdnému Bohu, aby sa znovu prebudili čnosti, ktorými sa zdokonaľuje kresťanský život. Predovšetkým je však naliehavé, aby sa láska, ktorá je hlavným základom kresťanského života a okrem ktorej iné cnosti neexistujú alebo ostali neplodné, oživila a zachovala. Preto apoštol Pavol po tom, čo nabádal Kolosanov, aby utiekli zo všetkých nerestí a pestovali každú cnosť, dodáva: „Nado všetko majte lásku, ktorá je putom dokonalosti.“(41) Áno, naozaj, láska je putom dokonalosti, pretože dôverne spája s Bohom tých, ktorých objal as milujúcou nežnosťou, spôsobuje, že svoj život čerpajú z Boha, konajú s Bohom a všetkých odkazujú k Bohu. Láska Božia by sa však nemala oddeľovať od lásky k blížnemu, pretože ľudia majú podiel na nekonečnej Božej dobrote a nesú v sebe dojem Jeho obrazu a podoby. „Toto prikázanie máme od Boha, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.“(42) „Ak niekto povie, že milujem Boha, a nenávidí svojho brata, je luhár.“(43) A toto prikázanie o láske jeho božský hlásateľ sa stal novým, nie v tom zmysle, že by predchádzajúci zákon alebo dokonca samotná príroda nenariaďovala, aby sa ľudia navzájom milovali, ale preto, že kresťanské prikázanie milovať sa navzájom týmto spôsobom bolo skutočne nové a v pamäti celkom neslýchané. muž. Lebo lásku, ktorou je Ježiš Kristus milovaný svojím Otcom a ktorou On sám miluje ľudí, získal pre svojich učeníkov a nasledovníkov, aby boli jedného srdca a jednej mysle v Jeho láske, ako je On sám a Jeho Otec jedno. ich povaha.
41. Nikto si nie je vedomý toho, ako hlboko a od samého začiatku bol význam tohto nariadenia vštepený do hrude kresťanov a aké hojné ovocie svornosti, vzájomnej dobrotivosti, zbožnosti, trpezlivosti a statočnosti priniesol. Prečo by sme sa teda nemali oddane napodobňovať príklady našich otcov? Samotná doba, v ktorej žijeme, by mala poskytnúť dostatočné motívy na praktizovanie dobročinnej lásky. Keďže bezbožní muži sú odhodlaní dať nový impulz svojej nenávisti voči Ježišovi Kristovi, kresťania by mali byť znovu oživení v zbožnosti; a dobročinnosť, ktorá je inšpirátorom vznešených činov, by mala byť presiaknutá novým životom. Nech teda rozbroje, ak nejaké sú, úplne prestanú; nech sú tie spory, ktoré mrhajú silou tých, ktorí sa zapojili do boja, bez akejkoľvek výhody pre náboženstvo, rozptýlené do vetra; nech sú všetky mysle zjednotené vo viere a všetky srdcia v láske, aby, ako sa patrí, život prežil v praktizovaní lásky Božej a lásky k ľuďom.
42. Toto je vhodná chvíľa na to, aby sme nabádali najmä hlavy rodín, aby spravovali svoje domácnosti podľa týchto predpisov a aby sa starali o správnu výchovu svojich detí. Rodinu možno považovať za kolísku občianskej spoločnosti a práve v rámci rodinného života ju do veľkej miery podporil osud štátov. Odkiaľ je to, že tí, ktorí sa chcú odtrhnúť od kresťanskej disciplíny, pracujú na skaze rodinného života a na jeho úplnom zničení, koreňa a vetvy. Od takého nečestného zámeru sa nenechajú odviesť úvahou, že sa to ani v žiadnom prípade nedá uskutočniť bez toho, aby to spôsobilo kruté pobúrenie rodičov. Títo majú od prírody svoje právo trénovať deti, ktoré porodili, s nadradenou povinnosťou formovať a riadiť výchovu svojich maličkých k cieľu, za ktorý sa Boh zaručil – zabezpečili výsadu odovzdávať dar života. Je teda povinnosťou rodičov, aby napínali všetky nervy, aby zahnali takéto pobúrenie, a aby sa mužne usilovali o to, aby mali a mali výlučnú právomoc riadiť výchovu svojich potomkov, ako sa sluší, kresťanským spôsobom a v prvom rade zachovať preč zo škôl, kde je riziko, že sa napijú jedu bezbožnosti. Pokiaľ ide o správnu výchovu mládeže, nemožno podniknúť žiadne ťažkosti alebo námahu, akokoľvek veľké, ale ešte väčšie možno ani netreba. V tomto ohľade skutočne nájdeme v mnohých krajinách katolíkov hodných všeobecného obdivu, ktorí vynakladajú značné výdavky a venujú veľkú horlivosť pri zakladaní škôl pre výchovu mládeže. Je nanajvýš žiaduce, aby sa takýto ušľachtilý príklad mohol veľkoryso nasledovať tam, kde si to čas a okolnosti vyžadujú, no všetci by mali byť dôverne presvedčení, že myslenie detí je najviac ovplyvnené vzdelávaním, ktoré absolvujú doma. Ak v prvých rokoch nájdu medzi múrmi svojich domovov vládu spravodlivého života a disciplínu kresťanských cností, budúci blahobyt spoločnosti bude do značnej miery zaručený.
43. A teraz sa zdá, že sme sa dotkli tých vecí, ktoré by katolíci mali v dnešnej dobe hlavne sledovať, alebo sa im hlavne vyhýbať. Je na vás, ctihodní bratia, aby ste urobili opatrenia, aby Náš hlas mohol zasiahnuť všade, a aby všetci pochopili, aké naliehavé je obmedziť praktizovanie učenia, ktoré je uvedené v tomto našom liste. Dodržiavanie týchto povinností nemôže byť znepokojujúce alebo namáhavé, pretože jarmo Ježiša Krista je sladké a Jeho bremeno je ľahké. Ak sa však niečo zdá byť príliš ťažké na uskutočnenie, poskytnete pomoc autoritou svojho príkladu, aby každý z verných mohol vyvinúť namáhavejšie úsilie a ukázať dušu neporazenú ťažkosťami. Prineste im to domov, ako sme my sami niekedy sprostredkovali varovanie, že v stávke sú veci najvyššieho okamihu a hodné všetkej cti, na ochranu ktorých by sa malo pohotovo vynaložiť každé namáhavé úsilie; a že za prácu kresťanského života je pripravená vznešená odmena. Na druhej strane, zdržať sa boja pre Ježiša Krista znamená bojovať proti nemu; Sám nás uisťuje: „Pred svojím Otcom v nebesiach zaprie tých, ktorí Ho odmietli priznať na zemi.“(44) Čo sa týka nás samých a vás všetkých, nikdy určite, pokiaľ bude život trvať, dovolíme Našu autoritu, Svoje rady, a Naša starostlivosť byť v akomkoľvek múdrom nedostatku v konflikte. Netreba o tom ani pochybovať, ale táto zvláštna pomoc veľkého Boha bude zaručená, pokiaľ boj vytrvá, stádu aj pastierom. Udržiavaní touto dôverou, ako prísľub nebeských darov a našej milujúcej láskavosti v Pánovi vám, ctihodní bratia, vášmu duchovenstvu a všetkému vášmu ľudu, udeľujeme apoštolské požehnanie.
Dané u sv. Petra v Ríme v desiaty deň januára 1890, v dvanástom roku nášho pontifikátu. .
LEV XIII
Jak obrovský je rozdíl mezi encyklikou „Sapientiae christianae“ ctihodného papeže Lva XIII. z ledna roku 1890 – a paskvily, padajícími na nás jako výsměch Církvi i Bohu ze současného Vatikánu…
Tehdy Církev bojovala s duchem tohoto světa, s duchem Satanovým; dnes tohoto ducha zabudovává Jorge Bergoglio do svého pseudomagisteria – a pomáhá padlému archandělu v jeho boji proti Ježíši Kristu: v rozkládání Církve, v ponoukání lidí ke vzpouře proti Bohu a Jeho zákonům, v matení duší – a v jejich směrování k věčné propasti.
Tato srovnání jsou velmi důležitá k pochopení toho, jak hluboko klesla Církev ve svých špičkách po II. vatikánském koncilu.
– Je čas všechny plody tohoto nemocného vývoje Církve odhodit – a vrátit se k Pravdě.